Výklad práva

Hermeneutika a interpretácia /výklad/ práva

Na prvý pohľad sa zdá, že pravý a ozajstný život právneho systému a každej právnej normy tkvie v realizácii právnych noriem, že život práva v knihách, normatívnych vetách, v právnom jazyku je iba vzdialeným odleskom skutočného života práva. Pretože právo je vyjadrované slovami a vetami, ktoré majú podobu normatívnych slov a normatívnych viet, je nevyhnutné aj v teórii zaoberať sa otázkou ich chápania. Náuka, ktorej predmetom je výklad, a ktorá je teóriou a umením výkladu, sa nazýva hermeneutika. Náuka zaoberajúca sa interpretáciou práva, je právna hermeneutika. Názov hermeneutika je odvodený od boha Hermesa, ktorý prinášal ľuďom posolstvo od bohov. Pod hermeneutikou sa chápe nielen náuka, ale často aj umenie výkladu. Jej predmetom sú otázky vysvetľovania a chápania textov i udalostí. Najväčší význam však má objasňovanie a chápanie normatívnych textov, napríklad medzinárodných zmlúv, zákonov, ale aj formálnych právnych úkonov, ktoré majú písanú formu, ako aj aktov aplikácie práva.

Kľúčovými pojmami hermeneutiky je predchápanie /predporozumenie/. Predchápanie /predporozumenie/ je základným predpokladom chápania. Predchápanie je tradícia a dejinnosť, v ktorej človek a spoločnosť žijú, cítia, myslia, a ktorá rozhoduje o tom, aký význam dáva človek skutočnosti, ako ju chápe. Základom a východiskom predchápania je jazyk, právny jazyk, v ktorom sú formulované výpovede o právnom jazyku.

Výklad práva je proces, v ktorom objasňujeme jednotlivé normatívne slová a vety ako nositeľov určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem.

Metódy výkladu práva

Metóda výkladu je spôsob myšlienkového postupu, pomocou ktorého sa objasňuje význam právnej normy. Právna teória v tejto súvislosti rozoznáva najmä metódu výkladu, ev. výklad jazykový /gramatický/, logický výklad, systematický výklad a historický výklad.

Jazykový /gramatický/ výklad

Jazykový a gramatický výklad vychádza predovšetkým z analýzy slov a ich etymológie, rozmanitých gramatických foriem, sémantiky, lexiky a objasňovania noriem pomocou pravidiel gramatiky, štylistiky, syntaxe i morfológie.

Logický výklad

Logický výklad objasňuje význam právnych noriem tým, že ju určuje ich obsah. Pomocou logických metód sa analyzujú normatívne výrazy a normatívne vety, ako aj vzťahy jednotlivých častí zdvojenej štruktúry právnej normy. Pri logickom výklade platného práva i právnych úkonov sa používajú rozmanité logické operácie. Je to napríklad dôkaz vylúčením, ktorý sa nazýva aj dôkazom z opaku, a pomocou ktorého jedným tvrdením, napríklad, že určitá norma sa nevzťahuje na stanovené prípady v nej uvedené, vylúčime z jej uplatnenia iné prípady. Výklad práva tiež spravidla ovládajú tzv. smernice logického výkladu, i keď sa niekedy dôvodí, že nespĺňajú požiadavky logických argumentov. Sú to napríklad tieto smernice výkladu:

a/ vychádzame z toho, čo je primerané, sme vedení ekvitou s tým, že k normatívnemu textu ani k obsahu normy nič nepridávame,
b/ spravujeme sa zásadou v pochybnostiach miernejšie /in dubio mitius/,
c/ výsledkom výkladu nemôže byť význam, ktorý znamená nesplniteľnú povinnosť, pretože na nemožné nemôže byť nikto zaviazaný,
d/ nerozlišujeme, ak právna norma nerozlišuje,
e/ právne normy sú určené ľuďom, a to treba mať na pamäti

Systematický výklad

Systematický výklad je objasnením významu normy z hľadiska jej miesta v právnom systéme a v jeho štruktúre, t.j. prináležitosti interpretovanej normy k určitému druhu právnych noriem a charakteru ich vzťahov k iným právnym normám, ako aj príslušnosti tejto normy k jednému z právnych odvetví vrátane verejného či súkromného práva.

Interpretovaná norma sa objasňuje jednak v rámci konkrétneho prameňa práva, napríklad v rámci kódexu, a jednak v rámci oblastí práva, ku ktorej patrí, vrátane relácií k normám iných oblastí, s ktorými je v určitom vzťahu, najmä v podstatnom vzťahu.

Historický výklad

Historický výklad vychádza z objasňovania normy z hľadiska jej vzniku v tvorbe práva. K metódam historického výkladu patrí porovnávanie neskoršej a skoršej normy a porovnávanie návrhu zákona s konečným znením zákona, ktorý schválil príslušný orgán. Historický výklad sa uskutočňuje aj so zreteľom na occasio legis, čiže dôvod, vonkajší podnet prípravy a prijatia právnej normy, prípadne na ratio legis, účel, cieľ právnej normy.

Triedenie výkladu podľa subjektu výkladu

Výklad práva môže uskutočňovať ktokoľvek, nielen štátne orgány, ale aj laici a pravda aj právnici, ktorým je interpretácia často životným osudom. Interpretovať normy môže ktokoľvek, ale všeobecnú alebo individuálnu záväznosť nadobúdajú výsledky výkladu len niektorých subjektov, výlučne štátnych orgánov.

Legálny výklad

Legálny výklad je výklad všeobecne právne záväzný a zaoberá sa ním štátny orgán, ktorému ústava zverila právomoc podávať všeobecne záväzný výklad zákonov a ostatných právnych predpisov.

Autentický výklad

Autentický výklad je výklad normy štátnym orgánom, ktorý ju prijal. Dôvodové správy sú napríklad autentickým výkladom zákonov, ale bez právnej záväznosti. Autentický výklad je všeobecne záväzný len vtedy, keď je súčasťou normatívneho právneho aktu, a to buď toho istého aktu, obsahom ktorého sú interpretované právne normy.

Výklad najvyššieho súdu

Výklad najvyššieho súdu je jedným z najdôležitejších druhov súdneho výkladu. Môžu ho podávať rôzne orgány najvyššieho súdu. Ide o mimoprocesný výklad, ktorý nie je výsledkom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ale jeho neprocesnej, zovšeobecňujúcej činnosti. Stanoviská najvyššieho súdu sa zverejňujú v zbierkach rozhodnutí najvyšších súdov. Najvyšší súd podáva výklad aj v rámci svojej procesnej činnosti ako orgán rozhodujúci spory a ukladajúci tresty i ochranné opatrenia. V týchto prípadoch je výklad senátu najvyššieho súdu záväzný len v konkrétnej veci.

Výklad orgánov aplikácie práva

Výklad orgánov aplikácie práva zaväzuje len v konkrétnej veci. Každé rozhodnutie orgánu aplikácie práva pozostáva z výrokovej časti, odôvodnenia, ktoré práve obsahuje výklad aplikovanej normy či noriem a napokon z poučenia o opravných prostriedkoch.

Interný organizačný výklad

Interný organizačný výklad podávajú ústredné i miestne orgány štátnej správy vo forme organizačných aktov, napríklad pod názvom metodické pokyny, záväzné smernice a pod., alebo ho presadzujú opakovanou a dlhodobo rovnakou interpretáciou právnych predpisov.

Tento výklad ja záväzný v rámci určitej organizácie, rezortu, odvetvia priemyslu, dopravy, spojov, polície, armády a pod.

Doktrinálny výklad

Doktrinálny výklad nie je právne záväzný a podáva ho, vychádzajúc z vedeckého poznávania platného práva, právna veda a jej poprední predstavitelia.

Rozširujúci a zužujúci výklad práva

Výklad právnej normy triedime tiež podľa vzájomných vzťahov medzi rozsahom významu slov v normatívnych textoch a rozsahom ich významu stanoveného interpretáciou. Ak porovnáme akýkoľvek interpretovaný text s výsledkom jeho výkladu, zistíme, že tento výsledok môže byť významovo, a tým aj obsahovo širší, užší alebo významovo identický s interpretovaným textom. Podľa toho delíme výklad na rozširujúci /extenzívny/, zužujúci /reštriktívny/ a doslovný /deklaratívny/. Pri rozširujúcom výklade, ktorý má veľmi blízko k analógii, je obsah a význam právnej normy určený výkladom širší oproti rozsahu jeho významu, napríklad v zákone alebo vo vyhláške. Pri zužujúcom výklade sa dostavuje opačný výsledok.

Zdroje:

Prusák, J.: Teória práva, VO PF UK Bratislava 1995 -