Proces aplikácie práva je procesným právom upravený postup štátnych orgánov pri konaní, dokazovaní, rozhodovaní, preskúmavaní a výkone ich rozhodnutí, prípadne aj pri výkone rozhodnutí iných štátnych orgánov. Proces aplikácie práva je u nás dvojinštančný a uskutočňuje sa konaním na prvom stupni a v prípade uplatnenia opravného prostriedku a preskúmavacieho, odvolacieho konania aj na druhom stupni.

Pri aplikácii rôznych oblastí práva sa vyskytujú rôzne druhy konaní. Tieto rôzne druhy konaní sú samostatné celky, ktoré umožňujú ukončiť určitý druh konania bez nutnosti začať iný, na predchádzajúce konanie nadväzujúci druh konania, alebo prejsť z jedného druhu konania do druhého. V občianskom súdnom konaní sa diferencuje medzi konaním právo nachádzajúcim a konaním právo vykonávajúcim. Ide o dva samostatné druhy konania. V konaní nachádzajúcom ide o procesnú ochranu hmotnoprávnych práv, kým vo vykonávacom konaní ide síce tiež o procesnú ochranu práv, ktoré však vyplývajú z judikovaného práva.

Štádiá aplikácie práva

Podobne ako legislatívny proces aj aplikačný proces sa člení na niekoľko štádií. Ak berieme do úvahy právnu úpravu konania v základných oblastiach procesného práva, a najmä konania vo veci samej, potom možno povedať, že aplikačný proces, osobitne občianske súdne konanie, ako aj trestné konanie i správne konanie v zásade pozostávajú z týchto štádií:

a/ začatie konania,
b/ dokazovanie,
c/ rozhodnutie.

V niektorých prípadoch je obligatórnou súčasťou konania aj výkon rozhodnutia, ak ide napríklad o výkon odsudzujúceho rozsudku. Nútený výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu aplikácie práva nie je potrebný, ak to zákon nestanovuje, alebo ak povinnostný subjekt dobrovoľne splní rozhodnutie. Výkon rozhodnutia sa môže v občianskoprávnych veciach uskutočňovať aj na základe osobitného exekučného zákona a prostredníctvom súdnych exekútorov.

Aktívna a pasívna legitimácia

Pri začatí konania je potrebné diferencovať medzi aktívnou a pasívnou legitimáciou. Aktívnou legitimáciou disponuje navrhovateľ, žalobca konania, ktoré je subjektom práva uvedeného v návrhu a uplatňovaného cestou aplikácie. Naopak, pasívna legitimácia prináleží odporcovi, žalovanému, ktorý je subjektom povinnosti požadovanej v návrhu konania.

Interpretácia, právna kvalifikácia a subsumpcia v aplikácii práva

Organickou súčasťou jednotlivých štádií aplikačného procesu, najmä začatia konania a dokazovania, je:

a/ zisťovanie skutočného stavu veci,
b/ interpretácia príslušnej právnej normy, ktorá prostredníctvom subsumpcie, čiže podradenia prípadu /veci/ pod právnu normu sa končí právnou kvalifikáciou veci a vydaním rozhodnutia.

Pri aplikácii práva je potrebné vychádzať zo skutočného stavu vecí a jeho zistenia a objasnenia. Rovnako je dôležité identifikovať a interpretovať právnu normu a urobiť právnu kvalifikáciu, ktorá je spojená so subsumpciou, predstavujúcou vlastnú aplikáciu práva, čiže aplikáciou normy na konkrétny prípad, ktorý má svoju konkrétnu skutkovú podstatu vyjadrenú v norme všeobecnými znakmi.

Pri subsumpcii zavŕšenej právnou kvalifikáciou veci porovnávame konkrétny prípad a jeho konkrétnu skutkovú podstatu so všeobecnou skutkovou podstatou vyjadrenou normou. Potom vyslovíme výrokom záver, ktorým tento konkrétny prípad podradíme /nepodradíme/ po právnu normu, ktorú sme interpretovali a porovnávali jej obsah s konkrétnym prípadom.

Predpokladajme, že uskutočňujeme subsumpciu prípadu zasahovania fyzickej osoby A do vlastníctva pozemku fyzickej osoby B. Aby sa subsumpcia mohla uskutočniť, je potrebné mať k dispozícii dva jednoduché výroky. Jeden, ktorý je výsledkom interpretácie práva, a druhý, ktorý je výsledkom zistenia skutočného stavu veci.

Po prvé, na základe interpretácie platného práva potvrdíme, že je pravda, že platné právo zakazuje, fyzickú osobu B nevynímajúc, akékoľvek zásahy do vlastníctva osoby A. P druhé, na základe zisťovania skutočného stavu veci a jeho vzťahu k platnému právu potvrdíme, že je pravdou, že osoba B skutočne zasahovala do vlastníctva osoby A a bránila jej pozemok riadne užívať.

Prejudicialita v aplikácii práva

Štátne orgány aplikácie práva v procese konania riešia pred vydaním rozhodnutia vo vlastnej veci aj iné otázky, ktoré nazývame predbežné, prejudiciálne otázky. Bez vyriešenia prejudiciálnych otázok nie je možné vydať rozhodnutie v príslušnej veci. Prejudiciálne otázky majú tak charakter hmotného, ako aj procesného práva. Do sústavy prejudiciality patrí osobitne otázka:

a/ viazanosti štátneho orgánu právoplatným rozhodnutím toho istého alebo iného štátneho orgánu v tejto alebo v inej veci vydaným v minulosti, ktorá predstavuje prekážku rozsúdenej veci /rei iudicatae/,

b/ zastavenia konania v prípade, ak sa v tejto veci už začalo konanie /litispedencia/,

c/ prerušenia konania, ak iný orgán ešte nevydal rozhodnutie vo veci, ktorá má vzťah k príslušnému konaniu.

V týchto a iných prípadoch štátny orgán podľa povahy veci buď zastaví, alebo preruší konanie až do rozhodnutia o takej predbežnej otázke, ktorú nemôže vyriešiť v rámci tohto konania a svojej právomoci a kompetencie /príslušnosti/. Treba však zdôrazniť , že celý rad prejudiciálnych otázok rieši konkrétny štátny orgán v rámci svojej právomoci a kompetencie a ďalej, že v prípade rei iudicatae a litispedencie sa konanie zastaví, lebo obe právne skutočnosti sú prekážkou konania.