referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Izidor
Sobota, 4. apríla 2020
Proces aplikácie práva
Dátum pridania: 18.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 047
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 10m 0s
Pomalé čítanie: 15m 0s
 
Vydanie rozhodnutia

Posledným štádiom aplikácie práva je vydanie rozhodnutia, individuálneho právneho aktu. Terminológia legislatívy i teórie procesného práva nie je v tejto oblasti jednotná. Napriek všetkým rozdielom je však potrebné, najmä pokiaľ ide o rozhodnutia vo veci samej, rozlišovať napríklad pri súdnych rozsudkových rozhodnutiach na jednej strane medzi vydaním, verejným vyhlásením a doručením rozsudku a na druhej strane robiť rozdiel najmä medzi právoplatnosťou, vykonateľnosťou a výkonom rozhodnutia.

Ak má individuálny právny akt, napríklad rozhodnutie súdu, vyvolať všetky právne účinky a stať sa nezmeniteľným, musí nadobudnúť právoplatnosť. Právoplatné rozhodnutie už nie je možné napadnúť odvolaním, t.j. riadnym opravným prostriedkom, a to buď preto, že lehota na odvolanie uplynula márne, alebo preto, že oprávnený sa vzdal opravného prostriedku, prípadne z toho dôvodu, že ide o rozhodnutie, proti ktorému už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. Právoplatné rozhodnutie je nenapadnuteľné.

Právoplatnosť rozhodnutia a fikcia pravdy

Inštitút právoplatnosti bol dobre známy už rímskemu právu. Po rozpade Rímskej ríše sa prerušila aj kontinuita rímskeho práva. Na niektorých teritóriách sa však princíp právoplatnosti celkom alebo sčasti a navyše s prestávkami zachoval a uplatňoval. Plnému znovuzavedeniu inštitútu právoplatnosti v procesnom práve bránil v stredoveku aj inkvizičný proces, opak akuzačného procesu. Preto vstup inštitútu právoplatnosti do moderného právneho systému si jednoducho vyžiadal určitý čas. Ten sa naplnil v období buržoáznych revolúcií, ktoré vyzdvihli najmä nevyhnutnosť zakotvenia právoplatnosti oslobodzujúcich rozsudkov.

V inkvizičnom procese, v ktorom splývala funkcia sudcu, žalobcu a obhajcu, tak odsudzujúce, ako aj oslobodzujúce rozsudky nenadobúdali právoplatnosť v súčasnom chápaní, pretože po konečnom rozhodnutí v samej veci bolo možné predkladať nové a nové dôkazy a tak znovu vyvolať nové konanie. Inkvizičný proces postavil do propredia princíp materiálnej pravdy, ktorá je vlastne nezistiteľná. Z toho muselo nevyhnutne vyplynúť, že pravdu nie je možné termínovať a ďalej, že právne dôsledky právoplatnosti rozhodnutia, ku ktorým patrí nezmeniteľnosť a záväznosť, sú v zásadnom rozpore s princípom materiálnej pravdy. K najdôležitejším právnym dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia patrí teda jeho záväznosť, nezmeniteľnosť, a preto aj nenapadnuteľnosť riadnym opravným prostriedkom.

Po vzniku právoplatnosti už nie je možné konanie opakovať, alebo v ňom pokračovať. Rozhodnutie sa v rímskom civilnom procese považovalo za pravdu, aj keď bolo objektívne nesprávne. Právoplatné rozhodnutie je tak vlastne vystrojené právnou fikciou pravdy. Vylúčenie nového procesu v právoplatne ukončenej veci sa tu chápalo ako postulát všeobecného záujmu, ako požiadavka všeobecnej právnej bezpečnosti. Na rímske právo nadviazala buržoázna revolučná procesualistika.

Formálna a materiálna stránka právoplatnosti

V teórii práva sa možno stretnúť tak s formálnou, ako aj materiálnou koncepciou /teóriou/ právoplatnosti. Materiálna teória učí, že právoplatné rozhodnutie vytvorí hmotné právo medzi stranami, kým procesná teória tvrdí, že právoplatnosť má procesnú povahu, takže jej účinky sú výlučne procesnoprávne. Rozdiel medzi obidvoma koncepciami možno preukázať na filozofii dôsledkov prekážky rei iudicatae a prípadne aj na filozofii dôsledkov nesprávneho právoplatného rozhodnutia.

Právoplatnosť má dve stránky. Materiálnu a formálnu. V skutočnosti ide o materiálnu a formálnu stránku právoplatnosti rozhodnutia. Prvá sa zväčša chápe ako záväznosť rozhodnutia, jeho povinnostné, a preto aj záväzné pôsobenie na vzťahy, ktoré sú predmetom rozhodnutia, kým formálna stránka právoplatnosti spočíva v jeho nenapadnuteľnosti a nezmeniteľnosti. Z toho vyplýva zákaz konať ešte raz v tej istej veci. Formálnu stránku právoplatnosti vyjadruje zásada ne bis in idem /nie dvakrát v tej istej veci/. Zákaz konať dvakrát v tej istej veci zabezpečuje prekážka rei iudicatae.

Vykonateľnosť a výkon rozhodnutia

Jazykový výraz vymáhateľnosť je synonymom jazykového výrazu vykonateľnosť. Vykonateľnosť je identická s vymáhateľnosťou a naopak.

Vykonateľnosť /vymáhateľnosť/ rozhodnutia zvyčajne nastupuje aj po vzniku jeho právoplatnosti, ktorou sa potvrdzuje povinnosť alebo nárok, a tým aj ich záväznosť, a právo zabezpečiť aj súdnou cestou ich nútenú realizáciu voči povinnostnému subjektu. V niektorých prípadoch platné právo umožňuje, aby ešte pred vznikom právoplatnosti sa rozhodnutie predbežne vykonalo, napríklad pri rozhodnutí o plnení výživného.

Vykonateľnosť nie je zložku právoplatnosti. Je samostatným inštitútom, ktorý upravuje podmienky umožňujúce vykonať rozhodnutie. Vykonateľné rozhodnutie má povinnostný subjekt splniť dobrovoľne. Ak povinnosť nesplní, nastupuje výkon rozhodnutia na základe priameho donútenia. Vykonateľnosť je mostom, ktorý spája právoplatnosť a výkon rozhodnutia. Výkon rozhodnutí, ktoré uskutočňujú štátne orgány, najmä súdy a orgány štátnej správy, sa dovršuje ochrana oprávnených záujmov fyzických i právnických osôb. Výkon rozhodnutí uskutočňujú buď štátne orgány , alebo výkon rozhodnutí je ovládaný dispozičnou zásadou, a to najmä v oblasti občianskoprávnych vzťahov.
 
späť späť   1  |   2   
 
Zdroje: Prusák, J.: Teória práva. VO PF UK Bratislava 1995
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.