Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Proces aplikácie práva

Proces aplikácie práva je procesným právom upravený postup štátnych orgánov pri konaní, dokazovaní, rozhodovaní, preskúmavaní a výkone ich rozhodnutí, prípadne aj pri výkone rozhodnutí iných štátnych orgánov. Proces aplikácie práva je u nás dvojinštančný a uskutočňuje sa konaním na prvom stupni a v prípade uplatnenia opravného prostriedku a preskúmavacieho, odvolacieho konania aj na druhom stupni.

Pri aplikácii rôznych oblastí práva sa vyskytujú rôzne druhy konaní. Tieto rôzne druhy konaní sú samostatné celky, ktoré umožňujú ukončiť určitý druh konania bez nutnosti začať iný, na predchádzajúce konanie nadväzujúci druh konania, alebo prejsť z jedného druhu konania do druhého. V občianskom súdnom konaní sa diferencuje medzi konaním právo nachádzajúcim a konaním právo vykonávajúcim. Ide o dva samostatné druhy konania. V konaní nachádzajúcom ide o procesnú ochranu hmotnoprávnych práv, kým vo vykonávacom konaní ide síce tiež o procesnú ochranu práv, ktoré však vyplývajú z judikovaného práva.

Štádiá aplikácie práva

Podobne ako legislatívny proces aj aplikačný proces sa člení na niekoľko štádií. Ak berieme do úvahy právnu úpravu konania v základných oblastiach procesného práva, a najmä konania vo veci samej, potom možno povedať, že aplikačný proces, osobitne občianske súdne konanie, ako aj trestné konanie i správne konanie v zásade pozostávajú z týchto štádií:

a/ začatie konania,
b/ dokazovanie,
c/ rozhodnutie.

V niektorých prípadoch je obligatórnou súčasťou konania aj výkon rozhodnutia, ak ide napríklad o výkon odsudzujúceho rozsudku. Nútený výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu aplikácie práva nie je potrebný, ak to zákon nestanovuje, alebo ak povinnostný subjekt dobrovoľne splní rozhodnutie. Výkon rozhodnutia sa môže v občianskoprávnych veciach uskutočňovať aj na základe osobitného exekučného zákona a prostredníctvom súdnych exekútorov.

Aktívna a pasívna legitimácia

Pri začatí konania je potrebné diferencovať medzi aktívnou a pasívnou legitimáciou. Aktívnou legitimáciou disponuje navrhovateľ, žalobca konania, ktoré je subjektom práva uvedeného v návrhu a uplatňovaného cestou aplikácie. Naopak, pasívna legitimácia prináleží odporcovi, žalovanému, ktorý je subjektom povinnosti požadovanej v návrhu konania.

Interpretácia, právna kvalifikácia a subsumpcia v aplikácii práva

Organickou súčasťou jednotlivých štádií aplikačného procesu, najmä začatia konania a dokazovania, je:

a/ zisťovanie skutočného stavu veci,
b/ interpretácia príslušnej právnej normy, ktorá prostredníctvom subsumpcie, čiže podradenia prípadu /veci/ pod právnu normu sa končí právnou kvalifikáciou veci a vydaním rozhodnutia.

Pri aplikácii práva je potrebné vychádzať zo skutočného stavu vecí a jeho zistenia a objasnenia. Rovnako je dôležité identifikovať a interpretovať právnu normu a urobiť právnu kvalifikáciu, ktorá je spojená so subsumpciou, predstavujúcou vlastnú aplikáciu práva, čiže aplikáciou normy na konkrétny prípad, ktorý má svoju konkrétnu skutkovú podstatu vyjadrenú v norme všeobecnými znakmi.

Pri subsumpcii zavŕšenej právnou kvalifikáciou veci porovnávame konkrétny prípad a jeho konkrétnu skutkovú podstatu so všeobecnou skutkovou podstatou vyjadrenou normou. Potom vyslovíme výrokom záver, ktorým tento konkrétny prípad podradíme /nepodradíme/ po právnu normu, ktorú sme interpretovali a porovnávali jej obsah s konkrétnym prípadom.

Predpokladajme, že uskutočňujeme subsumpciu prípadu zasahovania fyzickej osoby A do vlastníctva pozemku fyzickej osoby B. Aby sa subsumpcia mohla uskutočniť, je potrebné mať k dispozícii dva jednoduché výroky. Jeden, ktorý je výsledkom interpretácie práva, a druhý, ktorý je výsledkom zistenia skutočného stavu veci.

Po prvé, na základe interpretácie platného práva potvrdíme, že je pravda, že platné právo zakazuje, fyzickú osobu B nevynímajúc, akékoľvek zásahy do vlastníctva osoby A. P druhé, na základe zisťovania skutočného stavu veci a jeho vzťahu k platnému právu potvrdíme, že je pravdou, že osoba B skutočne zasahovala do vlastníctva osoby A a bránila jej pozemok riadne užívať.

Prejudicialita v aplikácii práva

Štátne orgány aplikácie práva v procese konania riešia pred vydaním rozhodnutia vo vlastnej veci aj iné otázky, ktoré nazývame predbežné, prejudiciálne otázky. Bez vyriešenia prejudiciálnych otázok nie je možné vydať rozhodnutie v príslušnej veci. Prejudiciálne otázky majú tak charakter hmotného, ako aj procesného práva. Do sústavy prejudiciality patrí osobitne otázka:

a/ viazanosti štátneho orgánu právoplatným rozhodnutím toho istého alebo iného štátneho orgánu v tejto alebo v inej veci vydaným v minulosti, ktorá predstavuje prekážku rozsúdenej veci /rei iudicatae/,

b/ zastavenia konania v prípade, ak sa v tejto veci už začalo konanie /litispedencia/,

c/ prerušenia konania, ak iný orgán ešte nevydal rozhodnutie vo veci, ktorá má vzťah k príslušnému konaniu.

V týchto a iných prípadoch štátny orgán podľa povahy veci buď zastaví, alebo preruší konanie až do rozhodnutia o takej predbežnej otázke, ktorú nemôže vyriešiť v rámci tohto konania a svojej právomoci a kompetencie /príslušnosti/. Treba však zdôrazniť , že celý rad prejudiciálnych otázok rieši konkrétny štátny orgán v rámci svojej právomoci a kompetencie a ďalej, že v prípade rei iudicatae a litispedencie sa konanie zastaví, lebo obe právne skutočnosti sú prekážkou konania.Vydanie rozhodnutia

Posledným štádiom aplikácie práva je vydanie rozhodnutia, individuálneho právneho aktu. Terminológia legislatívy i teórie procesného práva nie je v tejto oblasti jednotná. Napriek všetkým rozdielom je však potrebné, najmä pokiaľ ide o rozhodnutia vo veci samej, rozlišovať napríklad pri súdnych rozsudkových rozhodnutiach na jednej strane medzi vydaním, verejným vyhlásením a doručením rozsudku a na druhej strane robiť rozdiel najmä medzi právoplatnosťou, vykonateľnosťou a výkonom rozhodnutia.

Ak má individuálny právny akt, napríklad rozhodnutie súdu, vyvolať všetky právne účinky a stať sa nezmeniteľným, musí nadobudnúť právoplatnosť. Právoplatné rozhodnutie už nie je možné napadnúť odvolaním, t.j. riadnym opravným prostriedkom, a to buď preto, že lehota na odvolanie uplynula márne, alebo preto, že oprávnený sa vzdal opravného prostriedku, prípadne z toho dôvodu, že ide o rozhodnutie, proti ktorému už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. Právoplatné rozhodnutie je nenapadnuteľné.

Právoplatnosť rozhodnutia a fikcia pravdy

Inštitút právoplatnosti bol dobre známy už rímskemu právu. Po rozpade Rímskej ríše sa prerušila aj kontinuita rímskeho práva. Na niektorých teritóriách sa však princíp právoplatnosti celkom alebo sčasti a navyše s prestávkami zachoval a uplatňoval. Plnému znovuzavedeniu inštitútu právoplatnosti v procesnom práve bránil v stredoveku aj inkvizičný proces, opak akuzačného procesu. Preto vstup inštitútu právoplatnosti do moderného právneho systému si jednoducho vyžiadal určitý čas. Ten sa naplnil v období buržoáznych revolúcií, ktoré vyzdvihli najmä nevyhnutnosť zakotvenia právoplatnosti oslobodzujúcich rozsudkov.

V inkvizičnom procese, v ktorom splývala funkcia sudcu, žalobcu a obhajcu, tak odsudzujúce, ako aj oslobodzujúce rozsudky nenadobúdali právoplatnosť v súčasnom chápaní, pretože po konečnom rozhodnutí v samej veci bolo možné predkladať nové a nové dôkazy a tak znovu vyvolať nové konanie. Inkvizičný proces postavil do propredia princíp materiálnej pravdy, ktorá je vlastne nezistiteľná. Z toho muselo nevyhnutne vyplynúť, že pravdu nie je možné termínovať a ďalej, že právne dôsledky právoplatnosti rozhodnutia, ku ktorým patrí nezmeniteľnosť a záväznosť, sú v zásadnom rozpore s princípom materiálnej pravdy. K najdôležitejším právnym dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia patrí teda jeho záväznosť, nezmeniteľnosť, a preto aj nenapadnuteľnosť riadnym opravným prostriedkom.

Po vzniku právoplatnosti už nie je možné konanie opakovať, alebo v ňom pokračovať. Rozhodnutie sa v rímskom civilnom procese považovalo za pravdu, aj keď bolo objektívne nesprávne. Právoplatné rozhodnutie je tak vlastne vystrojené právnou fikciou pravdy. Vylúčenie nového procesu v právoplatne ukončenej veci sa tu chápalo ako postulát všeobecného záujmu, ako požiadavka všeobecnej právnej bezpečnosti. Na rímske právo nadviazala buržoázna revolučná procesualistika.

Formálna a materiálna stránka právoplatnosti

V teórii práva sa možno stretnúť tak s formálnou, ako aj materiálnou koncepciou /teóriou/ právoplatnosti. Materiálna teória učí, že právoplatné rozhodnutie vytvorí hmotné právo medzi stranami, kým procesná teória tvrdí, že právoplatnosť má procesnú povahu, takže jej účinky sú výlučne procesnoprávne. Rozdiel medzi obidvoma koncepciami možno preukázať na filozofii dôsledkov prekážky rei iudicatae a prípadne aj na filozofii dôsledkov nesprávneho právoplatného rozhodnutia.

Právoplatnosť má dve stránky. Materiálnu a formálnu. V skutočnosti ide o materiálnu a formálnu stránku právoplatnosti rozhodnutia. Prvá sa zväčša chápe ako záväznosť rozhodnutia, jeho povinnostné, a preto aj záväzné pôsobenie na vzťahy, ktoré sú predmetom rozhodnutia, kým formálna stránka právoplatnosti spočíva v jeho nenapadnuteľnosti a nezmeniteľnosti. Z toho vyplýva zákaz konať ešte raz v tej istej veci. Formálnu stránku právoplatnosti vyjadruje zásada ne bis in idem /nie dvakrát v tej istej veci/. Zákaz konať dvakrát v tej istej veci zabezpečuje prekážka rei iudicatae.

Vykonateľnosť a výkon rozhodnutia

Jazykový výraz vymáhateľnosť je synonymom jazykového výrazu vykonateľnosť. Vykonateľnosť je identická s vymáhateľnosťou a naopak.

Vykonateľnosť /vymáhateľnosť/ rozhodnutia zvyčajne nastupuje aj po vzniku jeho právoplatnosti, ktorou sa potvrdzuje povinnosť alebo nárok, a tým aj ich záväznosť, a právo zabezpečiť aj súdnou cestou ich nútenú realizáciu voči povinnostnému subjektu. V niektorých prípadoch platné právo umožňuje, aby ešte pred vznikom právoplatnosti sa rozhodnutie predbežne vykonalo, napríklad pri rozhodnutí o plnení výživného.

Vykonateľnosť nie je zložku právoplatnosti. Je samostatným inštitútom, ktorý upravuje podmienky umožňujúce vykonať rozhodnutie. Vykonateľné rozhodnutie má povinnostný subjekt splniť dobrovoľne. Ak povinnosť nesplní, nastupuje výkon rozhodnutia na základe priameho donútenia. Vykonateľnosť je mostom, ktorý spája právoplatnosť a výkon rozhodnutia. Výkon rozhodnutí, ktoré uskutočňujú štátne orgány, najmä súdy a orgány štátnej správy, sa dovršuje ochrana oprávnených záujmov fyzických i právnických osôb. Výkon rozhodnutí uskutočňujú buď štátne orgány , alebo výkon rozhodnutí je ovládaný dispozičnou zásadou, a to najmä v oblasti občianskoprávnych vzťahov.

Zdroje:
Prusák, J.: Teória práva. VO PF UK Bratislava 1995 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk