referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ladislav, Ladislava
Štvrtok, 27. júna 2019
Právne dejiny Veľkej Moravy
Dátum pridania: 18.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 710
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 4.8
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 8m 0s
Pomalé čítanie: 12m 0s
 

Najstaršia doba pozná len obyčajové právo, ktoré je výhradným prameňom práva. Právo vo Veľkomoravskom štáte, podobne ako v iných stredovekých štátoch, je prevahovo obyčajové, išlo tu prevažne o staré miestne obyčaje pochádzajúce z predchádzajúceho vývoja slovanskej spoločnosti u nás a novo doplňované nariadenia panovníkov. Počas vlády veľkomoravských panovníkov nemalo konkurenciu v práve zákonnom, lebo aj keď títo panovníci vzdali nejaké zákonné ustanovenia, nemohli mať väčší a trvalejší význam, a tiež sa žiadne nezachovali. Možno však predpokladať, že sa určitý vlastný súbor práva prevažne obyčajového vytvoril i na pôde Veľkej Moravy. Nepriamym dokladom o tom je napríklad údaj tzv. Fuldských análov z roku 849 o rokovaní Frankov so Slovanmi, pre ktoré boli určení muži znalí zákonov a zvykov slovanských. Kronikár rozlišoval zákony a zvyky – leges et consuetudines. V tom čase bolo všeobecne zaužívané pravidlo, že zákony sa vydávali spravidla vtedy, keď bolo potrebné zmeniť alebo nahradiť určité zvyky alebo obyčaje tak, aby vyhovovali vládnucej vrstve. Zvyky a obyčaje, ktoré feudálom vyhovovali a ktoré sa používali, nebolo treba osobitne fixovať v zákonnej forme.

Všeobecne možno predpokladať aj vplyv franského práva a významný bol aj byzantský vplyv, aj keď k jeho recepcii do slovanského práva nedošlo. Zachoval sa nám však prameň, ktorý zrejme vznikol na veľkomoravskom území tzv. Zákon sudnyj Ijudem /súdny zákon pre laikov/ na žiadosť Rastislava a jeho veľmožov približne v druhej polovici deviateho storočia, ktorý aplikuje normy cirkevného práva na svetskú spoločnosť. Zostavili ho Konštantín spolu s Metodom podľa byzantského vzoru a jeho modelom bola tzv. Ekloga, no s určitými zmenami a doplnkami západorímskeho, respektívne slovanského charakteru. Zakon sudnyj Ijudem obsahuje v 33 článkoch predovšetkým predpisy trestného práva : delikty proti viere, proti mravnosti a delikty majetkové – krádeže a podpalactvo – ďalej právo azylu, ustanovenia o rozdelení majetku a o svedkoch. Zo súkromného práva sú to najmä ustanovenia o rodinnom práve – monogamné manželstvo a jeho prekážky, rozluka a podobne, ďalej kommodatum a náhrada škody a jej ustanovenia o vykúpení vojnových zajatcov. Byzantské právo bolo tu prispôsobované pomerom vládnucim v strednej Európe. Zákon bol len podporný prameň práva, t.j. bol užívaný len vtedy, keď nemali dosávadné právo obyčajové alebo keď pri riešení nejakých otázok obyčaj chýbal. Svedčí to o životaschopnosti domáceho slovanského právneho poriadku, ktorého základom bolo obyčajové právo, ktoré ako celok nielenže nepodľahlo recepcii vyspelého byzantského práva, ale naopak tvorivým spôsobom transformovalo niektoré jeho predpisy v súlade s vlastnými inštitúciami a celkovými spoločenskými vzťahmi vôbec.

Aj v oblasti cirkevného práva vznikli v okruhu Metoda alebo priamo za jeho autorstva dôležité pramene: tzv. Anonymná homília a preklad tzv. Nomokánonu. Odchýlky od textu byzantskej Eklogy, ktoré sú v texte Súdneho zákona pre laikov sú ešte výraznejšie v Anonymnej homílii, ktorá je akousi adhoráciou ku kniežatám – sudcom, aby dodržiavali Zakon sudnyj Ijudem. Bili to najmä tieto zmeny spôsobené prevažne recipovaním predpisov západorímskeho cirkevného práva: aktívna účasť svedkov v procese, nahradenia krutých telesných trestov. Ekogy cirkevnými epitímiami /pôstmi/ a zákaz pohanských prísah a obyčají. Okrem toho Homília zdôrazňovala niektoré ďalšie ustanovenia a predpisy Súdneho zákona pre laikov významné z hľadiska cirkvi, ako napr.:nestranosť na súdoch, zákaz manželstva medzi osobami duchovne príbuznými, zásada monogamného manželstva a jeho nerozlučiteľnosti a najmä nadradenosť tzv. ,,Božích“ cirkevných zákonov nad zákonmi svetskými. Metod pripravil aj staroslovanský preklad byzatského Nomokánonu pre potreby svojej arcidiécézy, ktorý obsahoval ako svetské predpisy, dôležité pre cirkev /nomoi/, tak kánony, predpisy cirkvi samotnej. Je to skrátená verzia byzatskej zbierky Sinagogae, ktorej autorom bol carihradský patriarcha Ján Scholasticus a ktorú uznávala nielen východorímska, ale aj západorímska cirkev a bola preto vhodná aj pre Veľkú Moravu. Metod svoj Nomokánon skrátil o 142 kánonov. Preklad Nomokánonu obsahuje termíny, ktoré sú azda slovanského pôvodu“ ,,istina“ ( vo význame ukradnutej veci ), ďalej ,,rok“, ,,nárok“, ,,obrok“, ,,uvarovali“, atď. Zo štátnej organizácie sú to termíny ,,snem“, ,,oblasť“, a podobne. Uvedené príklady, jazykový I právnohistorický rozbor svedčia o tom, že táto pozoruhodná cirkevno-slovanská právnická literatúra vznikla v ranofeudálnom prostredí Veľkej Moravy.

Významnou zbierkou kanonického práva západorímskeho charakteru je tzv. Collectio canonum, ktorú dostal Metod pri jednej zo svojich ciest do Ríma od pápeža na posilnenie svojej arcibiskupskej, metropolitnej právomoci nad podriadenými biskupmi, suffragánmi. Collectio canonum je významné aj preto, že obsahuje najstaršie známe slovanské glosy, tzv. Emeránske. Cirkevné kanonické právo malo vo všeobecnosti veľký vplyv na svetské právo a najmä proces.

S právom veľmi úzko súvisela organizácia súdnictva. Keď zaniklo kmeňové zriadenie a vznikla kniežacia moc, vykonával sudcovskú moc knieža, ale v mnohých prípadoch riešili spory cirkevné I svetské súdy.

Neúplný a nedokonalý obraz o práve a procese na svetských súdoch vo Veľkomoravskej ríši si možno aspoň z časti utvoriť zo zlomkovitých údajov kroník, najmä východofranskej provincie, a ďalej porovnávaním s niektorými ištitúciami najstarších právnych pamiatok, je to napr. tzv. Regestum Varadiense, ktoré bolo vlastne záznamom o vykonaných súdoch.

Už samotné označenie príslušného súdneho tribunálu – iudicium ad praudam svedčí o jeho vzniku ešte v období pred maďarským obsadením týchto slovanských území. Bezprostredný vzťah k veľkomoravskej ríši je daný tým, že hranice pôsobnosti tohto tribunálu siahli až k pohraničnej oblasti, ktorá ju delila od Nitrianska. Naznačujú to ďalej aj štatúty uhorského kráľa Kolomana, ktoré povoľovali tieto ,,iudicia“, len v biskupských sídlach , pričom výnimkou bola práve Nitra a Bratislava z toho dôvodu, že mala ako súdna stolica zž veľkú tradíciu. Je pravdepodobné, že určitú súvislosť s Veľkomoravským právom majú aj niektoré staré slovanské termíny a ustanovenia tzv. Štatútov kniežaťa Konráda Out, ktoré boli vydané koncom 12. storočia a zachovali sa v troch neskorších redakciách a to pre údel znojemský (1222), brnenský (1229) a břeclavský (1237), t.j. práve pre bývalé centrálne oblasti veľkomoravského štátu. Sú to napr. staré právne termíny: narok (nárok), druho (druh), znod (svod), powod (pôvod), wiblpj (výboj), kiy(kyj) a pod. Ďalej sú to predpisy o božích súdoch, tiež funkcie vetuly (stareny) pritýchto ordáloch má asi veľmi staré korene a o svedkoch, ktoré majú veľa spoločného s príslušnými predpismi Zákona súdneho ljudem a s tzv. Metodovou homíliou. Z oblasti štátnej správy sa spomínajú suppani (župani, tak isto ich uvádza Zakon sudnyj ljudem).

Aj franské pramene dosvedčujú, že sa vo Veľkej Morave používajú ako dôkazný prostriedok ,,božie súdy“ (ordály) alebo prísaha, ktorá však slúžila I na poistenie záväzku, okrem podania ruky, prípadne odovvzdanie rukojemníkov. Často používanou inštitúciou bol aj azyl. Ako trest sa používalo aj vyhnanstvo. Výkon rozsudku zabezpečovali orgány verejnej moci, drábi a žoldnieri a vecné príslušenstvo: žaláre, väzenia, klady a pod.

Pádom veľkomoravskej ríše padla prirodzene aj jej organizácia a Slovesnko, pokiaľ sa to týka štátneho života, sa dostalo znovu do pomerov, v ktorých bolo pred centralizáciou v rámci Veľkej Moravy. Ale zánik veľkomoravskej ríše neznamenal zánik jej kultúry štátnej a právnej. Na moravské tradície nadväzovali čekí Přemyslovci, ktorí sa hlásili k myšlienke prenesenia vlády moravských kniežat do Čiech, prežila organizácia hradská a zachovala sa aj tradícia najvyšších štátnych úradov v uhorskom štáte. Súčasná historická veda používa pre politický útvar pod vládou Mojmírovcov tradičné pomenovanie Veľká Morava a lokalizuje ho do oblasti južnej Moravy a juhozápadného Slovenska. Veľká Morava patrí tak do slovenských aj českých dejín, lebo sa rozkladala na území Moravy, krátko aj Čiech a Slovenska. Nemožno však o nej hovoriť ako o spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Obdobie Veľkej Moravy možno právom pokladať za významný úsek dejín slovenského a čekého národa, ale aj za významnú kapitolu svetových dejín, pretože to bol silný politický útvar s úzkymi vzťahmi k ostatným oblastiam a štátom.

Slovanské obyvateľstvo sídliace na našom území dosahovalo vo svojej kultúre a štátotvornosti vysokú úroveň a v mnohých smeroch sa nielen vyrovnalo iným súčasným celkom, ale v mnohom predstihlo ostatný kultúrny, hospodársky a spoločenský vývoj v Európe.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.