referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Adriána
Streda, 26. júna 2019
Filozofia politiky
Dátum pridania: 17.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 661
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.1
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 8m 30s
Pomalé čítanie: 12m 45s
 

Prínos filozofie pre politológiu

Prínos filozofie pre politológiu je vo všeobecnej rovine obdobný ako pre ostatné spoločenské vedy. Filozofia im poskytuje na jednej strane svetonázorový, gnozeologický a všeobecný metodologický základ, na druhej strane hodnotí a preberá poznatky a používa ich zovšeobecňujúcim spôsobom k dotváraniu uceleného svetonázoru a k objasneniu postaveniu a funkcie človeka v spoločnosti.

Podstatným podnetom a prínosom pre konštituovanie vedy o politike bola predovšetkým filozofia dejín ako filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá najzákladnejšími, najvšeobecnejšími a najhlbšími problémami historického vývoja spoločnosti, jeho poznaním a hodnotením. Platí to najmä o tzv. novodobej filozofií dejín, vyrastajúcich:

1.z racionalistickej kritiky historických prameňov, ako to robil napr. F. M. Voltaire ( autor termínu filozofia dejín),
2.z dôrazu na prirodzene pozemské faktory dejinného procesu (podnebie, pôda atd.) a
3.zákonitosti dejinného procesu (J. G. Herder, G. W. F. Hegel)

Vyzdvihla skutočnosť, že vlastným činiteľom dejín je človek a v duchu optimistického racionalizmu dospela k pochopeniu dejín ako vzostupného vývojového procesu humanizácie a emancipácie človeka.

Predmet filozofie dejín sa spravidla člení na problémy obsahového charakteru a na problémy formálneho alebo metodologického charakteru, medzi ktoré patrí predovšetkým teória poznania, metodológia a logika spoločenských vied.

Na filozofiu dejín, ktorá je vedľa filozofia bytia (ontológia), teórie poznania (gnozeológia) a filozofie hodnôt (axiológia) jednou z disciplín vo väčšine filozofických sústav, nadväzuje filozofia politiky. Tá sa zaoberá prioritne štúdiom politického myslenia a uvažuje o úlohe a hierarchii hodnôt pri jednaní človeka a ostatných subjektov spoločenského života v jeho vzťahu k politickej autorite. Skúma pôvod a obsah takýchto všeobecných pojmov a vzťahov, ako je sloboda, právo, spravedlnosť, nutnosť autority, politická zodpovednosť atď.

Politická filozofia

Politická filozofia, ako správne vysvetľuje K. Ballestrem a B. Ottman, nejde o jednotlivé fenomény, ale o to, čo je podstatné, o celok, o posledné dôvody pre poriadok v spolužití ľudí. Jej cieľom nie je teoretická analýza či popis podobný hodnoteniu, ale najmä poznanie, ktoré sa vzťahuje k jednaniu, k pochopeniu etických základov tohto jednania. Zmysel filozofie politiky vysvetlil Ballestrem a Ottman slovami: premýšľame filozoficky o politike, aby sme v živote orientovali seba aj iných, a aby sme v prípade konfliktu konali správne.

Podľa uvedených autorov je možno veľkých politických mysliteľov minulosti rozdeliť do dvoch skupín podľa druhu ich syntézy politiky a filozofie. Do jednej patria filozofi, ktorí v rámci svojich systémov uvažovali tiež o politike (Aristoteles, Hobbes, Kant, Hegel), do druhej politici, ktorý od kladných či záporných skúseností s praktickou politikou dospievajú k filozofickému premýšľaniu o základných otázkach politického poriadku (Cicero, Machiavelli, Burke, Tocgueville).

K. Ballestrem a H. Ottmann sa v celku oprávnene pozastavujú nad tým, že väčšine politických filozofov 20. storočia chýba oboje: ako filozofický systém, ktorého plynú politické konvencie, tak priama politická skúsenosť. Hlavne v prvej polovici 20. storočia sa okruh záujmov právnej filozofie zúžil na oblasť logiky a teórie vedy, filozofie poznania, a skúmania existencie považované z perspektívy bytia indivídua a nie spoločnosti. Rôznym spôsobom boli reflektované ako skutočnosť vyvolávajúca stratu iracionálneho pohľadu na svet a nebezpečenstvo iracionalizmu, tak ako aj ich katastrofické politické následky.

Pre pozornosť je možno z tohto obdobia uviesť aspoň H. Arendtovú, R. Arona, F. A. Hayeka.

H. Arendtová

Politicko-filozofické štúdie nemeckej teoretičky H. Arendtovej odrážali jej životnú a historickú skúsenosť s osudom Židov a celého ľudského spoločenstva v súvislosti s úplným civilizačným prepadom spôsobeným nástupom antihumánej ideológie a praxe nacizmu a fašizmu. Z intelektuálnej interpretácie úlohy Židov v moderných dejinách dospela k rozpracovaniu základných kategórii nevyhnutných pre porozumenie človeku a ľudskej existencii v modernom svete, a ďalej ku kritickej analýze podstaty a štruktúry totalitarizmu. Zdôvodnila skutočnosť, že v prípade totalitarizmu sa nejedná jednoducho o zmes ideológii, ale o skutočný fenomén.

S hlbokou filozofickopolitickou a etnickou invenciou pristúpila H. Arendtova i k problematike kríze moderny a moderne ako kríze. Z rôznych uhlov pohľadov vysvetľovala, že nejde o krízu len tradičných kategórii sebapoznania západného človeka, ale aj celého sveta a globálnych civilizačných pomerov.

Prínosom pre filozofiu politiky sú i úvahy H. Andretovej o politike, o možnostiach slobody ľudí v oblasti politiky, o dôsledkoch plurality a diferencovanosti ľudí v modernom svete a o súdnosti ako hlavnom predpoklade rozumného vyrovnania sa s bytostnou rôznosťou politického priestoru.

R. Aron

Cenné príspevky k filozofii politiky obsahujú i diela francúzskeho politika R. Arona. Jeho existencionálna filozofická téza uvádza že dejiny nie sú pre človeka niečím vonkajším, ale že ho bytostne napĺňajú, že človek nesie dejiny, ktoré skúma, sám v sebe. Ak chce človek dejiny vykladať, musí vziať v úvahu, že historická skutočnosť- minulosť- je zásadne mnohoznačná, že významy, ktoré pripisuje ostatným členom spoločnosti, ich dielu a činnom, tak isto ako minulosti, sú nevyčerpateľné. Z hľadiska Aronovho historického relativizmu nie je možné s istotou poznať zámery a motívy dejinných aktérov, ani reťazce príčin a vplyvov, ktoré viedli k nejakému jednaniu. Miesto toho je človek odkázaný, aby nejakému konkrétnemu jednaniu dodatočne podsúval mysliteľné racionálne motívy a viedol ho do širších súvislostí udalostí.

Táto koncepcia smeruje nie len proti Heglovej filozofii dejín, ale aj proti marxizmu, ktorý podľa Arona svojím poňatím zákonitého vývoja ľudskej spoločnosti smerom ku komunizmu fakticky uviazol v osídlach historického absolutizmu. Vo svojom značnom schematizovanom pohľadu hodnotí Aron marxistické poňatie dejín ako jeden zo smerov mesianisticko-eschatologického historizmu, kde všetci veria, že našli jediný základný princíp určujúci dejinný vývoj a môžu vyjavovať zmysel dejín a spolu s anticipáciou konečného stavu. R. Aron odsudzuje toto zbožštenie dejín ako najhlbší koreň intolerancie voči inak zmýšľajúcim, ako zdroj ideologického politického fanatizmu.

Z ideových pozícii liberálne konzervatívneho intelektuála hodnotí Aron ako proces vyhrocujúci konflikt medzi Východom a Západom, ako aj búrlivé ideologické rozpory medzi inteligenciou koncom štyridsiatych rokov. Neskôr sa stále viac venoval hľadaniu odpovedi na otázku aké politické slobody boli modernými priemyselnými spoločnosťami de facto nastolené, zdôrazňoval princíp politiky v občianskej spoločnosti a porovnávaciu analýzu ústavne pluralistických režimov a režimov jednej strany. Ako predpoklad prekonania tradičného individualizmu a sociálneho atomizmu zdôvodňoval politickú úlohu francúzskeho liberalizmu dôsledne presadzovať princípy slobody, rozumu a občianskych práv.

F. A. Hayek

Za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov politickej filozofie klasického anglosaského liberalizmu je považovaný F. A. Hayek. Charakteristické je pre neho hľadania odpovedi na otázku, ako by ľudia mali usporiadať či regulovať svoje spoločenské spolužitie, aby dosiahli najlepších predpokladov presadením svojich záujmov a uskutočnenia svojich prianí.

Hayekove úvahy pritom oscilujú okolo dvoch základných tém. Prvá sa týka súvislosti medzi hranicami nášho rozumu a významom pravidiel nášho jednania, druhé súvislosti medzi druhom pravidiel, ktorými sa ľudia vo vzájomných vzťahoch riadia. Uvažovanie o súhre medzi pravidlami individuálneho chovania a pravidlami spoločenského chovania vedie k otázke, ktorá má podľa Hayeka hlavný význam ako pre sociálnu teóriu, tak pre sociálnu politiku, akými pravidlami sa musí jedinec riadiť, aby z toho vznikli také pravidlá, ktoré by všetkým čo najviac vyhovovali.

Hayek prichádza k presvedčeniu, že spoločenské spolužitie môže byť usporiadané dvoma podstatne odlišnými spôsobmi, buď zavedením centrálnej koordinačnej inštancie, prikazujúcej jednotlivcom konkrétne úlohy v rámci globálneho plánu, alebo vytvorením systému všeobecných pravidiel, v rámci ktorých sa jednotlivcom ponecháva možnosť samostatne rozhodovať o svojom jednaní. Politika je v Hayekovej koncepcii predovšetkým politikou pravidiel, ktorej úlohou je vhodnými pravidlami a inštitúciami vytvárať a podporovať sociálne pravidlá odpovedajúcej prianiam a záujmom občanov danej spoločnosti.

Po kritike totálnych systémov nastolených v Európe sa Hayek pokúsil znova zdôvodniť doktrínu slobodného trhu ako autoregulačného mechanizmu, ktorého výhody prevažujú nad škodami, ktoré spôsobuje. Ekonomickú štruktúru kapitalizmu považuje za základný predpoklad nie len hospodárskej prosperity, ale aj slobody myslenia a jednania ľudí. Pretože sloboda nemôže v spoločnosti pôsobiť bez ústavného zabezpečenia, pokúsil sa Hayek v duch umierneného angloamerického tradicionalizmu poukázať na ideálnu ústavu moderného kapitalistického štátu.

 
Zdroje: Karolína Adamová, Ladislav Křížkovský: Politologie, CODEX, Praha 1997
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.