Definovanie pojmu prameň práva:

Prameň práva je zdroj poznania a existencie práva chápaný v materiálnom a formálnom zmysle. Patria sem právne normy (zákony a pod.), právne obyčaje, súdne precedensy a medzinárodné dokumenty (zmluvy i zásady).

Právna teória delí spravidla pramene práva na pramene práva v zmysle:

a)materiálnom, ktoré nazýva materiálne pramene práva,
b)formálnom , ktoré nazýva formy práva (formálne pramene práva)

Materiálnymi prameňmi práva rozumieme podmienky života spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva. Takýmito kauzami môžu byť geografické, medzinárodno-politické, demografické, technologické podmienky a pod. Sú to rôzne svetové, národné, spoločenské a regionálne impulzy, udalosti a skutočnosti, prírodné, demografické, ekonomické, politické, ekologické a iné podmienky života spoločnosti, ktoré majú vplyv na vytváranie nových resp. dotváranie a zmenu už existujúcich právnych pravidiel, a z ktorých tvorba práva vychádza. Materiálne pramene práva poskytujú odpoveď na otázku, odkiaľ sa právo v spoločnosti vzalo.

Prameňom práva vo formálnom zmysle je určitá forma práva, v ktorej je právo obsiahnuté, a z ktorého formálne pramení, kde ho možno nájsť a identifikovať ako právo ustanovené štátom, a domáhať sa jeho uplatnenia alebo splnenia.

Forma práva je dôležitým znakom práva jednak vo všeobecnom zmysle a jednak v osobitom zmysle slova zo zreteľom na určitý právny systém, napríklad zo zreteľom na slovenský právny systém.

1. Vo všeobecnom zmysle je štátom uznaná alebo ustanovená forma práva špecifickým znakom práva. Preto sa právo svojou formou

a. odlišuje od iných spoločenských noriem (morálky, politiky)
b. existuje, platí, lebo má svoju štátom uznanú alebo stanovenú formu a v dôsledku toho aj všeobecnú záväznosť, kde nie je forma práva, nie je ani platné práva

2. V osobitnom zmysle je štátom uznaná alebo ustanovená forma práva špecifickým znakom práva určitého štátu. Vo svete existuje rozmanitosť právnych kultúr a národných právnych systémov, a preto aj rozmanitosť foriem práva. Každý štát stanovuje a uznáva určité konkrétne formy práva, v ktorých nachádzame platné a záväzné právo tohto štátu.

Prameň práva vo formálnom zmysle tj. forma práva, má širší a užší význam.Pojem formy práva v širšom zmysle slova zahrňuje formu v zmysle:

a. procedúry postupu prijímania či vzniku určitého prameňa práva
b. rezultátu, výsledku, ktorý vznikol v súlade s ustanovenou procedúrou. Takýmto rezultátom je napríklad autorský zákon, ktorý je všeobecne záväzný normatívny právny akt prijatý orgánom tvorby práva.

Pojem forma práva v užšom, a takpovediac vlastnom význame slova, zahrňuje len všeobecne záväzný výsledok legislatívnej činnosti orgánu tvorby práva. Na tejto forme je charakteristické to, že je ustanovená alebo uznaná štátom, a že obsahuje všeobecne záväzné právne normy.

Právna náuka pozná najmä tieto pramene práva:

a. normatívne právne akty
b. normatívne zmluvy
c. precedensy
d. právne obyčaje
e. iné pramene (formy) práva

V kontinentálnych štátoch Európy a teda aj v slovenskom právnom poriadku je základným prameňom práva normatívny právny akt a normatívna zmluva.
Tento typ právnej kultúry sa vytvoril na základe recepcie rímskeho práva. Charakterizuje ho tzv. písane právo (lex scripta), ktoré tvoria štátne orgány splnomocnené na to ústavou štátu.

Precedensy, právne obyčaje ale ani právna náuka (názory významných právnikov – opinio iuris doctorum) nie sú prameňom a majú právnu relevanciu len v anglo-americkom právnom systéme.

Normatívny právny akt ako prameň práva v SR

V právnej teórii sa normatívne právne akty, ktoré, ako sa už uviedlo, nazývame aj všeobecne záväzné právne prepisy, prípadne jednoducho „normy“, sa spravidla definujú ako výsledky normotvornej činnosti subjektov tvorba práva, ktoré obsahujú právne normy.

Normatívnosť znamená, že hoci akt obsahuje aj opisné, normatívne časti, vždy slovne vyjadruje pravidlá toho čo má byť. Takou to deklaratívnou normatívnou časťou právneho aktu je napríklad Preambula k slovenskej ústave – „ My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov atď.“ Teda napriek takýmto častiam má akt regulatívnu povahu. Všeobecnosť týchto aktov sa týka ako subjektov, na ktoré sa vzťahuje, tak na veci, ktoré upravuje. Normatívne právne akty sa vždy vzťahujú na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu.

Normatívne právne akty delíme podľa toho:

a. kto tieto akty vydáva,
b. podľa toho aký majú stupeň právnej sily,
c. podľa toho či sú prvotné alebo druhotné.Normatívne právne akty – kto ich vydáva

Národná rada SR, Vláda SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Vytvárajú tzv. univerzálne normy, ktoré platia na celom území štátu. Národná rada SR tvorí Ústavu, ústavné zákony a obyčajné zákony. Vláda potom uvádza zákony z parlamentu do života. Túto právomoc je dáva priamo ústava čl. 120. Vláda preto nemusí čakať na špeciálne zmocnenie na ich vydávanie, musí sa však držať v medziach zákona. Znamená to, že nemôže rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, meniť či korigovať ustanovenia zákona a vypĺňať medzery v zákone. Zákony parlamentu však vykonáva nielen vláda, ale aj ďalšie orgány štátnej správy: ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.

Právomoc týchto orgánov však nie je obsiahnutá v ústave a preto ku svojej činnosti potrebujú zmocnenia, obsiahnuté v zákone. Takému to zmocneniu sa hovorí deklarácia a vždy musí byť obsiahnutá v zákone. Orgánmi miestnej štátnej správy sú okresné a obvodné úrady.

Normatívne právne akty – stupeň právnej sily

Podľa stupňa právnej sily sa u nás normatívne právne akty delia na:

a. ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenta so silou ústavného zákona.
b. ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenta so silou o zákona.
c. nariadenia vlády,
d. všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktoré majú formu vyhlášok a výnosov,
e. Všeobecne záväzné právne nariadenia miestnych orgánov štátnej správy.

Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenda so silou ústavného zákona

Ústavy, prípadne aj ústavné zákony, delíme na rigidné /tuhé/ a flexibilné /pružné/. Prijatie, zmena alebo doplnenie rigidnej ústavy alebo jej časti si vyžaduje kvalifikovanú väčšinu alebo iný kvalifikovaný spôsob, kým na prijatie, zmenu a doplnenie flexibilnej ústavy alebo jej časti postačuje absolútna väčšina. Rigidná ústava môže obsahovať aj časti, ustanovenia, ktoré vylučujú akúkoľvek zmenu, napríklad sa zakazuje zmeniť formu vlády, osobitne zmeniť republikánsku formu vlády na monarchiu.

Ústavu a ústavné zákony u nás prijíma parlament trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky obligatórneho republikového referenda, prípadne referenda o inej dôležitej ústavnej otázke verejného záujmu.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky majú vyššiu silu než je sila obyčajného zákona v niektorých prípadoch aj medzinárodné zmluvy. Medzinárodné zmluvy sú prameňom vnútroštátneho práva, ak boli riadne transformované do právneho systému štátu.

Podmienkou predností medzinárodných zmlúv pred zákonmi je, aby:

a. ich predmetom boli ľudské práva a základné slobody,
b. zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd,
c. boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Právnu silu ústavného zákona dosahujú niektoré výsledky referenda, ktoré sa vyhlasujú rovnako ako zákon. Výklad právnej sily výsledkov referenda sa môže spravovať jednak ustanovením ústavy o konaní referenda, ako aj predmetom referenda. Napríklad referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.Zákony, medzinárodné zmluvy, výsledky referenda so silou zákona a normatívne právne akty so silou zákona

Zákony musia byť v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré republika ratifikovala a ktoré boli riadne vyhlásené. Zákony sú najčastejším výsledkom uplatňovania zákonodarných právomocí parlamentu. Pomocou zákonov sa tiež vykonáva ústava.

Kontrola súladu zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi, ako aj s niektorými medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov, patrí do právomocí ústavného súdu.

Aby sa zákony zreteľne odlíšili od ústavy a ústavných zákonov, stretávame sa s výrazom, so spojením, „obyčajné zákony.“ Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, pričom rada je schopná sa uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon, a ktoré sú vyhlásené rovnako ako zákon.
Zákonodarca však v niektorých prípadoch výslovne zakotvil prioritu medzinárodného práva pred vnútroštátnym právom. Napríklad obchodné právo obsahuje pravidlo, ktoré umožňuje použiť Obchodný zákonník len potiaľ, pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu. Obchodnú funkciu sleduje aj Občiansky súdny poriadok, ktorý stanovuje, že súd konanie preruší ak dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,: v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Právnu silu zákona majú aj tie výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona.

Nariadenia vlády

Zákony parlamentu vykonáva vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy prostredníctvom normatívnych aktov, ktoré nazývame vykonávacie právne predpisy. Pomocou nich sa vykonávajú zákony. Vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach vydáva nariadenia. Vláda vydáva nariadenia na vykonanie zákonov na základe generálnej delegácie, ktorú vyjadruje ústava. Vláda nemôže pri vykonaní zákona nariadením prekročiť medze zákona a upraviť spoločenské vzťahy nad rámec zákona. Ak by tieto medze prekročila, osvojila by si v rozpore s ústavou právomoc parlamentu. Kontrolu v tejto oblasti zabezpečuje ústavné súdnictvo.

Všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktoré majú formu vyhlášok a výnosov

Vyhlášky a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy slúžia na vykonávanie zákonov ktoré prijal parlament, preto sa označujú ako vykonávacie predpisy.Všeobecne záväzné právne nariadenia miestnych orgánov štátnej správy

Vyhlášky a výnosy miestnych orgánov štátnej správy slúžia na vykonávanie zákonov ktoré sú aplikované na lokálnu, regionálnu úroveň.

Právny predpis vyššej právnej sily určuje obsah normy s nižšou právnou silou. Keby sa nižšia právna norma dostala do rozporu s vyššou právnou normou, do pohybu by sa dali mechanizmy, ktoré tomu majú vopred zabrániť, alebo ak už k tomu dôjde, veci napraviť:

Už v procese tvorby práva sa rozporom medzi predpismi prechádza pripomienkovaním, prerokovávaním a uznášaním sa na ich znení. Ak sa však aj napriek tomu dostanú do rozporu, dostáva sa k slovu ich zrušenie alebo novelizácia. Každý orgán tvorby práva má právomoc zrušiť právny predpis, ktorý sám vydal.

Právo veta, ktoré má prezident, sa prejavuje odmietnutím signácie zákona. U nás má prezident suspenzívne veto, ktoré smeruje proti obsahu zákona.

Všeobecné súdnictvo: sudcovia sú síce povinný riadiť sa ústavou a zákonmi, ale len ak neodporujú ústave a prípadne medzinárodným zmluvám o ľudských právach. Ak sudca takýto rozpor nájde, preruší súdne konanie a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Toto právo je vlastne jeho povinnosťou.

Ústavné súdnictvo je inštitúciou na kontrolu ústavnosti dodatočne, teda keď už rozpor medzi normami vznikol.

Rozhoduje o súlade:

a. zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi,
b. nariadení vlády a vyhlášok či výnosov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,
c. všeobecne záväzných nariadení miestnych orgánov štátnej správy a samosprávy, - všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami, vyhlásenými tak ako zákon.

Delenie právnych predpisov na primárne a sekundárne

Primárne právne akty prijímajú orgány štátnej moci s ústavodarnou právomocou. Sú tiež výsledkom ľudového hlasovania o návrhu zákonov.

Sekundárne právne akty prijímajú štátne orgány s výkonnou právomocou ( vláda, ministerstvá, ústredné orgány štátnej správy), ktorých povinnosťou je vykonať primárne právne predpisy.

Normatívna zmluva ako prameň práva v SR

Normatívne zmluvy majú povahu prameňov práva, ak ide o také zmluvy, ktorých ustanovenia (alebo aspoň časť) majú všeobecný charakter a záväzne upravujú celú skupinu právnych vzťahov rovnakého druhu a bližšie neurčeného počtu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pramene práva v SR