V tejto práci som sa zameral na ústavodarnú pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu štátnej moci a jediného zákonodarného a ústavodarného orgánu v Slovenskej republike.

Keďže Slovenská Republika je vzhľadom na postavenie NR SR radená k parlamentným typom republík, v klasickom trojdelení moci podľa Motesquieua, výkonná - zákonodarná – súdna moc, prevláda moc parlamentu (zákonodarná), lebo dochádza k fúzii výkonnej moci (vláda je podriadená parlamentu, pretože sa opiera o kontinuálnu podporu parlamentnej väčšiny a parlament má právo odvolať predsedu vlády a prezident ako hlava štátu plnú skôr symbolickú funkciu)

V ďalších riadkoch by som chcel uviesť stručnú históriu NR SR, ako sa tento najvyšší orgán štátnej moci vyvíjal až do súčasnosti a ako vlastne ústavodarnú pôsobnosť získal.

I.Korene slovenského parlamentarizmu v Uhorsku (do roku 1918)

Hoci je Slovenská republika pomerne mladým štátom a jej parlamentná tradícia sa v podmienkach samostatnosti vyvíja len od 20. storočia, realizácia idey demokratickej reprezentácie Slovákov má hlbšie korene. Územie dnešného štátu bolo po niekoľko storočí súčasťou viacnárodného uhorského kráľovstva, v ktorom nikdy netvorilo autonómiu. Zachovávalo si však svoje významné postavenie. V Bratislave sídlil v rokoch 1536 – 1848 uhorský stavovský snem. V roku 1847 sa jeho prvým slovenským poslancom stal Ľudovít Štúr zvolený za mesto Zvolen. História slovenského parlamentarizmu je aj vďaka nemu úzko spojená s bojom Slovákov za národnú identitu a štátnu suverenitu, ale aj za občianske a sociálne práva.

Tradícia súčasného slovenského parlamentu sa odvíja od historicky prvej Slovenskej národnej rady. Konštituovala sa 16. septembra 1848 na 200-člennom zhromaždení vo Viedni. Jej prvým predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban, ďalšími členmi úzkeho vedenia Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Tento vrcholný politický orgán so sídlom v Myjave, nahrádzajúci zároveň aj vládu, stál v rokoch 1848 – 1849 na čele ozbrojených dobrovoľníckych výprav proti maďarskej dominancii a za národnopolitické požiadavky obsiahnuté v programovom dokumente pod názvom Žiadosti národa slovenského. SNR proklamovala jeho samostatnosť pri úsilí získať autonómiu v rámci monarchie. V rokoch 1869 – 1918 zastupovali Slovákov v dolnej komore uhorského snemu volení slovenskí poslanci (v meniacom sa počte 0 – 7), pričom sa ustanovili aj prvé slovenské politické strany.II.Slovenská reprezentácia v Česko-Slovensku (1918 – 1939)

Rozhodujúci krok k založeniu druhej Slovenskej národnej rady sa uskutočnil na porade slovenských politikov v Budapešti v septembri 1918, bezprostredne pred skončením 1. svetovej vojny. Oficiálne sa tento najvyšší reprezentatívny orgán Slovákov za rozhodujúceho prispenia Matúša Dulu, ktorý sa stal jeho predsedom, konštituoval až 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine. Kľúčovým aktom SNR bolo prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorou na základe sebaurčovacieho práva vyjadrila politickú vôľu žiť v novom štáte s českým národom. Tento akt mal veľký význam pre legitimitu vzniku štátu. Slovenská národná rada nestihla rozbehnúť svoje aktivity, pretože ju centrálne orgány v januári 1919 zrušili. Úsilie slovenskej politickej reprezentácie presadiť rovnoprávne postavenia Slovenska v spoločnom štáte tak stratilo akékoľvek inštitucionálne zázemie.

Slováci mali v rokoch 1918 – 1939 svojich poslancov v Národnom zhromaždení v Prahe, ktorí však nedisponovali reálnou silou presadiť národné požiadavky. V roku 1920 bola prijatá ústava zakotvujúca ideu jednotného „československého národa“. Centralistická politika vyvolávala protireakciu v podobe silnejúceho autonomistického hnutia pod vedením poslancov NZ Andreja Hlinku (HSĽS) a Martina Rázusa (SNS) zasadzujúceho sa za program Pittsburskej dohody. Ochota vyjednávať so Slovákmi prišla prineskoro – v napätej medzinárodnej situácii spojenej s podpísaním Mníchovskej dohody, ako aj neskoršej Viedenskej arbitráže, ktoré znamenali značné oklieštenie územia ČSR. Predstavitelia slovenských politických strán vyhlásili 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu Slovenská krajina s vlastným snemom a vládou, ktorú právne uznali aj česko-slovenské orgány. V decembri 1938 sa konali prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny, na čelo ktorého zvolili v januári 1939 Martina Sokola.

III.Snem Slovenskej republiky a orgány odboja (1939 – 1945)

V čase komplikovanej medzinárodnej situácie, keď v celom stredoeurópskom priestore dominoval vplyv Nemecka, odsúhlasili poslanci slovenského snemu 14. marca 1939 vznik samostatného Slovenského štátu; následne prijali v tomto duchu zákon. Stalo sa tak pol roka pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Na jeho vznik naliehalo Nemecko v zmysle svojich strategických plánov. Snem prijal 21. júla 1939 ústavu, ktorá zakotvovala existenciu Slovenskej republiky a jej 80-členného parlamentného orgánu voleného na päť rokov. (Voľby sa však vzhľadom na objektívne okolnosti nekonali ani raz a Snemom SR sa stal pôvodný krajinský snem.) Snem Slovenskej republiky mal obmedzené kompetencie v prospech výkonnej moci a v dôsledku vývoja na konci vojny navyše stratil možnosť zasiahnuť do povojnového štátoprávneho usporiadania.

V rokoch 2. svetovej vojny pôsobili ako orgány odboja s odlišným programovým zameraním SNR v Paríži, SNR v Londýne (zasadzovala sa za zachovanie slovenskej štátnosti vo federalizovanej Európe; od roku 1948 so zmeneným názvom SNR v zahraničí), a predovšetkým povstalecká SNR so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá za podpory česko-slovenskej emigrácie v Londýne a Moskve stála na čele Slovenského národného povstania v roku 1944. Po príchode sovietskej armády na územie Slovenska na ňu nadviazala Slovenská národná rada z roku 1945 sídliaca postupne v Trebišove, Košiciach a Bratislave. V Košiciach sa dotvorili jej štruktúry – predsedníctvo, plénum a zbor povereníkov. Na konci 2. svetovej vojny formálne disponovala ako ústredný národný orgán zákonodarnými a výkonnými právomocami, ktoré sa v neskorších podmienkach centralizácie obnoveného česko-slovenského štátu postupne legislatívne okliešťovali. Povojnové pôsobenie SNR možno rozdeliť na etapy rokov 1945 – 1947, 1948 – 1968, 1969 – 1989 a 1989 – 1992, pričom sa jej právomoci a činnosť odvíjali od aktuálneho režimu a štátoprávneho usporiadania.IV.Slovenská národná rada v systéme centralizmu (1945 – 1989)

Existujúci tzv. ľudovodemokratický režim bol predvojom nástupu komunistickej diktatúry po štátnom prevrate vo februári 1948 a éry neslobody. Májová ústava z roku 1948 uzákonila asymetrický model štátoprávneho usporiadania, keď slovenské orgány s obmedzenou autonómiou nemali pri absencii českých orgánov svoj náprotivok. Postavenie Slovenska sa výrazne zhoršilo po prijatí unitaristickej ústavy z roku 1960, ktorá rušila Zbor povereníkov ako výkonný orgán SNR. V systéme vlády jednej strany bola existencia ďalších politických subjektov formálna. Parlamenty (Národné zhromaždenie a SNR) pasívne potvrdzovali rozhodnutia vtedajšieho komunistického vedenia štátu.

Na pozadí pokusu o demokratizáciu pomerov v roku 1968 došlo k schváleniu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý definoval Česko-Slovensko ako federatívny socialistický štát s dvoma republikami – Slovenskou a Českou (s plánovanými ústavami SSR a ČSR) a ustanovoval federálny parlament (Federálne zhromaždenie) a národné parlamenty (SNR a ČNR). Obdobie tzv. normalizácie však znemožnilo nastoľovanie akýchkoľvek ďalších národnoštátnych požiadaviek. Upevnilo sa byrokratické stranícke rozhodovanie a pražský centralizmus, takže federácia už v zárodku stratila zmysel a postupne degenerovala.

V.Demokratická revolúcia a vznik Slovenskej republiky (1989 – 1993)

Zásadný obrat nastal v novembri 1989, ktorý priniesol politickú demokratizáciu a spoločenskú transformáciu. Do 150-člennej Slovenskej národnej rady, ktorá pôsobila vo svojom 8. volebnom období, boli kooptovaní noví (nekomunistickí) poslanci. V roku 1990 sa do nej po prvý raz konali slobodné parlamentné voľby, predsedom SNR sa stal František Mikloško. Vývoj na Slovensku sa v tomto období, aj v kontexte medzinárodnopolitického diania, niesol v znamení národnoštátnej emancipácie Slovákov. Víťazi parlamentných volieb v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko a Občianska demokratická strana – dospeli v auguste 1992 v Brne k definitívnemu rozhodnutiu o harmonograme zániku ČSFR a vzniku samostatných republík. Poslanci SNR, vedenej Ivanom Gašparovičom, schválili 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ústava SR bola prijatá 1. septembra 1992. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR k 31. decembru 1992.

Samostatná Slovenská republika vznikla 1. januára 1993, pričom ju ihneď uznali desiatky štátov. Dňa 19. januára 1993 ju prijali za 180. člena OSN. Poslanci NR SR zvolili vo februári 1993 za prezidenta SR Michala Kováča. Rozbehla sa bohatá legislatívna činnosť, ktorá stovkami zákonných úprav upevnila právne základy nezávislého štátu. Slovenský parlament zmenil v roku 1994 svoju sídelnú budovu. V roku 1996 bol prijatý Rokovací poriadok NR SR, ktorý platí v znení neskorších predpisov až dodnes. NR SR schválila nové územnosprávne členenie SR s ôsmymi vyššími územnými celkami, do orgánov ktorých sa v decembri 2001 konali prvé voľby. Zo zahraničnopolitického hľadiska boli obzvlášť významné dva okamihy – vstup Slovenska do NATO a do EÚ, pričom 13. júna 2004 sa po prvý raz konali na Slovensku voľby do Európskeho parlamentu. Takto sa v osobách 14 poslancov ocitol slovenský parlamentarizmus aj na medzinárodnej scéne.Postavenie NR SR podľa ústavy

Podľa Ústavy Slovenskej Republiky Čl. 72 je Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. A činnosti NR SR je v ústave venovaný prvý oddiel piatej hlavy.

Poslanci Národnej Rady

Národná rada Slovenskej republiky je kolektívnym orgánom skladajúcim sa zo 150 poslancov, ktorý sú volený na 4 roky. Poslancom sa môže stať občan, ktorý ma volebné právo, vek viac ako 21 rokov, a trvalí pobyt na území SR a bol do funkcie poslanca zvolený.

Aby sa splnila podmienka zvolenia, poslanca musí splniť podmienky zákona 333/2004 o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky

-byť nominovaný politickou stranou, ktorá prekročí parlamentné kvórum
(5% pre politické strany, 7%, pre koalíciu s menej ako 4 stranami, a 10% pre koalíciu s viac ako 4 stranami)
-byť na mieste na kandidátnej listine vyššom ako je počet pridelených mandátov na základe výsledkov volieb.

Z tohoto vyplýva, že všetci poslanci NR SR sú politickými nominantami, no napriek tomu podľa ústavy čl. 73 odsek 2 Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi, sú chápaní ako zástupcovia voličov a preto je možné, aby sa po vytvorení parlamentu niektorý poslanci od politických strán a hnutí odčlenili.

Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz, skladá sľub, ktorý podľa článku 75, odsek (1) znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej
republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme
jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony
a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

V ústave je zakotvená aj zásada inkompability a poslanec podľa Čl. 77

Funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou prezidenta republiky, sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl a príslušníka ozbrojeného zboru.

(1) Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl, príslušníka ozbrojeného zboru a poslanca Európskeho parlamentu.
(2) Ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.

K základným právam poslanca patrí:
- právo zákonodarnej iniciatívy,
- interpelačné právo a právo klásť otázky členom vlády SR,
- právo vyžadovať od štátnych orgánov potrebné informácie pre svoju prácu,
- právo zúčastňovať sa na rokovaniach národnej rady a orgánov, do ktorých bol zvolený a - –- - hlasovať na nich o všetkých prerokúvaných otázkach,
- právo voliť a byť volený.

K výsadám a základným právam poslanca NR SR patrí tiež imunita, o ktorej jasne hovorí ústava v č. 78, a čl. 79

(1) Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu.
(2) Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.
(3) Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani vziať ho do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky; možno však prejednať priestupok, o ktorom to ustanoví zákon. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené. V takomto prípade počas ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu premlčacia doba neplynie.
(4) Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený.
(5) Ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa neuplatňuje.

Čl. 79.

Poslanec môže odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestal byť poslancom.

Súčastne je tam však zachovaná možnosť stíhať poslanca cez imunitný a mandátový výbor NR SR.Štruktúra NR SR

Činnosť národnej rady riadi a organizuje jej predseda a podpredsedovia. Národná rada zasadá stále. Jej zasadanie sa skončí uplynutím volebného obdobia alebo rozpustením. Národná rada môže uznesením prerušiť svoje zasadanie, jeho dĺžka nesmie presiahnuť štyri mesiace v roku.

Predseda NR SR

Predseda NR SR je po prezidentovi Slovenskej republiky druhým najvyšším ústavným činiteľom. Reprezentuje Národnú radu Slovenskej republiky a vykonáva svoju pôsobnosť podľa ústavy.

Podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky riadia a organizujú úseky činnosti národnej rady podľa poverenia predsedom národnej rady, zastupujú predsedu národnej rady v určenom poradí a v plnení jednotlivých úloh, ktorými ich poverí a vykonávajú ďalšiu činnosť podľa Rokovacieho poriadku NR SR a ďalších zákonov.

Predsedu a podpredsedov národnej rady volí a odvoláva v tajnom hlasovaní národná rada nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov. Predseda je zodpovedný len Národnej rade Slovenskej republiky. Vo svojej funkcii zostáva aj po uplynutí volebného obdobia, kým si Národná rada Slovenskej republiky nezvolí nového predsedu. To platí aj o podpredsedoch Národnej rady.

Pôsobnosť predsedu NR SR

Predseda národnej rady vykonáva svoju pôsobnosť podľa Ústavy SR Čl. 9 odsek 2:

a)zvoláva a riadi schôdze Národnej rady Slovenskej republiky,
b)podpisuje ústavu, ústavné zákony a zákony,
c)prijíma sľub poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
d)vyhlasuje voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, voľbu prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej samosprávy,
e)vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky,
f)vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon

Predseda NR SR reprezentuje zahraničnopolitické záujmy Slovenska
Predseda NR SR aktívne vykonáva svoje právomoci nielen v domácej ale aj v zahraničnopolitickej oblasti. Predseda NR SR zastupuje záujmy a prezentuje postoje Slovenska v rámci európskych inštitúcií. Predseda NR SR aktívne vystupuje aj v rámci zoskupenia krajín V-4 a krajín Regionálneho partnerstva.

Dôležitý je aj Čl. 89 odsek 3 podľa ktorého predseda Národnej rady Slovenskej republiky ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia, kým si Národná rada Slovenskej republiky nezvolí nového predsedu.Pôsobnosť podpredsedov NR SR

Podpredsedovia národnej rady riadia a organizujú úseky činnosti národnej rady podľa poverenia predsedom národnej rady, zastupujú predsedu národnej rady v určenom poradí a v plnení jeho úloh, ktorými ich poverí. Sú zodpovedný NR SR. Aj pre podpredsedov platí Čl. 89 odsek 3.

Výbory NR SR

Výbory sú iniciatívne a kontrolné orgány národnej rady. Ich hlavnou úlohou je podrobne prerokovať návrh zákona, ktorý im národná rada pridelila. Národná rada prideľuje návrh zákona spravidla dvom alebo trom výborom pričom jeden z nich určuje ako gestorský výbor. Gestorský výbor prostredníctvom svojho člena, ktorý je označovaný ako spoločný spravodajca výborov, informuje národnú radu o stanoviskách výborov k návrhu zákona a o ich návrhoch na jeho zmenu a doplnenie.

Výbory majú právo zákonodarnej iniciatívy (oprávnene predkladať návrhy zákonov), na svoje schôdze môžu pozývať členov vlády, vedúcich iných orgánov štátnej správy a generálneho prokurátora a vyžadovať od nich správy, vysvetlenia a potrebné podklady.

Členmi výborov môžu byť výlučne poslanci národnej rady. V priemere má jeden výbor 12 členov, pričom poslanci sú zaradení najviac do dvoch výborov. Zloženie výborov odráža zastúpenie strán v parlamente.

Činnosť NR SR

Národná rada uskutočňuje svoju ústavnú pôsobnosť prostredníctvom ustanovujúcej schôdze a priebežne konaných schôdzí počas trvania volebného obdobia.

Podľa Čl.82 odsek 1. Národná Rada slovenskej republiky zasadá stále.

Z hľadiska významu osobitné miesto patrí ustanovujúcej schôdzi Čl.82 odsek 2. , ktorú zvoláva prezident Slovenskej republiky tak, aby sa uskutočnila do 30 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov volieb. Na tejto schôdzi volí národná rada svojich overovateľov, predsedu a podpredsedov, zriaďuje svoje výbory okrem tých, ktoré sú ustanovené zo zákona, a volí ich predsedov a členov.

Rokovacími dňami schôdze národnej rady sú spravidla utorok až piatok.

Schôdze národnej rady sú verejné. Neverejné schôdze alebo ich časti sa konajú, ak sa na nich prerokúvajú veci, ktoré tvoria predmet štátneho, služobného a obchodného tajomstva, alebo to ustanoví osobitný zákon, alebo sa na tom uznesie národná rada trojpätinovou väčšinou.

Národná rada je schopná sa uznášať Čl. 84 odsek 1 , ak je v rokovacej sále prítomná a na hlasovaní sa zúčastňuje nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov - 76.

Na prijatie platného uznesenia je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov Čl. 84 odsek 2- najmenej 39. Relatívnou väčšinou sa napríklad prijímajú bežné zákony.

Pri vyslovení nedôvery vláde a jej členom, na voľbu a odvolanie predsedu a podpredsedov národnej rady a pri schvaľovaní iných návrhov, pri ktorých to určuje ústava alebo zákon, musí byť súhlas najmenej 76 poslancov, čo predstavuje absolútnu väčšinu.

Podľa Čl.82 odsek 4 na prijatie ústavy, ústavného zákona, odsúhlasenie neverejnej schôdze národnej rady a v ďalších prípadoch, kedy to vyžaduje ústava alebo zákon, je potrebná trojpätinová kvalifikovaná väčšina najmenej 90 poslancov.

Podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov:

Hlasovanie na schôdzach je verejné alebo tajné. Verejne sa hlasuje spravidla za použitia technického zariadenia v rokovacej sále alebo zdvihnutím ruky. Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, zákonom alebo ak sa na tom uznesie národná rada. Na tajné hlasovanie sa použijú hlasovacie lístky.

Rokovanie o jednotlivých bodoch schváleného programu nemožno začať, ak neboli poslancom najneskoršie 24 hodín pre začatím rozpravy odovzdané všetky písomné materiály. Každý návrh podaný národnej rade v súlade s ústavou, zákonom alebo na základe uznesenia musí byť pridelený príslušnému výboru na prerokovanie a zaujatie stanoviska.

Do rozpravy o prerokúvanej veci sa poslanci prihlasujú písomne po schválení programu schôdze a ústne po vystúpení písomne prihlásených rečníkov.

Poslanci majú právo v rozprave na jednu faktickú poznámku, ktorou reagujú na ostatného rečníka. Nesmie trvať dlhšie ako dve minúty. Rečník môže faktickou poznámkou reagovať na faktické poznámky poslancov k jeho vystúpeniu. Rozprava skončí, ak vystúpili všetci prihlásení rečníci a slova sa po jej skončení neujal člen vlády, ktorý tým otvára rozpravu znova.

Poslanci majú právo podať procedurálne návrhy týkajúce sa spôsobu prerokúvania veci, časového a vecného postupu rokovania s výnimkou hlasovania o veci samotnej v trvaní jednej minúty. O takýchto návrhoch sa hlasuje bez rozpravy.

Z každej schôdze národnej rady sa vyhotovuje doslovná zápisnica, ktorá po overení sa stáva autentickým záznamom o schôdzi a slúži ako podklad na vydanie správy, ktorá sa publikuje po každej schôdzi.

Uvedený výpočet pôsobnosti, pravidiel rokovania a činnosti národnej rady nie je úplný. Podrobnejšiu úpravu, postavenie orgánov a ich vzťahy navonok upravuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov.Pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky.

Pôsobnosť národnej rady je určená jej ústavným postavením v systéme výkonu moci Čl. 86

Člení sa na

pôsobnosť v oblasti zákonodarstva,
pôsobnosť v oblasti kontroly,
pôsobnosť v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky.

Národná rada vykonáva svoju pôsobnosť aj voľbami, ktorá jej patrí podľa osobitných predpisov (zákon SNR č. 80/1990 Zb. o voľbách do SNR v znení neskorších predpisov).

Zákonodarná pôsobnosť

Národná rada prerokúva a uznáša sa na ústave, ústavných zákonoch, ostatných zákonoch a kontroluje, ako sa dodržiavajú. Svojimi právnymi normami realizuje vzťahy vznikajúce vo všetkých oblastiach spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovenskej republiky.

Spôsob tvorby zákonov, podrobnosti o postupe pri ich príprave, prerokúvaní a ich forme upravujú legislatívne pravidlá tvorby zákonov, publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 19/1997 Z. z.

Zákonodarnú iniciatívu majú výbory, poslanci národnej rady a vláda Slovenskej republiky. Zákonodarný proces sa v národnej rade realizuje prostredníctvom troch čítaní, z ktorých popri hlasovaní je ťažiskové druhé čítanie vo výboroch a na schôdzi národnej rady. V prvom čítaní po všeobecnej rozprave, v ktorej sa nepredkladajú návrhy na zmeny, národná rada

vráti návrh zákona navrhovateľovi na dopracovanie,
zastaví pokračovanie v rokovaní o návrhu zákona,
postúpi návrh zákona do druhého čítania.
V druhom čítaní môže národná rada rokovať najskôr po uplynutí 48 hodín od doručenia spoločnej správy výborov alebo informácie spoločného spravodajcu. Podanie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu je podmienené súhlasom najmenej 15 poslancov.

V treťom čítaní môže poslanec navrhnúť len opravu legislatívnotechnických a jazykových chýb. Iné pozmeňujúce a doplňujúce návrhy môže predložiť najmenej 30 poslancov. V treťom čítaní národná rada návrh zákona schvaľuje.

Zákonodarný proces v národnej rade podrobne upravuje desiata časť zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (§ 67 až § 97).Kontrolná pôsobnosť

Štátne orgány, ktoré národná rada kreuje alebo pri kreácii ktorých spolupôsobí, sú jej zodpovedné. Svoju kontrolnú pôsobnosť uplatňuje predovšetkým voči vláde Slovenskej republiky a jej členom:

-vyslovuje súhlas s Programovým vyhlásením vlády SR, ktorý je podmienkou ďalšej činnosti vlády, a kontroluje jeho plnenie,
-schvaľuje štátny rozpočet a štátny záverečný účet, vrátane kontrolných správ,
rokuje o dôvere vláde alebo jej členom.
-Kontrolná právomoc národnej rady vo vzťahu k vláde je aj v oprávnení poslancov podávať interpelácie, podnety a pripomienky. Adresáti sú povinní zákonom predpísaným spôsobom odpovedať. Ak je rokovacím dňom národnej rady štvrtok, zaradí sa vždy na jej program o 14.00 hodine „Hodina otázok". Na rokovacích bodoch „Interpelácie" a „Hodina otázok" sú povinní byť prítomní všetci členovia vlády.

Národná rada schvaľuje rozpočty iných právnických osôb, ktoré kreovala, a prerokúva ich plnenie.

Prerokúva správy Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky o výsledkoch jeho kontrolnej činnosti a správy Národnej banky Slovenska o menovom vývoji a výsledku jej hospodárenia.

Kreačná pôsobnosť

Kreačná pôsobnosť národnej rady znamená právo vytvárať vlastné orgány, štátne orgány a spolupôsobiť pri tvorbe iných štátnych orgánov. V súlade s uvedeným:

volí a odvoláva v tajnom hlasovaní predsedu a podpredsedov národnej rady,
zriaďuje a ruší svoje výbory, osobitné kontrolné výbory a komisie, určuje ich počty, volí a odvoláva ich predsedov a členov,
zákonom zriaďuje a ruší ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy,
volí kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR a generálneho prokurátora SR,
národná rada volí a odvoláva iných funkcionárov, ak to ustanoví zákon.

Podrobnosti o podávaní návrhov, o voľbách a odvolávaní uvedených funkcionárov upravujú volebné poriadky, ktoré schvaľuje národná rada.Pôsobnosť národnej rady v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky

Národná rada uplatňuje svoju pôsobnosť vo vnútornej a zahraničnej politike tým, že

-dáva ústavným zákonom súhlas so zmenou štátnych hraníc,
-ústavným zákonom schvaľuje zmluvu o vstupe do štátneho zväzku SR s inými štátmi a vypovedá takéto zmluvy,
-uznáša sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo –-záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej ochrane proti napadnutiu, a po skončení vojny o uzavretí mieru,
-vyslovuje súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky,
-vyslovuje súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky,
-pred ratifikáciou vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami, o ktorých to určuje ústava,
rozhoduje o návrhu na vyhlásenie reverenda,
-rokuje o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.

Národná rada Slovenskej republiky má ako najvyšší orgán štátnej moci nielen právomoc, ale aj morálnu povinnosť kontrolovať činnosť vlády, prezidenta SR, ústavného súdu či dodržiavajú zásady ústavnosti a súčastne konať ústavne a schvaľovať zákony a uznesenia, ktoré sú v súlade s ústavou a dobrými mravmi a nachádzať a opravovať nedostatky ústavy a nezneužívať legislatívne nedostatky ústavy. Zavádzať také ústavne zákony do praxe, ktoré by boli na prospech všetkého obyvateľstva.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ústavodarná pôsobnosť NR SR