Kapitola 1 – Pojem princípu subsidiarity

Česká republika je unitárny štát. Verejná správa v Českej republike je decentralizovaná. V súčasnej dobe je možné len výnimočne nájsť ucelené oblasti, v ktorých by sa uplatňovala výlučne funkcia štátu. Verejná správa je podobne, ako na Slovensku, založená na základných princípoch. Patrí k nim spomínaná decentralizáci a s ňou úzko súvisiaci princíp subsidiarity.
Princípy variujú podľa toho, v akých učebných alebo odborných pomôckach človek hľadá a taktiež , či sa na verejnú správu dívame z právneho alebo politologického hľadiska. V oboch pohľadoch sa ale nachádza princip subsidiarity – v oboch oboroch tento výraz značí zhruba to isté, je to „určenie vzťahu medzi vyššímu a nižšími spoločenskými a územnými jednotkami.“

V tomto význame sa objavuje u pápeža Pia XI. Vynikajúco tento princíp vystihuje výrok od Schmidhubera: „Toľko jednoty, koľko je nutné, toľko decentralizácie, koľko je možné.“

Subsidiarita sa dá v jednoduchosti vysvetliť tak, že menšie jednotky(a nemusia byť iba územné) napr. jednotlivci alebo rodina, plnia úlohy, ktoré im boli pridelené samostantne. Až v prípade, ak nie sú schopné stanovené ciele dosiahnuť, nastupuje na pomoc väčší celok. Čo sa týka občanov a verejnosti, často je princíp subsidiarity uplatňovaný bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Napr. pri územnom plánovaní, kde je možná iniciatíva zdola, ktorá dáva občanovi pocit dôležitosti a potrebnosti. Vo svojej podstate hľadá princip subsidiarity rovnováhu medzi samostatnosťou a kompetenciou nižších jednotiek a ich väzbou na jednotky vyššie a taktiež predstavuje prostriedok verejnosti pre účasť na rozhodovaní nadriadených orgánov.

Princip subsidiarity preto predstavuje jeden zo základných prvkov demokracie ako aj decentralizácie, ktorá sa týka práve verejnej správy. Je to základné kritérium deľby kompetencií medzi štátom a samosprávou. Tento princíp obsahuje na jednej strane zákaz zasahovať do kompetencií, ktoré môže najlepšie uskutočniť miestna správa, na druhej strane uznáva, že aj vyššie subjekty môžu mať práva a povinnosti ujmúť sa úloh samy.

Kapitola 2 - Zakotvenie princípu subsidiarity

V Ústave ako základnom a najdôležitejšom zákone štátu taktiež nájdeme zmienku o princípe subsidiarity napr. v hlave č. 7, ktorá sa zaoberá územnou samosprávou a rozdelením na samosprávne celky. Subsidiarita vo verejnej správe všeobecne súvisí
s posilovaním role samosprávy a principiálne vyjadruje záujem spoločnosti prenášať výkon správnych a mocenských úloh čo najbližšie k občanovi. Princip subsidiarity sa dotýka samosprávy a súvisí s rozčlenením územia na menšie jednotky ako obce a kraje – takže súvisí s územnou samosprávou. Aby každý orgán mal také kompetencie, ktoré odpovedajú jeho možnostiam na príslušnej úrovni, ktorá je v realizácii určitých kompetencií reálna a optimálna.

A rovnako aj Zmluvy o založení ES, v ktorej sa na tento princíp spolu s princípom proporcionality kladie veľký dôraz. Celkovo sa o princípe subsidiarity hovorí hlavne v súvislosti s EU a acquis, rozdelením právomocí a komunitárnym právom. Amsterdamská zmluva v jednom zo svojich protokolov princíp subsidiarity konkretizuje a zavádza tiež systematickú analýzu dopadu legislativnych návrhov na princíp subsidiarity. Tam, kde je to možné, doporučuje prijímať menej záväzné opatrenia. Taktiež je potrebné neustále kontrolovať, či sú zásahy na úrovni Spoločenstva oprávnené z hľadiska možností dostupných na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. Princíp subsidiarity sa teda uplatňuje v tom prípade, ak vec nespadá do výlučnej právomoci Spoločenstva.

Čo sa týka štátnej správy, dotýka sa princip subsidiarity rozhodovania štátnych úradníkov. Nie všetci úradníci majú právnicke vzdelanie. To nie je ani potrebné. Ale aj tak sú na nich kladené vysoké nároky orientácie v právnych oblastiach. Preto vydáva nadriadený orgán záväzné pokyny, ako sa má konkrétna vec riešiť, tak aby bolo postupované v súlade so zákonom a zároveň dodržaný princíp právnej istoty. Ak platí povinnosť akceptovať pokyny nadriadeného v rámi interných predpisov, tým skôr platí povinnosť pri vyhláške vlády. Je to vyhláška najvyššieho nadriadeného, ktorého úradník má. Pri používaní princípu subsidiarity môže nastať stret s efektívnosťou a kvalitou.

Maximálna subsidiarita znamená, že problémy sa riešia tam, kde vznikajú. Ak sa ale vyskytne problém vyžadujúci väčšiu
odbornosť, najnižšia úroveň ho nie je schopná vyriešiť, pretože nemá dosť skúseností. V právnej oblasti verejnej správy sa subsidiarity používa pri Správnom poriadku. Taktiež sa princíp subsidiarity platňuje pri verejnej službe, pri ktorej musia byť
služby vytvorené a organizované orgánom verejne správy tak, aby bola služba poskytovaná spôsobom, ktorý rešpektuje princip subsidiarity.
Kapitola 3 – Reforma verejnej správy v ČR a princíp subsidiarity

Česká republika princíp subsidiarity v oblasti samosprávy v podstate akceptovala v roku 1998, kedy Poslanecká snemovňa
Parlamentu ČR prijala Európsku chartu miestnej samosprávy, v ktorej je stanovené: „Za správu verejných vecí budú zodpovedať najmä tie orgány, ktoré majú najbližšie k občanom. Stanovenie zodpovednosti inému orgánu musí zodpovedať rozsahu a povahe úlohy, požiadavkám objektívnosti, hospodárnosti.“

Pri reforme verejnej správy v roku 2000 mal do popredia vystúpiť práve spomínaný princíp subsidiarity, ktorý je charakteristický pre vývoj moderného štátu v druhej polovici 20. storočia. Pri zastupovaní verejnej moci prvkom, ktorý je najbližší občanovi, sa
nemusí vždy jednať o orgán štátu. Teória verejnej správy počíta aj s možnosťou prenesenia funkcií centrálnych štátnych orgánov mimo oblasť verejnej správy do súkromnej sféry.

Pri reforme verejnej správy ČR, ktorá sa stretla s rozpačitými reakciami a mnohým obyvateľom zostala prinajmenšom nejasná, pretože viac-menej sa pre nich prejavila zánikom okresných úradov a nových volieb hejtmanov, sa princíp subsidiarity často
spomína ako prvok efektívnosti a zároveň ušetrenia nákladov. Toto šetrenie nákladov bolo aj jedným z dôvodom reformy. Ak sa reforma dovolávala princípu subsidiarity, je potrebné dodať, že podľa dostupných informácií sa takmer vôbec neuplatňuje. Jeho uplatňovanie by sa malo prejaviť napr. pri financovaní krajov, kde by časť rozpočtu mala byť hradená z centrálneho rozpočtu a ďalšia časť z podielu na daňových príjmoch. Momentálne sa verejná správa nachádza vo fáze silnej finančnej centralizácie.

Ak sa princíp subsidiarity uplatňuje bez finančného krytia, hrozí zadlžovanie verejnej správy. Zmeny v systéme financovania boli niekoľkokrát iniciované napr. aj v Senáte, v ktorom sedia zástupcovia jednotlivých regiónov a dá sa teda povedať že poznajú
potreby svojho obyvateľstva, ale zase raz nastúpila mnohými vyčítaná nedokonalosť legislatívy ohľadom Senátu. Senát má príliš malé pravomoci a napr. ak sám vráti zákon poslaneckej snemovni stačí, ak ho tá prehlasuje 101 hlasmi, teda absolútnou väčšinou. V tomto období sa ale prehodnocujú právomoci snemovne aj senátu, pretože patová situácia ktorá zatiaľ nemala obdobu v histórii ústavného vývoja, postavila štát pred nový problém. Pri funkčnej vláde a silnej pozícii vládnucich strán by získanie 101 hlasov nemalo byť obtiažne. Teraz je ale ten 1 hlas rozhodujúci.

Kapitola 4 – Princíp subsidiarity pri územnom rozdelení

Uplatňovanie princípu subsidiarity v rámci štátneho zriadenia vzťahov územných jednotiek v Českej republike sa týka hlavne už spomínaného rozdelenia na územné celky, teda kraje. Krajov je 14 a na čele stoja hejtmani. Rozdeľovanie na samostatné regióny či dokonca autonómne oblasti nemá v Českej republike zmysel, pretože tu nie sú územia, ktoré by sa vyznačovali veľkou mierou iniciatívy smerujúcej k samostatnosti. Dokonca aj Morava, ktorej obyvatelia sa nepovažujú za súčasť českého národa, nedostala z hľadiska územného rozdelenia samostatné postavenie. Je rozdelená na Juhomoravský, Olomoucký a Moravskoslezský kraj. Sliezsko s početnou poľskou menšinou neprejavuje separatistické tendencie. Je začlenené v Moravskosliezskom kraji, ale postavenie jeho tradičného centra Opavy je nerovnom postavení k Ostrave, ktorá plní úlohu regionálnej metropole.

Neexistencia vyšších územních správnych celkov vo sfére samosprávy aj vo sfére štátnej správy neumožňovala pred reformou realizovať efektivnym spôsobom princíp subsidiarity. Dôsledkem neexistencie týchto správnych celkov bol veľký nárast dekoncentrovaných orgánov štátnej správy a detašovaných pracovísk na území. Ich počet a rozsah kompetencií značne zťažoval koordináciu štátnej správy. Stále je ale vyčítané, že samosprávne celky majú síce zodpovednosť, ale nemajú kompetencie. Síce sa legislatíva v mnohom pohla dopredu, ale na zakotvení princípu subsidiarity tak, aby bol v súlade so stanoviskami EU ale aj samotných občanov bude treba ešte pracovať, tak ako sa vyjadrila napr. senátorka Jitka Seitlová.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Princíp subsidiarity vo verejnej správy