PRÁVO

1. Vymedzenie pojmu právo

Starí Rimania hovorili: „Ubi sociates, ibi ius“. (Tam kde je spoločnosť, tam je aj právo.“). Ak chcela spoločnosť prežiť a reprodukovať sa, spravovať spoločné veci, musela si vytvoriť systém noriem, ktorým riadila svoje vzťahy. Právo sa stalo civilizovaným prostriedkom presadzovania žiaduceho správania, prostriedkom regulácie rytmu spoločenského života.

Právo je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem stanovených štátom. Je prostriedkom vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších spoločenských hodnôt. Je jediným odôvodneným spôsobom riešenia konfliktov. Je súčasťou kultúrneho systému.

Právo reguluje medziľudské vzťahy a vnáša do nich poriadok, chráni záujmy a práva občanov a zakazuje správanie, ktoré je pre spoločnosť škodlivé, oboznamuje s právnymi predpismi a učí, ako ich používať v praxi. Právo sa vyvíjalo a v súčasnosti máme viaceré typy právnych kultúr – európsku (kontinentálnu, písané právo), anglo-americkú (nepísané, obyčajové právo, súdny administratívny precedens), náboženskú (cirkevnú, kanonistickú) a socialistickú.

2. Právna norma a jej špecifické znaky

Právna norma – určité pravidlo správania sa, ktoré má všeobecne záväzných charakter. Je vydávané štátnym orgánom v rámci jeho koncepcie, jej dodržiavanie je vynutiteľné štátnou mocou. Právna norma nie je zákon, ale pravidlo. Právne normy majú určité špecifické znaky, ktorými sa odlišujú od ostatných spoločenských noriem. Právne normy sú:

-vydané v osobitnej – štátom uznanej forme. V kontinentálnom systéme práva rozumieme touto formou normatívne právne akty rôzneho druhu, ktoré majú náležitú formu, sú schválené štátnym orgánom s príslušnou právomocou a sú publikované, uverejnené v úradných zbierkach (Zbierka zákonov Slovenskej republiky)
-záväzné – iba tak sú platné
-normatívne – prikazujú, zakazujú alebo dovoľujú určité správanie prostredníctvom normatívnych a permisívnych slov a viet (v právnom jazyku, v jazyku právnych predpisov)
-všeobecne platné – vzťahujú sa na ne všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu – nie na konkrétne prípady
-vynutiteľné štátnou mocou – zabraňuje sa tak nerešpektovaniu a porušovaniu práva a to priamo (sankciami alebo špecifickými mocenskými metódami) a nepriamo (subjekt, ktorému ukladá právne povinnosti, má dobrovoľne splniť primárnu právnu povinnosť, v prípade jej nesplnenia má dobrovoľne splniť sekundárnu právnu povinnosť, ak nesplní ani túto, nastupuje priame donútenie)

3. Štruktúra právnej normy

Štruktúrou rozumieme vnútorné usporiadanie normy, vzájomnú súvislosť jej súčastí. Právnu normu charakterizuje aj logická štruktúra. V minulosti právnu normu tvorili hypotéza, dispozícia a sankcia – hovoríme o trojčlánkovej, trichotomickej štruktúre. Moderná teória práva presadzuje tzv. zdvojenú štruktúru – normu vytvárajú dve dvojice právnych noriem, ktoré sú vzájomne prepojené.

Trojčlánková štruktúra právnej normy

V hypotéze sú určené okolnosti, za ktorých sa treba podľa danej normy správať – sú tu ustanovené podmienky a predpoklady, za akých sa má používať dané pravidlo správania sa (napr. vek, štátna príslušnosť, bezúhonnosť a pod.)

V dispozícii je vymedzené samotné konanie, správanie príslušného subjektu (v okolnostiach určených hypotézou). Dispozícia určuje pravidlo správania, vymedzuje oprávnenia a povinnosti účastníkov právneho vzťahu, je jadrom normy. Sankcia ustanovuje následky spojené s nedodržaním pravidla spávania, uvádza postih za neuposlúchnutie právneho predpisu. V oblasti súkromného práva sa používajú sankcie reparačné (náhrada spôsobenej škody), reštitučné (uvedenie veci do pôvodného stavu) a satisfakčné (nemajetkové ujmy – ujma na cti môže byť sankcionovaná napr. zadosťučinením (v peniazoch, ospravedlnením). V oblasti verejného práva (trestné, správne, finančné) sa uplatňujú represívne sankcie (ukladanie trestov alebo ochranných opatrení (ochranná výchova, liečenie).

Zdvojená štruktúra právnej normy

Právna norma sa skladá z dvoch navzájom spojených noriem, z ktorých každá má svoju hypotézu a dispozíciu. Za podmienky primárnej hypotézy má byť správanie podľa primárnej dispozície. Sekundárna hypotéza popiera primárnu dispozíciu a ustanovuje podmienky, za ktorých sa musí alebo môže uskutočniť sekundárna dispozícia, t. j. v prípade, ak nebola zachovaná primárna povinnosť, nastupuje sekundárna dispozícia (právna povinnosť), ktorá môže mať formu buď nesankčného, alebo sankčného následku.