91.Pojem, špecifické znaky a systém medzinárodného práva verejného, subjekty a pramene medzinárodného práva verejného

Medzinárodné právo verejné je právo medzištátne, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi, vzťahy štátov k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzinárodných organizácií a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.

Medzinárodné právo verejné nie je súčasťou systému slovenského (vnútroštátneho) práva!

Subjektami sú predovšetkým nezávislé štáty, ktoré sú si rovné. Súčasne však plnia úlohu tvorcov a vykonávateľov noriem medzinárodného práva. Môže ísť o štáty plne suverénne, alebo závislé, o štáty unitárne alebo zložené.

Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzťahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu – sú splnomocnené členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilosť je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ísť o organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA), politické, ekonomické, sociálne a organizácie na riešenie sporov (ICJ).

Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných orgánov – jednomyseľné hlasovanie), výkonným orgánom je výbor (rada, rada guvernérov), ktorý vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod. Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i FO ( ak sú subjektami práv – ochrana civilného obyvateľstva, alebo povinnosti – zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).

Pramene medzinárodného práva verejného

Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).

V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnuť všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzťahov. Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednosť štátov).

Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznosť. Ich vzájomný vzťah sa odvodzuje zo zásady „lex posteriori derogat priori“.

Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ísť o normotvorné (právotvorné, upravujú oblasť medzinárodných vzťahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny právny vzťah) zmluvy, zmluvy písomné a ústne, zmluvy bilaterálne a multilaterálne, univerzálne a regionálne, politické a hospodárske, krátkodobé a dlhodobé.

Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov (rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.

92.Pojem, predmet a normy medzinárodného práva súkromného, jeho subjekty a pramene

Medzinárodné právo súkromné upravuje otázku, ktorý právny poriadok sa má v určitom spornom prípade použiť. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktoré presahujú rámec určitého štátu (najmä medzinárodné hospodárske vzťahy). O medzinárodnom prvku v týchto vzťahoch možno hovoriť, ak účastníkom je zahraničná FO alebo PO, objektom je vec nachádzajúca sa v zahraničí, daná skutočnosť (napr. škoda) nastala v zahraničí.

Každý štát má svoje medzinárodné právo súkromné, ktoré je súčasťou jeho právneho poriadku.

Jednotlivé štáty vydávajú na úpravu právnych vzťahov s medzinárodným prvkom osobitné právne normy, ktoré sú súčasťou národného právneho poriadku. Ide o kolízne a vecné právne normy.

Kolízne normy ustanovujú, ktorý právny poriadok sa má na daný vzťah použiť. Neurčujú práva a povinnosti subjektov vzťahu – odkazujú na vecné normy. Majú dve časti. Rozsah normy vymedzuje okruh, rozsah právnych vzťahov, na ktoré sa norma vzťahuje. Nadviazanie ustanovuje pomocou hraničného určovateľa, ktorý právny poriadok sa má použiť.

Základné hraničné ukazovatele: zákon o štátnom občianstve (zákon domícilu) – používa sa poriadok štátu, v ktorom má FO trvalé bydlisko (domicil),zákon miesta, na ktorom sa vec nachádza, zákon miesta úkonu (splnenie záväzku, uzavretia zmluvy, porušenia práva), procesné úkony (súd sa spravuje tým právom ktoré je platné v jeho sídle).

Vecné normy upravujú práva a povinnosti subjektov medzinárodných občiansko-právnych vzťahov. Priame vecné normy ustanovujú práva a povinnosti bez toho, aby bolo treba najprv aplikovať kolízne normy alebo zvoliť rozhodné právo (vznikajú najčastejšie medzinárodnou zmluvou). Nepriame ustanovujú práva a povinnosti len na základe kolíznych noriem, resp. na základe voľby rozhodného práva.
Vecné spolu s kolíznymi normami tvoria záväzné pravidlá správania sa.

Subjektami sú fyzické a právnické osoby, niekedy aj štát. Musia byť spôsobilé na práva a povinnosti, na právne úkony a deliktuálne spôsobilé. Ich spôsobilosť sa posudzuje podľa tzv. osobného štatútu (pre FO štátna príslušnosť a domicil, pre PO sídlo, právo kontroly).

Pramene medzinárodného práva súkromného tvoria vnútroštátne normatívne právne akty a medzištátne zmluvy, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi a ich úpravou. Existujú aj pomocné právne pramene, ktoré nie sú všeobecné záväzné (medzinárodné obchodné zvyklosti, interpretačné pravidlá (INCOTERMS), všeobecné obchodné podmienky).