93.Riešenie sporov vzniklých pri zahranično-obchodnej činnosti

Medzinárodné právo procesné upravuje postup súdov, iných orgánov a účastníkov vzťahov v konaní o občiansko-právnych veciach, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný prvok (účastník, svedok, znalec, dôkaz je v zahraničí).

Upravuje teda právomoc a príslušnosť justičných orgánov (súdy, notári) vo vzťahu k cudzine, právne postavenie cudzincov v konaní, rozhodcovské konanie v medzinárodnom styku a uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.

Prameňmi sú vnútroštátne normatívne právne akty a medzinárodné zmluvy (dvojstranné (otázky právnej pomoci) a mnohostranné (upravujú rozhodcovské konanie, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí)). K najdôležitejším prameňom medzinárodného práva procesného v SR patrí zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a zákon o rozhodcovskom konaní.

Spory vznikajúce pri zahranično-obchodnej činnosti sa môžu riešiť pred súdmi v súdnom konaní, pred rozhodcami v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovské konanie je rýchle a pružné, zaručuje odbornejšie posudzovanie veci a aj na ľahšiu vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Strany môžu uzavrieť tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorou zverujú spornú vec na prerokovanie a rozhodnutie určitým osobám (rozhodcom ad hoc) alebo stálemu rozhodcovskému súdu, a takto túto vec odnímajú riadnemu súdu.

V štátoch sú zriaďované inštitucionálne súdy pri obchodných komorách, Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži, Rozhodcovskú súd pre námornú plavbu a vnútrozemskú plavbu v Gdnyni v Poľsku, Rozhodcovský súd pri Burze cenných papierov v Bratislave.

94.Charakteristika a všeobecné princípy práva Európskej únie

Európske právo (právo Spoločenstva) je súhrn právnych noriem v oblastiach (sektoroch), v ktorých tvorba právnych vzťahov bola na základe spoločne prijatej vôle členských štátov EÚ postúpená z orgánov jednotlivých členských štátov na orgány spoločenstva.

Európske právo je tvorené dvoma právnymi systémami – komunitárnym právom a únijným právom (právom EÚ), ktoré sú relatívne nezávislé od systému medzinárodného práva verejného a právnych poriadkov jednotlivých členských štátov.

-Acquis communautaire [aki komunoter] (komunitárne právo)

Pojem acquis communautaire nie je nikde presne definovaný, avšak treba zdôrazniť, že názor, že pojmy európske právo a acquis communautaire sú totožné, nie je správny.

Komunitárne právo tvorí prevažnú časť európskeho práva. Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva, hospodárskej a menovej únie. Ide o systém právnych noriem upravujúcich problematiku I. piliera EÚ – problematika jednotného vnútorného trhu, kde je zabezpečený voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu.

V širšom slova zmysle, keď berieme do úvahy aj otázku spoločných postojov v politickej oblasti, hovorí sa o acquis communautaire et politique.

-Únijné právo – právo Európskej únie

Únijné právo – právo Európskej únie je systém právnych noriem, ktoré upravujú problematiku II. a III. piliera EÚ – problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a problematiku policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí).
Prameňmi práva EÚ sú všeobecné smery, spoločné stratégie (analógia nariadení a. c.), spoločné akcie, spoločné postoje a rámcové rozhodnutia (analógia smerníc a. c.)

Všeobecné princípy európskeho práva (všeobecné právne zásady)

-nepísaný prameň a. c., ktorý umožňuje vyplniť existujúce medzery v práve a rozvíjať platné právo
-normy ustanovujúce hlavné koncepcie práva a spravodlivosti, ktorým sú podriadené všetky právne poriadky
-normy, ktoré sa odvodzujú od ústavných tradícii členských štátov a z európskych dohovorov o ľudských právach, pričom sú prispôsobené základným cieľom a koncepcii EÚ
-aplikované predovšetkým prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

-princíp proporcionality – jednotlivec nemôže získať takú slobodu konania, ktorá by presahovala stupeň nevyhnutný na zabezpečenie verejného záujmu (používané prostriedky majú byť primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť)
-princíp právnej istoty (a ochrany dôvery) – právne subjekty môžu očakávať právnu istotu ak konajú dobromyseľne na základe práva, alebo ak sa domnievajú, že takto konajú
-princíp rovnosti (ekvity, rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie) – rovnosti v administratívnych a legislatívnych postupoch, rovnosti mužov a žien
-princíp rešpektovania základných ľudských práv – Súdny dvor síce nieje viazaný základnými právami zakotvenými v ústavách členských štátov, výrazne a pevne však zakotvil základné práva formou sudcovského práva do európskeho súdneho poriadku. Základné zmluvy Únie zakotvujú princíp rešpektovania práva Únie ako aj základné práva, ktoré zakotvujú ústavné normy členských štátov.

V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.

V roku 1989 prijal Európsky parlament Deklaráciu základných práv a slobôd.

-princíp právneho štátu – zmluva o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy ustanovuje nový, tzv. „úniový delikt“, teda sankcionované protiprávne konanie, ktorého sa môže dopustiť členský štát EÚ (tento princíp bol uplatnený napr. v prípade Rakúska (2000), keď členské štáty EÚ považovali vládu, ktorá vzišla zo slobodných demokratických volieb za takú, ktorá by mohla porušovať princípy právneho štátu)
-princíp legality (zákonnosti)
-princíp dobrej viery
-princíp „non bis in idem“ (nekonať dvakrát v tej istej veci)

95.Odvodené (sekundárne) komunitárne právo

Komunitárne právo sekundárne tvoria legislatívno-normatívne právne akty a právne záväzné rozhodnutia, ktoré prijímajú orgány Únie podľa zakladajúcich zmlúv.

-nariadenie (regulation, reglement, decision générale, kvázilegislatívne opatrenie) – prijíma sa tam, kde je potrebná unifikovaná (jednotná) úprava v celom Spoločenstve, je to právny akt, ktorý má všeobecnú platnosť a je záväzný v celom rozsahu a priamo platí v momente nadobudnutia platnosti vo všetkých členských štátoch,

-smernica (directive) – je právny akt, na základe ktorého sa od všetkých členských štátov vyžaduje, aby prijali vhodné predpisy na dosiahnutie určitého cieľa – záväzne, spôsob a metódy na jeho dosiahnutie si však môžu štáty zvoliť sami – nemá priamy právny účinok (vyžaduje prevzatie do právneho poriadku členských štátov),

-rozhodnutie (decision) – je právny akt s priamym právny účinkom, ktorý sa týka jednotlivého prípadu – je záväzný len pre adresáta (adresátov), jeho prostredníctvom môžu inštitúcie Únie žiadať od členského štátu, firmy alebo od jednotlivca určité konanie, alebo zdržanie sa určitého konania, môžu udeliť práva alebo určiť povinnosti,

-odporúčanie, názor a rezolúcia (recommendation, opinion and resolution), stanovisko (memorandum, avis) – nezáväzné právne akty predovšetkým politického a morálneho charakteru, ktoré sú však sudcovia v členských štátoch povinní vziať do úvahy pri interpretácii vnútroštátnych predpisov či ustanovení komunitárneho práva, ktoré sú záväzné, (odporúčanie podnecuje adresátov k určitému správaniu, naznačuje, ako v určitej situácii postupovať, stanovisko vydávajú komunitárne inštitúcie v prípade, keď je potrebné vyjadriť sa k určitej situácii alebo k určitým okolnostiam v Únii alebo v členských štátoch).