96.Súdny dvor Európskych spoločenstiev

Súdny dvor so sídlom v Luxemburgu ako nadnárodný súdny orgán je príslušný na posudzovanie otázok nadnárodnej povahy. Ide o otázky upravené Parížskou zmluvou a dvoma Rímskymi zmluvami, ktoré v súčasnosti tvoria tzv. I. pilier Únie. Do jeho právomocí naopak neprislúcha problematika, ktorá má medzivládnu povahu, teda otázky, ktoré tvoria tzv. II. a III. pilier Únie podľa Maastrichtskej zmluvy (spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, policajná a justičná spolupráca).
Spočiatku bol Súdny dvor zriadený ako jednoinštančný súd rozhodujúci s konečnou platnosťou vo všetkých veciach.

Na riešenie sporu pred Súdnym dvorom je potrebný súhlas žalovaného štátu. Súdny dvor nemá oprávnenie viesť voči určitému štátu donucovacie opatrenia. Členské štáty samé rešpektujú rozhodnutia či opatrenia súdu.

Súdny dvor sa skladá zo sudcov, ktorých počet sa postupne rozširuje v závislosti od zvyšovania počtu členských krajín Únie a generálnych advokátov. Úlohou generálnych advokátov je predkladať súdu verejní, nezávislé a zdôvodnené záverečné správy o právnych veciach predložených súdu a prispievať tak k plneniu jeho úloh.

Sudcovia volia tajným hlasovaním zo svojho stredu prezidenta súdu. Súd rozhoduje v pléne alebo v komorách. V pléne musí súd zasadať vtedy, ak sa rozhoduje o veciach, ktoré voči nemu vzniesli členské štáty alebo orgán Únie.

Súdny dvor je inštitucionálne a funkčne koncipovaný ako súd nezávislý od členských štátov. Pri svojom rozhodovaní je zásadne viazaný právom Spoločenstva, a nie právom členských krajín. Sudcovia Súdneho dvora by mali byť nezávislí od svojich členských štátov a od práva i právneho vedomia štátu, odkiaľ pochádzajú.

97.Ochrana ľudských práv v Európskej únii

Rímska zmluva o založení EHS z roku 1958 kategorizuje ľudské práva ekonomickej povahy. Sú nimi: voľný pohyb pracovných síl, sloboda usadzovania, sloboda poskytovania služieb a pod. V katalógu ľudských práv mali ekonomické práva voči právam sociálnej povahy prednostné postavenie.

V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.

Súdny dvor sa takto vymedzil ako orgán príslušný chrániť základné ľudské práva vrátane politických práv vo vnútri Spoločenstva v zmysle požiadavky jednotného právneho poriadku Únie. Súdny dvor tak na základe princípov spoločných ústavám členských štátov a medzinárodným paktom o ľudských právach vymedzil v rôznych precedensoch napríklad tieto ľudské práva:

-právo na ľudskú dôstojnosť
-právo na ochranu súkromia vrátane nedotknuteľnosti obydlia,
-právo slobody prejavu, zákaz diskriminácie na základe vierovyznania,
-právo na ochranu rodiny a manželstva,
-právo vytvárať odborové organizácie,
-právo na štrajk
-právo na slobodu obchodu a profesijných činností,
-právo na ochranu vlastníctva,
-zákaz spätného pôsobenia noriem trestného práva atď.

Ochranou ľudských práv a základných slobôd vo vnútri Únie sa zaoberá aj Európsky parlament. V roku 1989 prijal Deklaráciu základných práv a slobôd, ktorá zahŕňa katalóg ľudských práv a základných slobôd definovaných Súdnym dvorom.
Maastrichtská zmluva o EÚ z roku 1993 založila inštitút občianstva EÚ. Jeho obsahom je právo zdržiavať sa a slobodne sa pohybovať na území členských štátov, právo používať diplomatickú a konzulárnu ochranu zo strany všetkých členských štátov, právo voliť a byť volený vo všetkých členských štátoch vo voľbách do Európskeho parlamentu.

98.Vzťah komunitárneho práva k vnútroštátnemu právu

Vzťah medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov vyjadruje princíp subsidiarity zakotvený v článku 5 Zmluvy o ES: „Spoločenstvo koná v medziach právomoci vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené. V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, Spoločenstvo vyvíja činnosť v súlade s princípom subsidiarity…“

Právne normy EÚ a právne poriadky jej členov sú vzájomné závislé a úzko na seba nadväzujú. Inštitúcie členských štátov v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sú povinné nielen rešpektovať komunitárne právo, ale ho aj dôsledne realizovať.

V tomto vzťahu sa výrazne prejavujú dve základné zásady acquis communautaire:

-Zásada priameho účinku (bezprostrednej použiteľnosti)

Táto zásada spočíva v priznaní práv a pridelení povinností priamo a samostatne – bez pomoci inej právnej normy, pričom občan sa môže následne dovolať komunitárneho práva, a to bezprostredne pred národným súdom.

Predpokladom priameho účinku je priama aplikovateľnosť určitého aktu a. c. – na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nieje nevyhnutná ani prípustná akákoľvek jeho recepcia (prevzatie) vnútroštátnym zákonodarstvom (k aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátnej normy – zákona)

-Zásada prednosti

Komunitárne právo stojí v členských štátoch najvyššie v hierarchii vnútroštátnych právnych noriem.

V praxi to znamená, že sudca určitého členského štátu nesmie aplikovať národnú normu, ktorá je v rozpore s a. c. a že členský štát (vláda, parlament) nemôže platne prijímať novú legislatívu, ktorá nieje v súlade s a. c.