Prednášky z práva

PRÁVO

1. Vymedzenie pojmu právo

Starí Rimania hovorili: „Ubi sociates, ibi ius“. (Tam kde je spoločnosť, tam je aj právo.“). Ak chcela spoločnosť prežiť a reprodukovať sa, spravovať spoločné veci, musela si vytvoriť systém noriem, ktorým riadila svoje vzťahy. Právo sa stalo civilizovaným prostriedkom presadzovania žiaduceho správania, prostriedkom regulácie rytmu spoločenského života.

Právo je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem stanovených štátom. Je prostriedkom vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších spoločenských hodnôt. Je jediným odôvodneným spôsobom riešenia konfliktov. Je súčasťou kultúrneho systému.

Právo reguluje medziľudské vzťahy a vnáša do nich poriadok, chráni záujmy a práva občanov a zakazuje správanie, ktoré je pre spoločnosť škodlivé, oboznamuje s právnymi predpismi a učí, ako ich používať v praxi. Právo sa vyvíjalo a v súčasnosti máme viaceré typy právnych kultúr – európsku (kontinentálnu, písané právo), anglo-americkú (nepísané, obyčajové právo, súdny administratívny precedens), náboženskú (cirkevnú, kanonistickú) a socialistickú.

2. Právna norma a jej špecifické znaky

Právna norma – určité pravidlo správania sa, ktoré má všeobecne záväzných charakter. Je vydávané štátnym orgánom v rámci jeho koncepcie, jej dodržiavanie je vynutiteľné štátnou mocou. Právna norma nie je zákon, ale pravidlo. Právne normy majú určité špecifické znaky, ktorými sa odlišujú od ostatných spoločenských noriem. Právne normy sú:

-vydané v osobitnej – štátom uznanej forme. V kontinentálnom systéme práva rozumieme touto formou normatívne právne akty rôzneho druhu, ktoré majú náležitú formu, sú schválené štátnym orgánom s príslušnou právomocou a sú publikované, uverejnené v úradných zbierkach (Zbierka zákonov Slovenskej republiky)
-záväzné – iba tak sú platné
-normatívne – prikazujú, zakazujú alebo dovoľujú určité správanie prostredníctvom normatívnych a permisívnych slov a viet (v právnom jazyku, v jazyku právnych predpisov)
-všeobecne platné – vzťahujú sa na ne všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu – nie na konkrétne prípady
-vynutiteľné štátnou mocou – zabraňuje sa tak nerešpektovaniu a porušovaniu práva a to priamo (sankciami alebo špecifickými mocenskými metódami) a nepriamo (subjekt, ktorému ukladá právne povinnosti, má dobrovoľne splniť primárnu právnu povinnosť, v prípade jej nesplnenia má dobrovoľne splniť sekundárnu právnu povinnosť, ak nesplní ani túto, nastupuje priame donútenie)

3. Štruktúra právnej normy

Štruktúrou rozumieme vnútorné usporiadanie normy, vzájomnú súvislosť jej súčastí. Právnu normu charakterizuje aj logická štruktúra. V minulosti právnu normu tvorili hypotéza, dispozícia a sankcia – hovoríme o trojčlánkovej, trichotomickej štruktúre. Moderná teória práva presadzuje tzv. zdvojenú štruktúru – normu vytvárajú dve dvojice právnych noriem, ktoré sú vzájomne prepojené.

Trojčlánková štruktúra právnej normy

V hypotéze sú určené okolnosti, za ktorých sa treba podľa danej normy správať – sú tu ustanovené podmienky a predpoklady, za akých sa má používať dané pravidlo správania sa (napr. vek, štátna príslušnosť, bezúhonnosť a pod.)

V dispozícii je vymedzené samotné konanie, správanie príslušného subjektu (v okolnostiach určených hypotézou). Dispozícia určuje pravidlo správania, vymedzuje oprávnenia a povinnosti účastníkov právneho vzťahu, je jadrom normy. Sankcia ustanovuje následky spojené s nedodržaním pravidla spávania, uvádza postih za neuposlúchnutie právneho predpisu. V oblasti súkromného práva sa používajú sankcie reparačné (náhrada spôsobenej škody), reštitučné (uvedenie veci do pôvodného stavu) a satisfakčné (nemajetkové ujmy – ujma na cti môže byť sankcionovaná napr. zadosťučinením (v peniazoch, ospravedlnením). V oblasti verejného práva (trestné, správne, finančné) sa uplatňujú represívne sankcie (ukladanie trestov alebo ochranných opatrení (ochranná výchova, liečenie).

Zdvojená štruktúra právnej normy

Právna norma sa skladá z dvoch navzájom spojených noriem, z ktorých každá má svoju hypotézu a dispozíciu. Za podmienky primárnej hypotézy má byť správanie podľa primárnej dispozície. Sekundárna hypotéza popiera primárnu dispozíciu a ustanovuje podmienky, za ktorých sa musí alebo môže uskutočniť sekundárna dispozícia, t. j. v prípade, ak nebola zachovaná primárna povinnosť, nastupuje sekundárna dispozícia (právna povinnosť), ktorá môže mať formu buď nesankčného, alebo sankčného následku.

4. Druhy právnych noriem

právne normy podľa orgánu, ktorý právne normy prijíma:

-primárne (pôvodné) – normy najvyššej právnej sily a najširšej pôsobnosti, ktoré prijímajú orgány štátnej moci s ústavodarnou a zákonodarnou právomocou (vrátane referenda), príp. orgány miestnej samosprávy
-sekundárne (odvodené) – vykonávacie právne predpisy, ktoré prijímajú orgány štátnej správy (nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy a správne nariadenia orgánov miestnej štátnej správy) na základe a v medziach zákonov

Právne normy podľa špecifického vzťahu i iným právnym normám:

-odkazujúce – odkazujú na iný platný normatívny právny akt či jeho ustanovenie, na iné ustanovenie
-blanketové – odkazujú na iné normy, ktoré v čase prijatia a vydania primárnej normy obsahujúce blanketu nie sú ešte vydané

Právne normy podľa spôsobu formulovania (vyjadrenia) dispozície:

-prikazujúce – z dispozície vyplýva pre subjekt vzťahu povinnosť správať sa určitým spôsobom (niečo vykonať, dať)
-zakazujúce – v dispozícii sa subjektu určité správanie zakazuje, resp. prikazuje sa mu zdržať sa určitého konania (väčšina trestno-právnych noriem)
-dovoľujúce – neprikazujú ani nezakazujú – nezáväzné subjekty právneho vzťahu, dávajú im možnosť určitým spôsobom konať

Právne normy podľa povahy (podľa stupňa viazanosti subjektov právneho vzťahu obsahom právnej normy (obchodné, pracovné a občianske právo):

-kogentné (kategorické, normy donucujúcej povahy) – bezpodmienečne zaväzujú k určitému konaniu, nedávajú možnosť konať spôsobom odlišným od pravidla v dispozícii, a to ani v prípade, ak s tým všetci zúčastnení súhlasia
-diapozitívne – umožňujú účastníkom právneho vzťahu, aby vzťah zmluvne upravili (odlíšili od úpravy vzťahu v dispozícii normy), predstavujú určitý doplnok uzavretých zmlúv – umožňujú dohodnúť sa na špecifických, konkrétnych skutočnostiach, prihliadajúc na okolnosti daného vzťahu, typické pre záväzkovú časť občianskeho a obchodného práva

Právne normy podľa stupňa všeobecnosti:

-generálne (lex generali) – vysoko abstraktné, široko zovšeobecnené, zväčša dlhšej faktickej životnosti, napr. Obchodný zákonník
-špeciálne (osobitné) – konkretizujú predmet úpravy generálnej normy, spravidla kratšej časovej pôsobnosti, napr. zákon o konkurze a vyrovnaní

Právne normy podľa predmetu právnej úpravy:

-administratívne
-finančné
-občianske
-obchodné
-pracovné
-rodinné
-ústavné

5. Platnosť a pôsobnosť právnej normy

Právna norma je platná, ak má všetky predpísané, požadované obsahové i formálne náležitosti, ak je vydaná a prijatá príslušným kompetentným orgánom, ak je v súlade s normatívnymi aktami vyššej právnej sily, a ak je vyhlásená (publikovaná) ustanoveným spôsobom.

Pôsobnosťou právnej normy rozumieme vymedzenie rozsahu jej použitia na konkrétne prípady, a to so zreteľom na subjekty, priestor a čas.

6. Časová pôsobnosť právnej normy

Časová pôsobnosť (účinnosť) vymedzuje časový úsek, v ktorom určité právne vzťahy reguluje daný normatívny akt, berie do úvahy meniace sa sociálne a ekonomické spoločenské vzťahy. Okamih nadobudnutia platnosti zákona spravidla nie je časovo zhodný so začiatkom jeho účinnosti – tento časový rozdiel nazývame legisvakančná lehota, ktorej účelom je dať subjektom práva možnosť osvojiť si nový predpis

Dátum začiatku účinnosti býva spravidla priamo ustanovený v záverečných ustanoveniach zákona, v tzv. derogačnej klauzule, inak platí generálna klauzula – účinnosť sa nadobúda pätnástym dňom po vyhlásení (publikovaní, rozoslaní príslušnej časti Zbierky zákonov SR).

Právna norma stráca účinnosť:

-uplynutím účinnosti – uvádza sa priamo v právnom akte (napr. ku konkrétnemu dátumu)
-vydaním ďalšieho normatívneho aktu, ktorý ruší platnosť staršieho7. Pramene práva

Právna teória rozlišuje materiálne a formálne pramene práva. Materiálnymi prameňmi práva sú prírodné, ekonomické, mravné a politické, technologické, medzinárodné a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva. Formálnymi prameňmi práva rozumieme konkrétne právne formy, právne akty, ktoré obsahujú právne normy.

V historickom vývoji sa stretávame so štyrmi prameňmi práva.

-Právna obyčaj
-Normatívny právny akt
-Precedensy
-Normatívne zmluvy

8. Obyčajové právo a sudcovské právo

Právna obyčaj je najstaršia forma práva, pravidlo správania sa, ktoré sa používaním ustálilo a používa sa ako právna norma (vzor). Iba dlhodobo (na rozdiel od morálnych a náboženských obyčají) a reálne zachovávaná obyčaj, ktorej obsah je určitý a o ktorej záväznosti je presvedčená spoločnosť sa môže stať právne záväznou. Obyčajové právo označujeme ako „nepísané právo“ (i keď môžu byť právne obyčaje zaznamenávané v zbierkach predpisov). V súčasnosti sa považuje za prekonaný právny systém, no v anglo-americkom právnom systéme procesov tvorby precedensov začlenili obyčaje do konkrétnych sudcovských rozhodnutí.

Sudcovské právo v kontinentálnom systéme práva sa súdy pri rozhodovaní fakticky správajú výsledkami rozhodovacej činnosti najvyšších súdov – judikatúrou najvyšších súdov. Súdnictvo je 3. moc v štáte, musí byť nezávislá. Je závislá len na zákonoch. Všeobecné súdy sú tvorené kompaktnou zostavou okresného súdu, krajských súdov, má ústavnú podobu, rieši v súlade s ústavou. Súdnictvo SR sa riadi zásadami pravdy a obhajoby.

9. Písané právo, zmluvné právo

Systém písaného práva sa nazýva aj kontinentálne právo – je to systém dlhodobého práva, obsahuje dlhodobé pravidlá a je spísané v zbierke zákonov (európsky systém práv). Zmluvné právo – typické pre anglo-americký systém práv, je formou precedensov – súdnych rozhodnutí, ktoré sa obdobne aplikujú v následne iných prípadoch, precedensy nahradzujú právnu normu

10. Veľké právne systémy

systém práva v Európe – kontinentálne, písané právo
systém práv anglo-americký – má iný princíp ako Európsky, je formou precedensov, ktoré nahradzujú právnu normu
systém islamského práva – veľmi prísne, na základe Koránu

11. Pojem a okruh zákonov

Zákon je najvyššou formou normatívneho právneho aktu štátu. Len zákon môže ukladať právne povinnosti a ustanoviť právne sankcie. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Oprávnenie prijímať zákony ústava zveruje určeným orgánom zákonodarnej moci. Ústavné zákony – upravujú základné pravidlá týkajúce sa štátneho zriadenia, ústavy, právomoci, vzájomných vzťahov štátnych orgánov, územného členenia štátu, základných práv a slobôd občanov, znakov štátnej suverenity …. Sú upravené v najvyššej zákonnej norme štátu – ústave. Ostatné zákony – na ňu nadväzujú podrobnejšou úpravou jednotlivých spoločenských vzťahov. Zákony musia byť v súlade s ústavou.

12. Podzákonné normatívne právne akty

Podzákonné právne akty – vykonávacie právne predpisy – podrobnejšie upravujú určitú oblasť spoločenských vzťahov, ktorá je stručnejšie definovaná a upravená v zákonoch (určujú technické a organizačné podmienky realizácie zákonov). Do tejto kategórie patria nariadenia vlády, vyhlášky, opatrenia a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Sú vydávané príslušnými orgánmi len na základe a v medziach zákona a sú publikované v Zbierke zákonov SR, nemôžu rozširovať okruh práv a povinnosti ustanovených zákonom. Ich obsahom je určenie technických a organizačných podmienok potrebných pre uvedenie zákonných ustanovení do praxe. Zaraďujeme sem aj všeobecne záväzné nariadenia obce.13. Právny systém

Právny systém – je sústava vnútorne skĺbených právnych pravidiel obsahujúcich úpravu širokého okruhu spoločenských vzťahov.
Demokratický právny systém je založený na princípoch trhovej ekonomiky. Určujúcim kritériom je rozlíšenie práva verejného a súkromného.
Normatívny právny systém – súhrn vertikálne i horizontálne usporiadaných právnych noriem, ktoré spolu so vzájomnými vzťahmi ako i so vzťahmi s prvkami sociálneho systému zabezpečujú jeho funkčnosť a existenciu.

Kritéria funkčnosti:

1.vnútorná jednota a nerozpornosť práv. syst. (PN nemôžu ísť proti sebe)
2.dynamickosť (práv. syst. reaguje na zmenu soc. systému), vonkajšia jednota a nerozpornosť práv. syst.
3.stabilita (rovnováha medzi dynamikou a stabilitou)

Vlastnosti právneho systému:

1.platnosť = hl. vlastnosť podmienky platnosti
a)formálne (PN musí mať formu stanovenú štátom)
b)materiálne (obsahové)

Členenie právneho systému:

a)vnútroštátne (platné na území štátu, všeob. záväzné normy)
b)medzinárodné (vzťahy medzi štátmi – vyplýva z vnútroštátneho práv. systému)
c)kontinentálne právo (právo písané – štát vydáva norm. právne akty)
d)anglosaský typ (nepísané právo – zvykové, obyčajové, právo tvorí sudy)
e)náboženské typy práv (hinduisti, budhisti)
f)socialistické typy práv (ZSSR, ČSSR …)

14. Právo verejné a právo súkromné

Pre demokratický právny systém, založený na princípoch trhovej ekonomiky je určujúcim členenie právneho systému na právo verejné a súkromné.

Verejné právo – vyjadruje záujmy štátu. Je to súhrn noriem upravujúcich vzťahy medzi štátom a občanmi, v ktorých je štát – reprezentant spoločných záujmov – nadriadený občanom a iným právnym subjektom (v určitej presne vymedzenej sfére verejných záujmov). Zabezpečuje suverenitu, bezpečnosť a integritu štátu, vnútorný poriadok, bezpečnosť občanov, ich práv a slobôd apod. Vyznačuje sa záväznou (kogentnou) povahou – nemôže sa meniť prejavom vôle (dohodou) účastníkov verejno-právneho vzťahu. Patria sem ústavné, správne, finančné, trestné a procesné právo.

Súkromné právo – vyjadruje záujmy jednotlivca. Upravuje vzťahy subjektov občianskej spoločnosti na princípe ich vzájomnej rovnosti a nezávislosti, tieto vzťahy vznikajú na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov (typický je zmluvný princíp, dispozitívny charakter vzťahov). Do tejto sféry práva patria najmä odvetvia občianskeho, obchodného a rodinného práva.

15. Hmotné a procesné právo

Hmotné (materiálne) právo upravuje, akým spôsobom vznikajú, menia sa alebo zanikajú právne vzťahy, aké sú právne skutočnosti, práva a povinnosti účastníkov a zodpovednosť za porušenie povinnosti.

Procesné (formálne) právo upravuje, ako účastníci právnych vzťahov uplatňujú svoje práva, ako musí príslušný orgán postupovať pri zisťovaní, či právo alebo povinnosť vlastne existujú, alebo nie.

Procesné normy

-občianske súdne konanie (civilný proces) – konanie vo veci občianskeho práva procesného
-správne konanie – konanie o veciach v kompetencii orgánov štátnej správy
-rozhodcovské konanie – sporové konanie
-trestné konanie – konanie pred súdom v trestných veciach, o trestných činoch16. Základná charakteristika právnych odvetví slovenského práva

-ústavné (štátne) – východisko ostatných odvetví, upravuje základné spoločenské vzťahy a základnú organizáciu štátu a štátnej moci (prameňom je Ústava SR)
-správne – upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri výkone štátnej správy (vzťahy orgánov štátnej správy, územnej samosprávy) v našom právnom poriadku nie je kodifikované (nemá vlastný kódex)
-finančné – upravuje spoločenské vzťahy finančných orgánov pri tvorbe, rozdeľovaní a používaní prostriedkov štátu (štátny rozpočet, centrálne peňažné fondy)
-obchodné – upravuje vzťahy vznikajúce pri podnikaní v oblasti ekonomiky (právne postavenie podnikateľov, obchodno-záväzné vzťahy)
-občianske
•hmotné – upravuje vzťahy osobnej a majetkovej povahy medzi FO navzájom, medzi FO a PO a medzi FO a štátom, a niektoré vzťahy nemajetkového charakteru (ochrana autorských práv), Občiansky zákonník
•procesné – vzťahy v súdnom konaní v občiansko-právnych veciach, Občiansky súdny poriadok
-pracovné – vzťahy pri účasti občanov na spoločenskej práci, pracovné vzťahy medzi občanmi a PO, určený pomer, postavenie odborov, sociálne zabezpečenie, Zákonník práce
-rodinné – osobné i niektoré majetkový (vyživovacia povinnosť) vzťahy v rodine, zákon o rodine
-trestné
•hmotné – chráni pred konaním nebezpečným pre spoločnosť, Trestný zákon
•procesné – vzťahy v rámci trestného konania – postup súdov, prokuratúry a vyšetrovateľov, Trestný poriadok (zákon o trestnom konaní súdnom)
-medzinárodné verejné – vzťahy medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami

17.Právne vzťahy a ich prvky

Právo sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzťahov. Právne vzťahy sú špecifickým druhom spoločenských vzťahov, sú to vzťahy upravené platnými právnymi normami, ktoré určujú subjekty vzťahu, ich vzájomné práva a povinnosti a právne skutočnosti.

Sú to vzťahy vôľového charakteru – ich vznik, zmena a zánik sú viazané na prejav vôle účastníkov právneho vzťahu, no správanie subjektov ustanovené normou je vynútiteľné štátnou mocou. Sú to vzťahy súvzťažné – dovolenému správaniu a oprávneniu jedného subjektu zodpovedá povinnosť a oprávnenie iného subjektu (záväzkové právo).

Subjekty práva v právnych vzťahoch na základe príkazov, zákazov a dovolení konajú (povinnosť dať, konať), resp. nekonajú (povinnosť niečo strpieť, niečoho sa zdržať).

Prvky právneho vzťahu – v každom právnom vzťahu rozlišujeme subjekt, obsah a právnu skutočnosť (predpoklad právneho vzťahu), s ktorou sa viaže vznik, zmena a zánik konkrétneho právneho vzťahu

18.Subjekty právnych vzťahov

Účastníkmi právneho vzťahu sú osoby, ktorým vznikajú práva a povinnosti, či už jednotlivci (FO, občania), alebo kolektív ľudí (štát, štátne orgány, PO) a ktoré majú právnu subjektivitu.

Právna subjektivita zahŕňa:
-spôsobilosť na práva a povinnosti (vzniká narodením a zaniká smrťou (vyhlásením za mŕtveho))
-spôsobilosť na právne úkony – spôsobilosť zakladať práva a povinnosti vlastným právnym konaním (obmedzenia: veková hranica, duševná spôsobilosť)
-deliktuálna spôsobilosť – spôsobilosť niesť právne následky za porušenie právnych povinností
-procesná spôsobilosť – spôsobilosť účastniť sa konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach

Štát – účastník medzinárodných právnych vzťahov, vzťahov voči občanom (základné práva a slobody, občianstvo), vzťahov vyplývajúcich zo štátneho vlastníctva
Štátne orgány – účastníci vzťahov v oblasti správneho práva (majú postavenie PO, keď spravujú štátny majetok alebo zamestnávajú ľudí)

Právnické osoby – účastníci obchodno-právnych, pracovno-právnych a občiansko-právnych vzťahov
-združenia FO alebo PO (spoločnosti)
-účelové združenia majetku
-jednotky územnej samosprávy

19.Obsah a objekt právneho vzťahu

Obsahom je súhrn práv, oprávnení a právnych povinnosti vyplývajúcich účastníkom z daného vzťahu. Konkrétne oprávnenie, ktoré účastníkovi vyplýva – subjektívne právo, objektívne právo – normatívne právne akty. Nárokom sa rozumie subjektívne právo vymáhateľné a žalovateľné – možno ho uplatniť súdnou cestou.

Objektom (predmetom) sú veci (hmotné veci alebo prírodné sily, hnuteľné a nehnuteľné, deliteľné a nedeliteľné, služby (ľudské činnosti a výkony), práva (prevzatie dlhu, prevod pohľadávky) a nehmotné statky (výsledky duševnej tvorivej činnosti a hodnoty ľudskej osobnosti (osobnosť, česť, zdravie))20.Právne skutočnosti a ich členenie

Právna skutočnosť je predpoklad, s ktorým si právne normy spájajú vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu. Členenie právnych skutočnosti:
-právne udalosti – nezávislé od ľudskej vôle (narodenie, smrť, plynutie času s právnymi dôsledkami – uplatňovanie práva v istej časovej lehote)
-právne úkony – úkony v súlade s právom, úkony s právnymi následkami, založené prejavom vôle (jednostranné – závet, výpoveď, reklamácia, dvojstranné – zmluva, viacstranné – zmluva o združení)

Ide o najfrekventovanejšie právne skutočnosti súkromného práva, ktoré môžu mať formálnu i neformálnu formu, môže byť uložená povinnosť poskytnúť odplatu za poskytnuté plnenie (vyplatenie mzdy za vykonanú prácu) alebo sa predpokladá bezodplatnosť (darovacia zmluva, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy).

Úkon uskutočniteľný len spôsobilou osobou, slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, výslovne, písomnou formou alebo iným spôsobom (mlčky – konkludentným konaním), jeho objektom môže byť len dovolený predmet (legalita)
-protiprávne úkony – konanie v rozpore s právom (trestné činy, správne priestupky, porušenie pracovnej disciplíny, omeškanie, poskytnutie vadného plnenia, majetkové ujmy)

Delikt je prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným právom. Môže ísť o zavinené (subjektívna právna zodpovednosť, úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti a nezavinené (objektívna právna zodpovednosť) protiprávne konanie.

Právna fikcia – zákon považuje evidentne neexistujúcu skutočnosť za existujúcu (nascitures – počaté, no ešte nenarodené dieťa – napr. jeho dedičské právo, ak otec zomrel pred narodením)
Právne domnienky (prezumpcie) – vznikajú so vznikom inej právne skutočnosti, ich existenciu netreba dokazovať pri súdnom konaní, zákon pripúšťa dôkaz opaku – vyvrátiteľná domnienka platí dovtedy, kým sa nedokáže opak (prezumpcia neviny)

21.Právne udalosti

Právne udalosti – nezávislé od ľudskej vôle. Je výsledkom pôsobenia prírodných síl (povodeň) alebo biologických procesov (narodenie, smrť, plynutie času s právnymi dôsledkami – uplatňovanie práva v istej časovej lehote)

22.Právne úkony, ich členenie, náležitosti a obsah

Právne úkony – úkony v súlade s právom, úkony s právnymi následkami, založené prejavom vôle (jednostranné – závet, výpoveď, reklamácia, dvojstranné – zmluva, viacstranné – zmluva o združení).

Ide o najfrekventovanejšie právne skutočnosti súkromného práva, ktoré môžu mať formálnu i neformálnu formu, môže byť uložená povinnosť poskytnúť odplatu za poskytnuté plnenie (vyplatenie mzdy za vykonanú prácu) alebo sa predpokladá bezodplatnosť (darovacia zmluva, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy).

Úkon uskutočniteľný len spôsobilou osobou, slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, výslovne, písomnou formou alebo iným spôsobom (mlčky – konkludentným konaním), jeho objektom môže byť len dovolený predmet (legalita)

23.Neplatnosť právnych úkonov

Ak právny úkon nespĺňa predpísané náležitosti, je neplatný. Jeho vadnosť spôsobuje:
-absolútnu neplatnosť úkonu – takýto úkon nemôže vyvolať nijaké právne následky, pozerá sa naň ako na neexistujúci
-relatívnu neplatnosť úkonu – môže sa jej dovolávať dotknutý účastník vzťahu
-možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy – v prípade porušenia zmluvy
-odporovateľnosť úkonu – právo veriteľa domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony dlžníka sú voči nemu právne neúčinné

24.Formy realizácie práva25.Výklad právnych noriem

Znalosť a pochopenie práva je podmienkou kvalifikovaného rozhodnutia v konkrétnych prípadoch. Výklad (interpretácia) práva úzko súvisí s jeho realizáciou a aplikáciou, predchádza aplikácií (resp. je jej súčasťou). Výkladom práva objasňujeme jednotlivé normatívne slová a vety v norme, vysvetľujeme význam (obsah) a zmysel právnych noriem (v súlade s vôľou zákonodarcu a s platným právnym poriadkom).

Výklad práva uskutočňujú špecializované štátne orgány, ale aj občania (FO), zamestnanci, spoločníci a štatutárne orgány PO pri riešení osobných situácií právnej povahy.

Výklad podľa subjektu výkladu:

-legálny – všeobecné právne záväzný výklad štátneho orgánu, ktorý je naň splnomocnený ústavou (Ústavný súd SR)
-autentický – podaný orgánom, ktorý normu prijal
-oficiálny – podaný ústrednými a miestnymi orgánmi štátnej správy pre podriadené orgány
-výklad najvyššieho súdu – podávajú ho trestné a občiansko-právne kolégium a oddelenie obchodného súdnictva
-doktrinálny – podáva ho právna veda

Výklad podľa spôsobu výkladu

-jazykový (gramatický) – analyzuje význam slov, treba zachovávať terminologickú presnosť
-logický – analyzuje normatívne výrazy a vety na základe pravidiel formálnej logiky
-systematický – analyzuje právne normy podľa spôsobu usporiadania právneho textu
-historický – objasňuje časový sled tvorby práva
-dialektický – skúma podmienky v čase vydania i aplikácie

Výklad podľa rozsahu

-doslovný (deklaratívny) – obsah a slovné vyjadrenie sú identické
-zužujúci (reštriktívny) – obsah je užší než slovné vyjadrenie
-rozširujúci (extenzívny) – užšiemu vyjadreniu prináleží širší obsahový zmysel

26.Proces aplikácie práva

Právo sa vydáva preto, aby sa realizovalo. Realizuje sa predovšetkým prostredníctvom každodenných právnych vzťahov, no možno hovoriť o realizácii práva už pri samotnom procese tvorby práva (zákonodarné orgány realizujú ústavu a ústavné zákony vydávaním „obyčajných“ normatívnych právnych aktov).

V spoločenských vzťahoch subjekty práva realizujú právo aj jednoduchým prispôsobením svojho správania danej právnej norme.
Osobitnou kategóriou realizácie práva je aplikácia (uskutočňovanie) práva – osobitná činnosť štátnych orgánov, ktoré aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.

Pri aplikácií práva musia rešpektovať zákonnosť a vychádzať zo skutočného stavu veci. Proces aplikácie práva upravuje procesné právo a tento proces má štyri základné etapy.

Najprv sa musí zistiť skutkový stav – okolnosti prípadu, realita, objektívna pravda (získavaním a hodnotením dôkazov). Potom sa vymedzí právna norma, ktorá sa na daný prípad vzťahuje a správne sa interpretuje. Nasleduje etapa subsumpcie, kedy sa podradí prípad pod právnu normu (norma sa aplikuje na konkrétny prípad) a zisťuje sa právna kvalifikácia. Poslednou etapou je vydanie individuálneho aktu aplikácie práva (rozhodnutie). Aby sa toto rozhodnutie stalo záväzným, musí nadobudnúť právoplatnosť, a potom už nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami. Keď je proces zavŕšený právoplatným rozhodnutím vo veci samej, je vylúčené, aby sa v tej istej veci konalo a rozhodlo znova – platí zásada res iudicata (prekážka veci rozhodnutej)

27.Analógia pri aplikácii práva

Právne vzťahy sú konkrétnejšie, bohatšie a rôznorodejšie ako právne normy. V právnej praxi preto niekedy nastane situácia, že sa pri rozhodovaní o určito prípade nenájde jeho vhodná právna úprava (zákonodarca nepredvídal všetky situácie, ktoré môžu nastať). V takýchto prípadoch sa za určitých okolností postupuje analogicky (obdobne) – právom neupravené prípady (situácie) sa riešia podľa prípadov podobných (obdobných).

Najčastejšie používanou je analógia zákona – analogia legis (použije sa právna norma upravujúca obdobný prípad). Zriedkavejšia je analógia práva – analogia iuris (v danom odvetví či poriadku ešte vôbec neexistuje norma, ktorá by upravovala podobné prípady, a tak sa prípad posudzuje na základe všeobecných právnych princípov – na základe právnych zásad). Analógia je prípustná vo sfére občianskeho, obchodného, pracovného a medzinárodného obchodného práva (v otázkach dispozitívneho charakteru). V trestnom práve nie je prípustná, vždy treba naplniť skutkovú podstatu trestného činu, platí zásada rímskeho práva – žiadna vina bez zákona, žiaden trest bez zákona.

28.Ústavná charakteristika Slovenskej republiky

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Územie SR je nedeliteľné a jednotné. Je to unitárny štát s úplnou štátnou suverenitou. Neviaže sa na nijakú ideológiu alebo náboženstvo, umožňuje systém voľnej súťaže politických strán, uplatňuje sociálne-trhovú ekonomiku.

Ústava zakotvuje princíp zastupiteľskej demokracie. Všetka moc pochádza od občanov, ktorý ju vykonávajú pomocou volených zástupcov alebo priamo. Základné štátne symboly – štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať, štátna hymna29.Základné práva a slobody občanov

Ústava je základný zákon štátu, základ seberovných suverénnych štátov, normatívny akt najvyššej právnej sily. ústava neupravuje podrobnosti, načrtáva len základnú štruktúru pevného a spoločenského systému. Zakotvuje základné spoločenské vzťahy a štruktúru a postavenie článkov moci. Obsahuje právnu možnosť kontroly štátu. Najstaršou písanou ústavou na európskom kontinente je francúzska ústava prijatá Národným zhromaždením. Jej podkladom bola najmä Deklarácia práv človeka a občana.

Ľudské a občianske práva v ústave SR vychádzajú z prirodzeno-právnej teórie. Sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné. V našej ústave sú upravené a definované v druhej hlave, ktorá v zásade vychádza z Listiny základných práv a slobôd (21/1991), (ľudské, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva):
1. oddiel – všeobecné ustanovenia

2. oddiel – základné ľudské práva a slobody
-právo na život (trest smrti sa nepripúšťa)
-nedotknuteľnosť osoby
-zachovanie ľudskej dôstojnosti
-osobná sloboda
-vlastnícke právo (zaručenie dedenia)
-sloboda pohybu, vyznania, myslenia

3. oddiel – politické práva
-sloboda tlače, slova, obrazu (cenzúra sa zakazuje)
-petičné právo
-právo zhromažďovať sa, združovať sa do spolkov
-spoločnosti
-politické strany a hnutia
-volebné právo

4. oddiel – práva národnostných menšín a etnických skupín
-príslušnosť k menšine nesmie byť nikomu na ujmu
-práva:
a)na vzdelanie v materinskom jazyku
b)na používanie ich jazyka v úradnom styku
c)zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín

5. oddiel – hospodárske, sociálne a kultúrne práva
-právo na slobodnú voľbu povolania
-právo podnikať
-právo na prácu (štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje tých občanov, ktorí nedobrovoľne nemôžu toto právo vykonávať)
-právo na odmenu
-ochrana proti diskriminácii v zamestnaní
-ochrana bezpečnosti a zdravia pri práci
-najvyššia prípustná dĺžka pracovného času
-právo na primeraný odpočinok
-právo na kolektívne vyjednávanie
-právo na štrajk
-postavenie žien a mladistvých
-staré a choré osoby – právo na hmotné zabezpečenie
-právo na ochranu zdravia (bezplatná zdravotnícka starostlivosť na základe zdravotného poistenia)
-manželstvo, rodina, rodičovstvo sú pod ochranou zákona (právo na osobitnú starostlivosť v tehotenstve)
-deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva
-právo na vzdelanie (povinná školská dochádzka)
-sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje

6. oddiel – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva
-každý má právo na priaznivé životné prostredie a je povinný ho chrániť
-právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohoto stavu

7. oddiel – právo na súdnu a inú právnu ochranu

30.Národná rada Slovenskej republiky

NR SR je ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Je schopná uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina poslancov. V ustanovených prípadoch sa vyžaduje aspoň 3/5 väčšina. Kvalifikovaná väčšina sa vyžaduje na:
a)prijatie a zmenu ústavy
b)voľbu a odvolanie prezidenta
c)vypovedanie vojny inému štátu

Pôsobnosť NR:
a)uznášať sa na ústave
b)voliť a odvolávať prezidenta
c)rozhodovať o návrhu na vyhlásenie referenda
d)zriaďovať zákonom ministerstvá
e)schvaľovať štátny rozpočet
f)voliť sudcov, predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu

Vo vzťahu k vláde majú poslanci interpelačné právo.

Ustanovujúcu schôdzu NR SR zvolá prezident SR tak, aby sa uskutočnila do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb, ak by ju však nezvolal, zasadá NR SR sama. Stále zasadania + uznesenia o prerušení (voľno môže byť najviac 4 mesiace) schôdze zvoláva jej predseda (stačí, ak o to požiada najmenej 1/5 poslancov) – sú verejné

31.Prezident republiky

Ústava charakterizuje prezidenta ako najvyššieho reprezentanta suverénneho medzinárodnoprávneho subjektu, v ktorom je štátnosť personifikovaná. Prezident je volený priamym hlasovaním na obdobie 5 rokov. Prezident SR sa ujíma svojej funkcie zložením ústavou predpísaného sľubu. Jeho kompetencie v menšom rozsahu zasahujú do oblasti výkonnej moci, prevažujú reprezentačné a menovacie oprávnenia, ako aj výlučné práva hlavy štátu. Funkcia prezidenta je nezlúčiteľná s funkciou poslanca, člena vlády, sudcu, prokurátora, príslušníka ozbrojených síl, člena NKÚ SR, nesmie vykonávať inú, platenú funkciu, podnikateľskú činnosť. Voľby prezidenta sa konajú najskôr 60 dní pred ukončením funkčného obdobia predošlého prezidenta, najneskôr do 30 dní po odstúpení prezidenta.

Vo vzťahu k zákonodarnej moci prezident:

a)zvoláva ustanovujúcu schôdzu NR SR
b)môže rozpustiť NR SR, ak ustanoveným spôsobom neschválila programové vyhlásenie vlády SR
c)môže vrátiť NR SR ústavné zákony a zákony s pripomienkami
d)podpisuje zákony

Treba dodať, že nemá právo zákonodarnej iniciatívy.

Vo vzťahu k výkonnej moci prezident:
a)vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády SR, poveruje ich nariadením ministerstiev a prijíma ich demisiu
b)vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov
c)má právo byť prítomný na schôdzach vlády, predsedať jej.

Vo vzťahu k súdnej moci:
a)vymenúva predsedu a podpredsedu ústavného súdu SR a jeho sudcov
b)udeľuje amnestiu , odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo.

Na dôležitých úsekoch štátu:
a)vymenúva a povyšuje generálov
b)je hlavným veliteľom ozbrojených síl
c)vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl
d)vyhlasuje referendum32.Vláda a ministerstvá SR

-je najvyšším orgánom výkonnej moci v štáte a je za výkon svojej funkcie zodpovedná NR SR,
-člen vlády nesmie byť zároveň sudcom, nesmie vykonávať inú platenú funkciu,
-ustanovená vláda má do 30 dní po vymenovaní predstúpiť pred NR, predložiť svoj program a žiadať o vyslovenie dôvery,
-NR môže kedykoľvek vláde ako celku, alebo jednotlivému členovi vysloviť nedôveru, v tom prípade prezident vládu, alebo jej člena odvolá,
-odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády,
-ak prezident prijme demisiu vlády, poverí ju vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády
-činnosť vlády riadi a organizuje predseda vlády,
-je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov
-Vláda SR má právo zákonodarnej iniciatívy vo vzťahu k NR SR
-na prijatie uznesenia vlády je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých členov vlády

Kompetencie vlády SR:

Vláda rozhoduje v zbore o:
a)návrhoch zákonov (zákonodarná iniciatíva)
b)nariadeniach vlády (nemôžu odporovať zákonom – kontrola ÚS SR) – podpisuje premiér
c)programe vlády a jeho plnení
d)zásadných hosp., sociálnych a iných otázkach
e)návrhoch rozpočtu a záverečného účtu
f)medzinárodných zmluvách SR
g)zásadných otázkach vnútor. a zahraničnej politiky
h)podaní návrhov zákonov NR SR na verejnú diskusiu
i)vyslovení dôvery
j)udelení amnestie vo veciach priestupkov
k)vymenúvaní a odvolávaní št. funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom
l)o ďalších otázkach

Ministerstvá

-patria k výkonnej moci – nariaďovacia právomoc
-št. orgány, ktoré sa podieľajú na tvorbe jednotnej štátnej politiky SR a vykonávajú v rámci svojej pôsobnosti št. správu

Kompetencie ministerstva:
a)analýza činnosti zverenej oblasti
b)koncepcia rozvoja zverenej oblasti
c)starostlivosť o právnu úpravu v ich oblasti
d)povinnosť vydávania vyhlášok
e)spolupráca s inými št. orgánmi, najvyššími odbormi.

Ministerstvá: hospodárstva, financií, pre správu a privatizáciu národného majetku, obrany, spravodlivosti, vnútra, zahraničných vecí, dopravy, pôšt a telekomunikácii, pôdohospodárstva, školstva a vedy, kultúry, zdravotníctva, práce, sociálnych vecí a rodiny, životného prostredia.

33.Charakteristika súdnictva v SR

Právny štát vyžaduje dokonale fungujúcu súdnu moc. Súdna moc je nezávislá od výkonnej a zákonodarnej moci. Medzi základné práva občanov na súdnu ochranu patrí právo každého domáhať sa svojho práva u nezávislého a nestranného súdu a zásada možnosti súdneho preskúmania rozhodnutí správnych orgánov. Každý má právo na pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi, právo na tlmočníka, každý má právo odoprieť výpoveď, ak by s ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe. Len súdy môžu rozhodovať o vine alebo treste.

Obvinený má právo na obhajobu, nie je povinný vo svojej veci vypovedať. Trestnosť činu sa musí posudzovať a trest ukladať podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, okrem prípadu, keď by neskorší zákon bol pre páchateľa priaznivejší ako zákon platný v čase, keď bol trestný čin spáchaný. Základy súdnej organizácie tvoria Ústavný súd SR a sústava všeobecných súdov.

Ústava zakotvuje princíp prezumpcie neviny- čiže obžalovaný je považovaný za nevinného až do vyslovenia jeho viny právoplatným súdnym rozsudkom Všeobecné súdy – sústava súdov je jednotná, tvoria ju okresné súdy, krajské a najvyšší súd SROV. Súdy rozhodujú v senátoch. Rozsudky vyhlasujú v mene SR vždy verejne. NR volí sudcov na 4 roky, predseda a podpredseda Najvyššieho súdu SR sa volí na 5 rokov, a na najviac dve po sebe idúce obdobia.

34.Ústavný súd Slovenskej republiky

-má chrániť ústavnosť v štáte a v najvyššej miere garantovať základné práva a slobody
-úst. súd rozhoduje o nesúlade:
a)zákonov s ústavnými zákonmi
b)nariadení vlády, všeobecne záväzných predpisov ministerstiev s ústavou
c)všeobec. záväz. nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou
d)všeobecne právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami
-ide o priamu kontrolu ústavnosti
-ústavný súd rozhoduje aj o ústavnosti a zákonitosti volieb a o sťažnostiach proti výsledku referenda
-skladá sa z 10 sudcov, ktorých vymenúva prezident na 7 rokov
-sudcovia úst. súdu používajú právo imunity v rovnakom rozsahu ako poslanci NR

35.Územná samospráva v SR

SR sa delí na samosprávne územné jednotky. Základom územnej samosprávy je obec – je to samostatný územný a správny celok, združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je PO ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Územie obce tvorí jej katastrálne územie.

Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce orgánmi obce = obecné zastupiteľstvo (poslanci obecného zastupiteľstva) a starosta obce (výkonný orgán obce)

-hlasovaním obyv. obce – miestnym referendom
-verejným zhromažďovaním
Majetok obce = veci vo vlastníctve obce. Základom finančného hospodárenia obce je jej rozpočet. Obec je povinná viesť účtovníctvo.

Vyšším právnym celkom je okres. Orgánmi všeobecnej správy sú okresné úrady, ich nadriadenými orgánmi sú krajské úrady36.Trestný zákon, jeho účel a pôsobnosť

Trestný zákon sa člení:

a)na všeobecnú časť – vymedzujú sa všeobecné základy trestnej zodpovednosti a pôsobnosť zákona. Sú v nej druhy trestov a ochranných opatrení, osobitné ustanovenia o trestnom postihu mladistvých.
b)na osobitnú časť – trestné činy podľa druhu chránených záujmov – trestné činy voči republike, hospodárske, poriadku vo verejných veciach, hrubo narúšajúce občianske spolužitie, proti rodine a mládeži, životu a zdraviu, slobode a ľudskej dôstojnosti, majetku, ľudskosti, brannosti a proti civilnej službe, vojenské.

Účel: chrániť spoločnosť a ústavné zriadenie SR, práva a oprávnené záujmy občanov a PO. Na dosiahnutie účelu používa trestné právo tieto prostriedky:
a)hrozbu trestom
b)ukladanie trestu
c)výkon trestu
d)ochranné opatrenia

Pôsobnosť trestného zákona – je vymedzená časovo, miestne, osobne. Nepripúšťa sa spätná pôsobnosť, je možná len ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Pôsobenie:

a)represívne – na konkrétneho páchateľa
b)preventívne – na možného páchateľa

Miestne pôsobenie:

a)zásada teritoriality – tr. čin na území SR
b)zásada personality – tr. čin mimo územia SR
c)zásada ochrany – tr čin na škodu záujmov štátu, mimo územia spáchané cudzincom, alebo osobou bez štátnej príslušnosti
d)zásada univerzality – v cudzine, aj keď sa priamo netýka nášho štátu, a spáchal ho cudzinec

37. Pojmové znaky konania, ktoré je trestné

a)nebezpečenstvo činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) – je určená tým, že ohrozuje spoločnosť, ústavné zriadenie SR, práva a oprávnené záujmy občanov a PO. stupeň nebezpečnosti sa určuje významom chráneného záujmu.
b)naplnenie znakov trestného činu v niektorej zo skutkových podstát (formálna podmienka)

charakteristické skupiny znakov pre skutkovú podstatu:
a)objekt – sú spoločenské vzťahy, sú chránené právom, tr. čin je namierený voči konkrétnym záujmom
b)objektívna stránka – charakterizuje vlastné konanie a tiež spôsob konania, následok príčiny
c)subjektom – páchateľom je FO – príčetná a nad 15 rokov
d)subjektívna stránka – zahŕňa vnútorné znaky psychiky človeka
e)zavinenie – vnút. psychický stav páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu
-zavinenie úmyselné – priamy úmysel, a nepriamy úmysel
-zavinenie z nedbanlivosti

38.Formy trestnej činnosti

Trestné nie je iba dokonalé konanie, ale aj jednotlivé jeho štádiá – príprava a pokus (úmyselné). Príprava je úmyselné vytváranie podmienok na spáchanie určitého trestného činu (organizovanie činu, zadovažovanie prostriedkov a nástrojov na jeho spáchanie, spolčenie (vyhľadávanie spoločníkov) alebo zhluknutie (min 3 osôb), návod alebo pomoc).

Pokus bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu – páchateľ mal v úmysle spáchať trestný čin, no nedokonal ho.
Príprava a pokus sú trestné podľa trestnej sadzby pre trestný čin, ku ktorému smerovali (ak zákon v prípade prípravy neustanovuje inak). Ich trestnosť zaniká dobrovoľným upustením od ďalšieho konania a odstránením nebezpečenstva, včasným oznámením prokurátorovi alebo bezpečnostnému orgánu.

Trestný čin je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorý naplnil znaky svojej skutkovej podstaty. Rozoznávame trestné činy hromadné (páchatelia vykonajú viacero útokov so spoločným zámerom, napr. útok na Pentagon a WTC v NY), pokračujúce (páchateľ uskutočňuje ten istý zámer pokračujúcim napĺňaním tej istej skutkovej podstaty identickým spôsobom, napr. masový vrah, a trvajúce (páchateľ dlhší čas spôsobuje a udržuje protiprávny stav). Tieto činy sa posudzujú ako jediný trestný čin.

O trestnej súčinnosti hovoríme, ak trestný čin spáchalo spoločným konaním viacero páchateľov (spolupáchateľov). Títo sú zodpovední tak, ako keby trestný čin spáchali samostatné (každá osoba sama). Osobitnou formou súčinnosti je účastníctvo na trestnom čine (organizátor, navádzač, pomocník, účastník trestného činu sa nepodieľa na naplnení všetkých znakov príslušnej skutkovej podstaty), ďalej podnecovanie a schvaľovanie trestného činu, nadržovanie páchateľovi, neprekazenie a neoznámenie trestného činu, pohŕdanie súdom (trest až 2 roky), krivá výpoveď.

Inštitúty vylučujúce nebezpečnosť činu pre spoločnosť. Nutná obrana smeruje k odvráteniu priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na chránené záujmy činom, ktorý by inak vykazoval znaky trestného činu (útok musí byť úmyselný, hroziť priamo, ohrozovať chránené záujmy spoločnosti, obrana musí byť primeraná útoku a musí smerovať proti útočníkovi). Krajná núdza je konanie, ktorá odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace chráneným záujmom, ktoré nemožno odvrátiť inak a ten, komu hrozí nie je povinný ho znášať (nebezpečenstvo nie je možné za daných okolností odvrátiť inak, spôsobený následok musí byť menej závažný ako ten, ktorý hrozil). Proti konaniu v krajnej núdzi nie je prípustná nutná obrana!39.Tresty a ochranné opatrenia

Za spáchanie trestného činu môže súd uložiť:
-trest odňatia slobody
-trest zákazu činnosti – na 1 až 10 rokov (mladiství na 1až 5 rokov), činnosť zakázaná, zvyčajne činnosť v zamestnaní (vo výkone zamestnania, funkcie alebo povolania)
-peňažný trest – vo výmere od 5 000 do 5 000 000 Sk (mimoriadne I pod dolnú hranicu, min. 2 000 Sk), týka sa to hlavne nezákonného obohacovania sa (páchateľ trestnou činnosťou získal neoprávnený majetkový prospech ), môže byť uložený samostatne alebo v spojení s iným druhom trestu, náhradným trestom pri jeho nedobytnosti je trest odňatia slobody až na 5 rokov
-trest prepadnutia veci – ktorá bola použitá alebo získaná pri trestnom čine, vec musí patriť páchateľovi, vlastníkom sa stáva štát
-trest prepadnutia majetku – postihuje celý majetok odsúdeného (príp. časť – ktorú určí súd), nevzťahuje sa na veci nevyhnutné na uspokojenie životných potrieb odsúdeného (osôb, ktoré odsúdený vyživuje)
-trest straty čestných titulov a vyznamenaní – odsúdený stráca vyznamenania, čestné uznania, vedecké a umelecké hodnosti, nejde o samostatný trest
-trest straty vojenskej hodnosti – odsúdenému sa znižuje vojenská hodnosť na hodnosť vojaka, vedľajší trest – nie samostatný
-trest zákazu pobytu – odsúdený sa nesmie zdržiavať na istom mieste (nevzťahuje sa na jeho bydlisko), v rozmedzí 1 až 5 rokov, začína plynúť až po návrate z výkonu trestu
-trest vyhostenia z územia republiky – vzťahuje sa na cudzincov (aj mladistvých), nie však na občanov SR a utečencov so štatútom utečenca
-výnimočný trest (mimoriadne vysoký stupeň nebezpečnosti)
  -trest odňatia slobody na 15 až 25 rokov
  -trest odňatia slobody na doživotie

Ochranné opatrenia sú opatrenia trestného práva, ktoré chránia spoločnosť a ich cieľom je výchova páchateľov k riadnemu životu. Nechápeme ich ako tresty, ide skôr o výchovné a preventívne opatrenia. Súd ich ukladá buď samostatne, popri treste alebo namiesto trestu.

Rozlišujeme tri druhy ochranných opatrení:

-ochranné liečenie – ukladá sa páchateľom, ktorí boli v čase spáchania trestného činu duševne nespôsobilí, nepríčetní (neplatí v prípade opilstva alebo požitia omamných látok), trvá dokým páchateľ nie je vyliečený – dokiaľ to vyžaduje účel opatrenia, o možnom prepustení rozhoduje súd, ak však pobyt páchateľa na slobode nie je nebezpečný, vykonáva sa v liečebnom zariadení (príp. v nápravnovýchovnom ústave alebo ambulantne)
-ochranná výchova – uplatňuje sa len u mladistvých, v prípade, že nie je zabezpečená riadna výchova zo strany rodičov, uskutočňuje sa v osobitných zariadeniach, o jej skončení rozhoduje súd, trvá max. do veku 18 rokov
-zhabanie veci – ukladá sa v prípade, ak vec patrí páchateľovi, ktorého nemožno stíhať alebo odsúdiť, vtedy, keď nemohol byť uložený trest prepadnutia majetku alebo veci (napr. pri stave nepríčetnosti)

40.Zánik trestnosti

Trestnosť činu, ktorý bol v čase spáchania pre spoločnosť nebezpečný, zaniká, ak vzhľadom na zmenu situácie alebo vzhľadom na osobu páchateľa zanikla nebezpečnosť trestného činu pre spoločnosť.
a)účinná ľútosť
b)premlčanie trestného stíhania od 3 do 20 rokov
c)premlčanie výkonu trestu od 5 do 20 rokov
d)zahladenie odsúdenia
e)udelenie milosti prezidentom

41.Trestné činy proti hospodárskej sústave

Útoky na rozvoj, fungovanie a základy ekonomiky
a)trestný čin neoprávneného podnikania
-škoda nepatrná – min. 2násobok najnižšej mesačnej mzdy
-škoda nie malá – min. 6násobok takej mzdy
-väčšia škoda – min. 10násobok mzdy
-značná škoda – min. 100násobok
-škoda veľkého rozsahu – min. 500násobok
b)neoprávnené obchodovanie
c)poškodzovanie spotrebiteľa
d)ohrozenie obchodného tajomstva
e)porušenie predpisov v obehu tovaru
f)porušenie predpisov o nakladaní s tovarom a technológiami

42.Trestné činy proti hospodárskej disciplíne

a)skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie – neoprávnené výhody
b)zásah do technického a programového vybavenia
c)porušovanie záväzných pravidiel hospodárskeho styku
d)zneužívanie informácii v obchodnom styku
e)machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe43.Trestné činy proti mene a trestné činy daňové

Proti mene spočívajú v trestnosti skutkových podstát tr. činov:
a)falšovania a pozmeňovania peňazí
b)porušenie predpisov o št. technických opatreniach na označenie tovaru
c)ohrozenie devízového hospodárstva
d)skrátenie dane
e)skrátenie poplatkov

44.Trestné činy proti majetku

Ústava SR zaručuje nedotknuteľnosť vlastníctva

Trestné činy:
a)krádeže – prisvojenie si cudzej veci tým, že sa jej zmocní
b)sprenevery – prisvojí si cudziu vec, ktorá mu bola zverená
c)neoprávnené používanie cudzej veci – zmocnenie sa jej s úmyslom, prechodne ju používať
d)neoprávnené zásahy do práva domu – protiprávne obsadí alebo užíva dom
e)podvodu – obohatí sa tým, že niekoho uvedie do omylu
f)podvodného úpadku – v úmysle čo len z časti zmariť uspokojenie veriteľa
g)prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok
h)podielnictva – na seba alebo inú osobu prevedie vec získanú trest. činom
i)úžery – zneužíva niečiu tieseň
j)zatajenie veci – zatajenie nájdenej veci
k)poškodzovanie veriteľa
l)machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním
m)neoprávnené obstaranie platobnej karty

45.Zásady trestného konania

Pri vykonávaní úkonov trestného konania sa musí zaobchádzať s osobami na úkone zúčastnenými tak, ako to vyžaduje význam a výchovný účel trestného konania, vždy treba rešpektovať ich osobnosť a ich ústavou zaručené práva.

46.Priebeh trestného konania

Trestné konanie má 5 štádií:
V prípravnom konaní sa objasňuje, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spácha. Prebieha vyšetrovanie a vyhľadávanie. Samotné vyšetrovanie začína vydaním trestného oznámenia, až neskôr sa vznesie obvinenie voči podozrivej osobe (najneskôr pri prvom výsluchu).

Vyšetrovanie sa vykonáva pri závažnejších trestných činoch a v prípadoch, v ktorých je zložitejšie dokazovanie. Vyšetrujú vyšetrovatelia prokuratúry a Policajného zboru.

Vyhľadávanie pri menej závažných trestných činoch vykonávajú orgány Policajného zboru. Dozor nad zachovávaním zákonnosti vykonáva prokurátor.

Vyšetrovatelia a prokurátor sú povinní obstarať potrebné podklady, vysvetlenia a stopy trestného činu – vykonávajú výsluch, domovú a osobnú prehliadku, zadržiavajú telegramy, listy a iné zásielky apod.

V daných prípadoch možno osobu obvineného (ale aj podozrivého) zadržať na nie viac ako 24 hodín. V tejto lehote musí byť zadržaná osoba vypočutá a buď prepustená na slobodu, alebo prokurátor predloží návrh na súd, aby bola vzatá do väzby. Sudca je povinný ju vypočuť a buď ju prepustiť na slobodu, alebo rozhodnúť, že ju berie do väzby.

Výsluch obvineného sa musí uskutočniť v rámci Ústavy SR (obvinený nesmie byť nijak donucovaný k výpovedi), výsluch obvinených – samostatne, potom sa vzájomne upovedomia o výpovediach (môže dôjsť k výsluchu konfrontácie, ak si protirečia).

Pri predbežnom prejednávaní obžaloby predseda sudcovského senátu skúma obžalobu – zisťuje sa, či sa pripravené konanie vykonalo zákonným spôsobom, či naďalej trvá dôvody väzby apod. Ak súd zistí nedostatky, môže trestné stíhanie zastaviť, prerušiť alebo vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie.

Ak súd obžalobu príjme, nariadi hlavné pojednávanie, na ktorom rozhodne o vine obžalovaného, o treste, príp. o ochrannom opatrení. Hlavné pojednávanie vedie predseda senátu za prítomnosti ďalších členov senátu, prokurátora a obžalovaného (obhajca musí byť prítomný len v prípade nutnej obhajoby).

Prokurátor prednáša obžalobu, poškodený sa vyjadruje k veci, prebieha dokazovanie výpoveďami obžalovaného, svedkov a znalcov. Každý, kto je predvolaný ako svedok na súd je povinný dostaviť sa, pravdivo vypovedať a nezamlčovať fakty a dôkazy. Je možné dať vyšetriť duševný stav svedka, no nemožno ho dať liečiť. Svedok má právo odoprieť výpoveď, ak je s obžalovaným v priamom príbuzenskom vzťahu, ak by svojou výpoveďou privodil trestné stíhanie na seba alebo na obvineného, ktorý je mu blízky. V určitých prípadoch má však povinnosť oznámiť trestný čin, inak sám pácha trestný čin. Svedka treba najprv nechať vypovedať o veci samostatne, až potom klásť otázky. Svedok má nárok na svedočné.

Poskytuje sa pomoc a ochrana ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám, ktorým vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia. Znalec vypracúva znalecké posudky, zaoberá sa len odbornou stránkou veci, nie právnou, v posudku musí napísať, či obvinený ohrozuje spoločnosť a jej záujmy ak je na slobode. Nemusí byť prítomný na pojednávaní, no je možné ho o to požiadať. Pozorovanie duševného stavu znalca môže nariadiť len súd. Proti rozhodnutiam je možné podať sťažnosť.

Na záver hlavného pojednávania procesné strany zhrnú svoje stanoviská k veci v záverečných rečiach a po tajnej porade súd vynesie rozsudok – oslobodzujúci alebo odsudzujúci. Rozhodnutie súdu – rozsudok – musí obsahovať odôvodnenie.47.Postavenie súdov v SR, sústava súdov v SR

V demokratickom štáte súdnu moc vykonávajú nestranné a nezávislé súdy. Nezávislý znamená, že sudca sa pri rozhodovaní riadi len právom a vlastným svedomím.

Súdy rozhodujú buď v senátoch, alebo rozhoduje jediný sudca – samosudca. Konanie na súdoch je v zásade ústne a verejné. Každý môže pred súdom konať v materinskom jazyku. Vyhlásenie rozsudku je vždy v mene SR a je verejné.

Pri výkone súdnictva sa vystupujú tieto orgány:

-sudcovia
-prokurátori – žalobcovia v mene štátu
-advokáti – obhajujú a zastupujú občanov, poskytujú právne rady
-komerční právnici – poskytujú právnu pomoc FO a PO pri podnikaní
-notári – konajú vo veciach dedičských, majetkových, spisujú a potvrdzujú listiny
-súdni exekútori – štátom určené osoby pre zabezpečenie vymáhania súdnych rozhodnutí

Sústavu súdov SR tvoria:

A)súdy všeobecného súdnictva
-okresné súdy – základný článok súdnictva SR, súdy 1. stupňa vo všetkých občianskoprávnych a vo vymedzených obchodných veciach, súdy 2. stupňa vo veciach skúmania rozhodnutí správnych orgánov o priestupkoch, v sídle krajských súdov vedú navyše obchodný register pre podnikateľské subjekty. Skladajú sa z predsedu, podpredsedu, ďalších sudcov a prísediacich. Je ich 55.
Rozhodujú v samosudcoch alebo v senátoch (sudca a 2 prísediaci), o rozhodnutiach rozhoduje krajský súd, ktorého rozhodnutie je konečné.

-krajské súdy – rozhodujú ako súdy 2. stupňa vo veciach, v ktorých v 1. stupni rozhodovali súdy okresní, súdy 1. stupňa ak dolná hranica trestu je 8 rokov, pri výnimočných trestoch ako teror, sabotáž, záškodníctvo. Skladajú sa z predsedu a podpredsedov súdu, ďalších sudcov a prísediach. Osobitne sú príslušné na konkurzné a vyrovnacie konanie.
Rozhodujú v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci – súd 1. stupňa v trestných veciach; predseda a 2 sudcovia v ostatných prípadoch), samosudca rozhoduje v prípadoch o konaní pred súdmi.

-najvyšší súd – najvyšší súdny orgán s pôsobnosťou na celom území SROV. Dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov – rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ostatných súdov, skúma zákonnosť rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy SR. Sídli v Bratislave, skladá sa z predsedu, podpredsedu a ďalších sudcov (ktorí podľa úseku svojej činnosti tvoria kolégia – trestné, občianskoprávne, obchodné a správne – práve tieto kolégia zaujímajú stanoviská k výkladu zákonov).

Rozhoduje v senátoch (predseda a 2 sudcovia; mimoriadne predseda a 4 sudcovia – o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam tohoto súdu), prípadne v neverejnom pléne (predseda najvyššieho súdu, podpredsedovia a ostatní sudcovia; uznášaniaschopné za prítomnosti 2/3 všetkých sudcov; podľa zásady zborového (kolegiálneho) rozhodovania v niektorých otázkach).

-vojenské súdy – rozhodujú o trestných veciach príslušníkov ozbrojených síl a zborov, vojnových zajatcov a ďalších zákonom stanovených osôb (policajti aj civilné osoby, napr. za vojenskú zradu, činnosť v cudzom vojsku, nenastúpenie do služby ). V 1. stupni rozhodujú vojenské obvodové súdy (BA, BB, PR) a v 2. stupni Vyšší vojenský súd (TN).
Rozhodovanie:
-obvodové súdy rozhodujú v senátoch (sudca a 2 prísediaci) alebo samosudcom
-Vyšší vojenský súd rozhoduje v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci – súd 1. stupňa; predseda a 2 sudcovia – v ostatných prípadoch)

B)ústavný súd SR – nezávislý súd na ochranu ústavnosti. Má 10 sudcov, ktorých parlament schvaľuje na 7 rokov.

48.Ústavné zásady činnosti súdov

a)zásada nezávislosti sudcov
b)voliteľnosti sudcov
c)rovnosti účastníkov
d)príslušnosti zákonnému sudcovi
e)ústavnosti
f)verejnosti
g)prejednacia
h)obhajcu
i)konať pred súdom v materinskom jazyku

49.Postavenie, úlohy a pôsobnosť prokuratúry

Prokuratúra – samostatný štátny orgán, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy FO, PO a štátu. Je povinný vykonávať opatrenia na predchádzanie, zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti.

Plní nasledovné úlohy:
-trestné stíhanie podozrivých osôb
-dozor nad dodržiavaním zákonov
-účasťou a uplatňovaním svojich oprávnení v konaní pred súdmi
-zastupovanie štátu
-účasťou na realizácii preventívnych opatrení
-účasťou v poradných orgánoch štátnej správy

Prokurátor je povinný postupovať iniciatívne, nestranne a bez prieťahov, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a práva, nesmie byť členom politickej strany, zastávať funkciu poslanca zastupiteľského zboru …

Prokuratúra sa organizačne člení na:
-generálnu prokuratúru
-krajské
-okresné

Pôsobnosť:
-všeobecný dozor nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy a územnej samosprávy
-dozor nad zachovávaním zákonitosti v prípravnom trestnom konaní a pri trestnom stíhaní osôb
-dozor nad zákonitosťou postupu a rozhodovania súdov
-dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, v ktorých sa vykonáva väzba50.Pojem, podmienky a účastníci občianskeho súdneho konania

Pojem občianske súdne konanie zahŕňa právne vzťahy, ktoré vznikajú pri postupe súdu a účastníkov v občiansko-právnom konaní. Účelom konania je poskytnúť ochranu subjektívnym občianskym právam a záujmom (majetkové, rodinní, pracovní, družstevné, občiansko-právne spory, spory vyplývajúce z podnikateľských aktivít), zabezpečiť výchovu na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právu a spoluobčanom.

Cieľom konania je založiť, zmeniť alebo zrušiť hmotné občiansko-právne vzťahy, príp. ich deklarovať (napr. dedičské, rozvodové, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásení za mŕtveho, o úschovách, o osvojení, o umorení listiny, o spôsobilosti na právne úkony, vo veciach zápisu do obchodného registra, vo veciach voličských zoznamov, vo veciach združovania sa v politických stranách alebo hnutiach…)

Tieto vzťahy upravuje občianske právo procesné, základným právnym predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Vo veci môže konať len súd oprávnený (konať a rozhodovať o určitej veci) a príslušný vecne (vecná príslušnosť vymedzuje okruh pôsobnosti jednotlivých súdov (napr. konanie v prvom stupni – okresné súdy) a miestne (spravidla vo veci koná všeobecný súd – súd v mieste bydliska FO, sídla PO, súd, v ktorého obvode sa stala skutočnosť). Účastníci musia byť spôsobilí na právne úkony a procesne spôsobilí. Vo veci sa môže konať, len ak dosiaľ nebola platne rozhodnutá (zásada res iudicata) alebo o nej neprebieha iné konanie (litispendencia).

Účastníci konania sú subjekty (FO, PO, štát), o právach a povinnostiach ktorých sa má konať – navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), prípadne ich zástupca (zákonný zástupca, opatrovník), zástupca na základe jednoduchého (na konkrétny úkon) alebo procesného (na celé konanie) splnomocnenia (advokát, komerčný právnik). Za PO koná štatutárny orgán (prokurista). Za štát koná zamestnanec dotknutého štátneho orgánu alebo iný poverený zamestnanec.

51.Priebeh občianskeho súdneho konania, súdne rozhodnutie

Konanie sa spravidla začína na návrh žalobcu (prípadne z podnetu súdu alebo iného podnetu, konanie o vyhlásenie za mŕtveho). Návrh možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky alebo telefaxom (potom treba do 3 dní zapísať do zápisnice), na príslušný a kompetentný súd.

Návrh musí obsahovať mená účastníkov, bydlisko (sídlo), opísaný skutkový stav veci, dôkazové prostriedky a znalecké posudky, doporučenie svedkov a petit, zaplatenie trov a právneho zastupovania, dátum, podpis. Po preštudovaní návrhu sudca určí termín konania (pojednávania) a predvolá svedkov, prípadne vykoná predbežné opatrenia. V zmierovacom konaní musí sudca pred začatím pojednávania vyzvať účastníkov, aby sa zmierili (ak nepristúpia, začína sa súdne pojednávanie, ak sa zmieria, ide o normálne právoplatné rozhodnutie súdu). Takto sa v ranom štádiu sporu môže konanie ukončiť – súdne vykonateľný zmier.

Konanie je spravidla verejné, no je možné vylúčiť verejnosť z konania (ak o tom rozhodne predseda senátu, keď sa jedná o konanie vo veciach tajných). Pojednávania riadi predseda senátu, a to tak, aby dôstojne a nerušene viedli k spravodlivému rozhodnutiu.

Na pojednávaní sa zväčša vykonáva dokazovanie (najdôležitejšia časť konania). Zisťuje sa skutočný a úplný stav veci. Získavajú sa poznatky potrebné na rozhodnutie veci.

Ako dôkaz môžu slúžiť všetky legálne prostriedky:
-výsluch účastníkov – platí zásada ústnosti – žaloba musí byť písomná, no obhajuje sa ústne
-výsluch svedkov – svedkom je nezastupiteľná FO, musí pravdivo vypovedať, čo videl a počul, k výpovedi sa musí dostaviť na základe predvolania (inak môže byť predvedený, sankcionovaný a potrestaný), má právo na svedočné (to sa zapisuje do zápisnice). Účastník môže kedykoľvek požiadať o výsluch svedka.
-znalecký posudok – znalec vyhotovuje na základe svojich vedomostí znalecký posudok za odmenu
-správy a vyjadrenia orgánov a PO, vecné dôkazy, listina, ohliadka

Pri vyhodnocovaní dôkazov sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov (súd ich hodnotí podľa vlastnej úvahy). Zavŕšením súdneho konania je vydanie rozhodnutia (predseda senátu ho vyhlasuje v mene republiky).

Každé rozhodnutie musí obsahovať výrok – rozhodnutie vo veci samej, odôvodnenie výroku – aké dôkazy súd použil, na základe akých ustanovení a predpisov postupoval, poučenie o odvolaní a možnosti výkonu rozhodnutia (v civilnom konaní do 15 a v trestnom do 8 dní je možné sa odvolať k súdu, ktorý vydal rozhodnutie, platí zásada dvojinštančnosti – odvolacie konanie bude prebiehať na druhom stupni u najbližšieho nadriadeného súdu).

Súdne rozhodnutie má spravidla formu verejného rozsudku – rozhoduje súd o merite veci (vo veci samej). Rozsudok v predpísanej písomnej forme (dátum, identifikácia súdu a jeho členov) sa musí doručiť do vlastných rúk účastníkov (zástupcov).
Niekedy súd rozhoduje uznesením (nie je tajná porada, nevyhlasuje sa v mene republiky, právoplatné v okamihu doručenia vyhlásenia pred účastníkmi) – vo všetkých procedurálnych otázkach (otázky týkajúce sa vedenia konania, prerušenia, odročenia alebo zastavenia konania, predvolania znalca, vykonania expertízy a pod), alebo platobným rozkazom (žiadosť o jeho vydanie môže podať navrhovateľ, odporcovi sa uloží, aby do 15 dní od doručenia rozkazu zaplatil navrhovateľovi).

Rozhodnutie (výrok rozhodnutia) je záväzné pre účastníkov a všetky orgány, keď nadobudne právoplatnosť – v okamihu uplynutia lehoty na podanie opravného prostriedku (ak už rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním – odvolacie konanie).
Podstatným dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia je jeho vykonateľnosť (obyčajne v momente nadobudnutia právoplatnosti) – ak je uložená povinnosť plniť to, čo nebolo splnené dobrovoľne, môže to súd vynútiť. Rozhodnutie zaväzuje odporcu, aby v prospech navrhovateľa niečo vykonal, resp niečoho sa zdržal. Hovoríme o tzv. titule pre výkon rozhodnutia. Vymáhanie plnenia súdnych rozhodnutí (exekúcia) sa vykonáva podľa Exekučného poriadku.

Trovy konania – cena súhrnného pojednávania: súdne poplatky, navrhovateľ vždy pred začatím pojednávania platí kolkovou známkou alebo poštovou poukážkou poplatok do 5 000,-- Sk, platí sa suma 4 % z majetkového sporu, minimálne poplatky 200,-- Sk – svedočné, odmeny znalcom a právnym zástupcom.

52.Opravné prostriedky v občianskom súdnom konaní a výkon rozhodnutia

Súdne rozhodnutia je možné preskúmať v opravnom konaní, ktoré sa začína na základe podaných opravných prostriedkov.
Riadne opravné prostriedky sa podávajú v zákonom stanovenej lehote, kým rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Majú odkladný účinok.

Odvolanie proti výroku rozhodnutia musí byť podané do 15 dní od doručenia rozhodnutia na adresu súdu, kde bola vec rozhodovaná. Odvolať sa môžu účastníci (zástupcovia), príp. vedľajší účastníci a prokurátor.

Odvolacie konanie prebieha na súde o stupeň vyššou, kde bude vynesené konečné rozhodnutie (princíp dvojinštančnosti, len jedno možné odvolanie). Odvolací súd môže pôvodné súdne rozhodnutie potvrdiť, a tak odvolanie zamietnuť alebo zrušiť, a tak vec vrátiť na opätovné prejednanie nižšiemu súdu.

Mimoriadne opravné prostriedky sa podávajú proti právoplatným rozhodnutiam najneskôr do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Obnova konania sa pripúšťa vtedy, ak sa vyskytli nové skutočnosti a dôkazy, ktoré môžu podstatne ovplyvniť nové rozhodnutie. Návrh na obnovu treba podať do 3 mesiacov od zistenia skutočnosti (treba opakovať celé konanie).
Dovolanie je prípustné iba proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak:
-vo veci rozhodol neoprávnený súd
-niektorý účastník nebol spôsobilý (právne a procesne) a napriek tomu sa bez zástupcu zúčastňoval pojednávaní
-platí zásada res iudicata (ak sa o veci už raz právoplatne rozhodlo)
-v konaní rozhodoval vylúčený sudca
-bol súd nesprávne obsadený (napr. mal rozhodovať senát a rozhodoval samosudca)

V určitých prípadoch môže dovolenie prijať predseda Najvyššieho súdu SR, minister spravodlivosti SR a generálny prokurátor SR.
Mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na podnet účastníka konania, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a to na odvolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.53.Notári a notárska činnosť

Notár má hybridné a nezávislé postavenie medzi súdom na jednej strane (vymenúva ho štát a plní niektoré funkcie štátu) a advokátom na strane druhej (pôsobia na vlastný účet a vo vlastnom mene). Toto postavenie mu dodáva vážnosť na verejnosti a súčasne prispieva k jeho zainteresovanosti na vysokej úrovni jeho služieb. Autorita notárskych zápisníc o právnych úkonoch a notárskych osvedčení ako verejných listín je zárukou istoty v rozsiahlych majetkovoprávnych vzťahoch vytváraných v trhovom hospodárstve.

Postavenie a činnosť notára sú spojené s určitým notárskym úradom (notárske úrady zriaďuje a ruší minister spravodlivosti v rámci obvodu určitého okresného súdu). Notársky úrad chápeme ako súbor právomocí, nejde o orgán či právnickú osobu.

Klasická notárska činnosť sa delí do troch kategórií:

-Spisovanie notárskych zápisníc o právnych úkonoch (verejné listiny, ktoré potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené)
-Osvedčovanie právne významných skutočností (valné zhromaždenia, schôdze PO, overenie podpisov, listín)
-Notárske úschovy (listiny (závety), peniaze a cenné papiere za účelom ich vydania ďalším osobám)

V súvislosti s výkonom notárskej činnosti môže notár poskytovať FO a PO právne rady, vykonávať správu ich majetku a spisovať im osvedčenia a iné listiny.

Občiansky súdny poriadok ukladá súdu povinnosť vykonaním úkonov v každej dedičskej veci poveriť notára. Notár je poverený skončiť dedičské konanie vydaním osvedčenia o dedičstve, ak sa prejednanie neskončilo dohodou, musí pripraviť všetky potrebné podklady na vydanie uznesenia súdu a vyúčtuje svoju odmenu a hotové výdavky.

Notára menuje a odvoláva minister spravodlivosti. Pri vymenúvaní spolupôsobí Notárska komora SR ako najvyšší orgán notárskej samosprávy. Štátny dohľad nad jej činnosťou prislúcha Ministerstvu spravodlivosti SROV.

54.Advokácia a poskytovanie právnej pomoci advokátmi

Advokácia pomáha uskutočňovať ústavné právo občanov na obhajobu a chrániť ich ostatné práva a záujmy v súlade s ústavou a so zákonmi. Advokácia je slobodné povolanie, ktoré musí byť vykonávané v súlade so zákonom o advokácií.

Advokát obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje občanov a PO pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami, spisuje listiny, poskytuje právne rady a spracúva právne rozbory.

Je zapísaný v zozname advokátov (Slovenská advokátska komora – nedohliada na ňu Ministerstvo spravodlivosti SR), po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské právnické vzdelanie, 5 rokov právnickej praxe (z toho 3 roky ako advokátsky koncipient), zloženie advokátskej skúšky a sľubu, bezúhonnosť).

Je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomito, dôsledne využívať všetky legálne prostriedky, musí sa v medziach právneho poriadku riadiť pokynmi občana, ktorému poskytuje právnu pomoc, musí zachovávať mlčanlivosť.

Je oprávnený poskytovať právnu pomoc na celom území SR za odmenu (majú právo na primeraný preddavok), môže zo závažných dôvodov odmietnuť poskytnutie právnej pomoci (nie však v prípade nutnej obhajoby – ak boli ustanovení na jej poskytovanie).

Vzťah medzi klientom a advokátom spravujú ustanovenia o príkaznej zmluve podľa Občianskeho zákonníka (FO), ustanovenia o mandátnej zmluve podľa Obchodného zákonníka (PO).

Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, preto je povinný byť poistený (poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone svojho povolania).

55.Audítori a audítorská činnosť

Audítorstvo je osobitné samostatné a nezávislé povolanie.

Audítor overuje správnosť a úplnosť účtovníctva podnikateľov – overuje správnosť riadnej a mimoriadnej závierky (konsolidovanej mimoriadnej závierky), finančnú a majetkovú situáciu podnikateľov, iné účtovné alebo majetkové doklady, výkazy o majetku a záväzkoch, výkazy o príjmoch a výdavkoch – overuje, či sa účtovníctvo vedie úplne, preukazným spôsobom a správne.

Je zapísaný v zozname audítorov (Slovenská komora auditov) po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské vzdelanie, 2 roky praxe ako asistent audítora, bezúhonnosť).

Audítorská spoločnosť – PO zapísaná v zozname audítorov (v.o.s., s.r.o., k.s.)

Medzi audítorom a klientom vzniká vzťah upravený spravidla mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka.

Prekážky výkonu auditu u konkrétneho subjektu:

-Vlastnícky alebo obdobný (spoluvlastnícky, členský, pracovno-právny) vzťah k overovanému
-Členstvo audítora vo volených, vymenúvaných orgánoch
-Príbuzenský alebo obdobný vzťah k vlastníkom a zamestnancom podnikateľa

O výsledkoch audítu spracuje audítor písomnú správu pre podnikateľa, musí zachovať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel (výnimka: zákonom uložená povinnosť oznámiť alebo prekaziť spáchanie trestného činu). Audítorskú činnosť vykonáva za odplatu na základe zmluvy o audítorskej činnosti.
Zodpovednosť za škodu (rozsah nie je v slovenskej právnej teórii ešte dostatočne vyjasnený) – musí byť poistený.

56. Daňoví poradcovia a daňovoporadenská činnosť

Daňový poradca poskytuje za odmenu na základe zmluvy uzavretej s klientom daňové poradenstvo FO a PO vo veciach daní, odvodov a poplatkov a daňového konania daňovými orgánmi a orgánmi obcí.

Je to FO alebo PO zapísaná do zoznamu daňových poradcov (Komora daňových poradcov) po tom, čo splnila podmienky (ekonomické alebo právnické vysokoškolské vzdelanie, 5 rokov praxe, bezúhonnosť, zloženie odbornej skúšky).

Môže odstúpiť od zmluvy, ak sa narušila dôvera medzi ním a klientom, ak klient neposkytuje potrebné informácie a súčinnosť, ak klient nezložil dohodnutý preddavok na odmenu.

Je povinný chrániť práva a opravné záujmy svojho klienta, pritom konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta považuje za užitočné, zachovať mlčanlivosť (výnimka pozri audítori). Je zodpovedný za škodu – pred začiatkom poradenstva má povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu.57.Postavenie a činnosť patentových zástupcov

Patentový zástupca poskytuje odbornú pomoc FO a PO vo veciach týkajúcich sa priemyselného vlastníctva najmä tým, že ich zastupuje v konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, príp. pred iným správnym orgánom, poskytuje odborné rady.
Je zapísaný v registri patentových zástupcov (Komora patentových zástupcov SR, BA).
Je povinný odmietnuť zastupovanie, ak vo veci zastupuje už inú osobu – rozpor zastupovaných osôb, ak jeho spoločník zastupuje druhú stranu.

58.Súdni exekútori a exekučná činnosť

Exekučný poriadok zabezpečuje pružnú a účinnú realizáciu vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, ktoré neboli splnené dobrovoľne.
Exekútor je osoba štátom určená a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Exekučnú činnosť vykonáva za odmenu, na báze slobodného povolania, nestranne a nezávisle, viazaný je len rozhodnutím súdu a právnym poriadkom SR. Má postavenie verejného činiteľa, musí to byť osoba bezúhonná, spôsobilá na právne úkony, právnicky vysokoškolsky vzdelaná, ktorá 3 roky vykonávala prax – z toho min. 1 rok exekučnú prax, a ktorá zložila odbornú skúšku. Používa preukaz exekútora, pečiatku a pečatidlo.

Orgánom samosprávy exekútorov je Slovenská komora exekútorov (BB) a štátny dohľad nad jej činnosťou vykonáva Ministerstvo spravodlivosti SR.

Exekučná činnosť

Oprávnený predloží exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie a rovnopis rozhodnutia (exekučný titul) opatrený potvrdením súdu o jeho vykonateľnosti. Exekútor najneskôr do 15 dní tento návrh a exekučný titul predloží súdu, ktorý o veci rozhodol ako súd prvého stupňa, a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak povinný nevznesie námietky proti exekúcii, vydá súdny exekútor tzv. exekučný príkaz, na základe ktorého možno vykonať exekúciu.

Spôsoby exekúcie:

-zrážkami zo mzdy, príkazom pohľadávky, predajom nehnuteľných vecí, cenných papierov, podniku – ak ide o povinnosť zaplatiť peňažnú sumu
-vyprataním, odobratím veci, rozdelením spoločnej veci, uskutočnením práv a výkonov – ak ide o inú povinnosť než zaplatenie peňažnej sumy

59.Pojem, obsah a druhy pracovného pomeru

-určitý druh pracovných vzťahov, ktoré sa delia na:

1.prac. pomer
2.dohoda o vykonaní práce
3.dohoda o pracovnej činnosti

Dohody sa vykonávajú mimo pracovného pomeru

Pracovný pomer nieje nijak presne definovaný – je to vzťah zamestnávateľa a pracovníka, na základe ktorého je pracovník povinný vykonávať prácu uvedenú v dohode, rešpektovať právne predpisy a bezpečnostné predpisy, má nárok na riadne pracovné podmienky a má právo na odmenu za vykonanú prácu. Tomu zodpovedajú aj povinnosti zamestnávateľa.

Pracovný pomer môže byť uzavretý na

a)čas neurčitý
b)dobu určitú (kedysi to trvalo aj 10 – 15 rokov, dnes sa takéto pomery môžu uzavrieť na max. 3 rok, vo výnimočných prípadoch aj na dlhšie, môžu sa však aj opakovať)

Tieto výnimky sú, ak ide o

a)pracovníkov vedy a výskumu
b)učiteľov na VŠ
c)dôchodcov

Podľa množstva pracovných pomerov ich delíme na:

1.hlavný pracovný pomer (HPP) – na plný pracovný úväzok
2.vedľajší pracovný pomer – vznikajú z neho také isté nároky ako z HPP (teda nemôže uzavrieť s mladistvým)
3.vedľajšia pracovná činnosť – keď ten istý pracovník robí popri HPP pre tú istú organizáciu ešte aj inú činnosť. Dohoda o pracovnom pomere sa musí uzavrieť písomne a najviac na polovicu pracovného času pri HPP. Ukončiť sa dá výpoveďou, ktorá je 15dňová. Netreba udať dôvod.
4.súbežné pracovné pomery – sú navzájom rovnocenné, ak ich má pracovník uzavreté naraz viacero, v HPP môže maj aj VPP

Pracovný pomer vzniká najčastejšie na základe 3 právnych krokov:

1.uzavretím pracovnej zmluvy
2.vymenovaním – na základe osobitných predpisov (vedúci organizácie je vymenovaný nadriadeným orgánom)
3.voľbou (napr. voľba riaditeľa)60.Pracovná zmluva

Náležitosti pracovnej zmluvy:

-obligátne

-druh práce (obsahová náležitosť, musí byť konkrétne stanovená tak, aby aj zodpovedala kvalifikácií pracovníka)
-miesto výkonu práce (musí byť presne stanovené, dnes sa pracovník môže premiestniť len na základe jeho súhlasu)
-deň a čas nástupu do práce (týmto dňom vzniká pracovný pomer, ak do 7 dní nenastúpi, organ. Môže jednostranne odstúpiť od pracovnej zmluvy)

-fakultatívne

-mzda
-skúšobná doba (max. 3 mesiace, inak by dojednanie bolo neplatné, musí byť v písomnej forme, počas nej môžu obe strany odstúpiť od dohody bez odôvodnenia)
-dĺžka pracovného pomeru (absolventi SŠ, VŠ nemôžu nastúpiť na dobu určitú (min. 2 roky), neplatí to pre umelecké školy)

Pri nástupe do práce musí byť pracovník oboznámený s prac. poriadkom a s predpisom na zaistenie bezpečnosti a zdravia.

61.Zmeny pracovného pomeru

-preloženie – zmena miesta práce
-prevedenie – zmena druhu práce (povinnosť organizácie previesť pracovníka na inú prácu bez ohľadu na to, či si to pracovník v organizácií želá)

Organizácia vo výnimočných – zákonom určených prípadoch, môže pracovníkovi zmeniť podmienky uvedené v pracovnej zmluve.

Prevedenie pracovníka

Povinnosť organizácie previesť pracovníka na iný druh práce je:

1.pri zdravotných problémoch – ak pracovník stratil schopnosť dlhodobo vykonávať prácu, resp. ju už viac nemôže vykonávať v dôsledku choroby z povolania
2.ak ide o tehotné ženy alebo matky dieťaťa do 9 mesiacov, ak ide o prácu, ktorá je pre tento druh žien zakázaná
3.ak ide o ochranu okolia pracovníkov, ktorí sú v styku s infekčne chorou osobou
4.ak je to potrebné v súvislosti s rozhodnutím súdu

Organizácia môže previesť pracovníka ak:

1.pracovník dostal výpoveď pre porušenie prac. disciplíny
2.nespĺňa požiadavky dané na prácu, ktorú vykonáva
3.ak sa začne proti pracovníkovi trestné stíhanie pre podozrenie z úmyselnej trestnej činnosti pri plnení pracovných úloh a na škodu organizácie
4.pracovník stratil dočasne predpoklady na výkon práce (možnosť preloženia max. na 30 dní)
5.ide o živelnú pohromu, alebo nehodu a ide o odstránenie následkov (iba na dobu potrebnú na odstránenie následkov)
6.ide o prestoje (napr. ak nejde elektrina)

Pri prevedení sú dôležité 3 faktory:

a)zdravotný stav
b)schopnosti pracovníka
c)kvalifikácia

Prevedenie pracovníka treba vopred prerokovať s pracovníkom

-ak prevedenie prekročí 22 dní, môže sa obrátiť na odbory
-ak prevedenie skončí, organizácia je povinná umožniť pracovníkovi návrat na pôvodné pracovné miesto s tým istým druhom práce (ak to nie je možné, nasleduje výpoveď)
-ak pracovník sám požiada o prevedenie – musí dôjsť aj ku zmene PZ62.Skončenie pracovného pomeru, jeho spôsoby

§ 42 – Zákonník práce

Ukončenie pracovného pomeru:

-uplynutím času pri prac. zmluve s dobou určitou
-dohodou (uzavrieť písomne) potrebný súhlas
-odstúpením počas skúšobnej doby oboch strán

1. Dohoda o ukončení pracovného pomeru

-najjednoduchšia je, keď súhlasia obe strany (vtedy sa dá urobiť aj ústne)
-preferuje sa ale písomná forma (ako dôkazový prostriedok)
-v prípade, že pracovník žiada uvedenie dôvodov, organizácia je povinná ich uviesť z dôvodov, ktoré sú dôležité pri nároku na odstupné alebo podpory v nezamestnanosti

Z dôvodu organizačných zmien má pracovník dostať odstupné – aspoň 2-mesačné.

2. Na základe jednostranné právneho úkonu

a)výpoveď
b)okamžité zrušenie prac. pomeru
c)zrušenie prac. pomeru v skúšobnej dobe
d)smrťou pracovníka

Ak ide o cudzinca, ukončenie nastáva stratou trvalého bydliska alebo trestom vyhostenia.

63.Výpoveď daná zamestnávateľom

Iniciátorom výpovede je organizácia (2 – 3 mesačná výp. lehota). Výpoveď môže byť daná len zo zákonne stanovených dôvodov (§ 46 odsek 1 a – f). Výpoveď platí až po uplynutí výpovednej doby.

Výpovedné dôvody:

-z titulu veľkých organizačných zmien (výp. lehota 2 mesiace)

-zrušenie, premiestnenie org. alebo jej časti
-pri zániku org., alebo pri prechode jej časti do inej org. (pričom preberajúca org. nemá možnosť pracovníka zamestnať podľa dohodnutej prac. zmluvy)

-z titulu malých organizačných zmien (výp. lehota 3 mesiace)

-ak sa pracovník stane nadbytočným (znižovanie stavu pracovníkov za účelom zvýšenia efektívnosti pri práci)

-zo zdravotných dôvodov

-strata dlhodobej spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, alebo prácu nesmie vykonávať, lebo by mohol dostať chorobu z povolania (podľa lekárskeho posudku)
-nespĺňanie prac. predpokladov ustanovených pracovným predpisom, pre danú prácu
-nespĺňa požiadavky pre riadny výkon práce
-ak nespĺňanie týchto požiadaviek spočíva v neuspokojivých prac. výsledkoch – možno dať výpoveď len ak ho org. v posledných 12 mesiacoch písomne vyzvala na ich odstránenie a pracovník ich v primeranom čase neodstránil,

-z titulu porušenia pracovnej disciplíny

-závažne porušenie prac. disciplíny (vymedzená skut. podstata – porušenie istého prac. predpisu)
-vtedy, ak existuje dôvod pre okamžité zrušenie prac. pomeru
-pre opakované menej závažné porušenia prac. disciplíny, ak bol pracovník v posledných 6 mesiacoch písomne upovedomený (napr. pri neskorom príchode do práce)

Výpoveď musí obsahovať:

1.skutkové vymedzenie priestupku (aj s príslušným paragrafom)
2.musí byť písomná
3.musí byť doručená (do VR)

Výpovedná lehota:

-začína plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po tom, čo bola doručená
-ak ide o výpoveď z VPP alebo dohody o prac. činnosti 15 dňová výpovedná lehota začína plynúť dňom doručenia
-ak je daný dôvod na výpoveď, organizácia musí aj tak skúmať, či by nestačilo pracovníka len preradiť na iné miesto – ak ho však pracovník odmieta, až potom možno dať výpoveď (netýka sa to porušovania prac. disciplíny)

Inštitút zákazu výpovede:

-ak je pracovník PN, ale chorobu si úmyselne nevyvolal
-ak je pracovník na liečení (aj ústavnom) – ochranná doba sa tu predlžuje o 6 mes.
-ak je vykonávaná vojenská služba – tu výpoveď platí až 2 týždne po návrate
-ak je pracovník uvoľnený pre verejnú prácu (poslanec)
-ak ide o tehotnú ženu alebo matku s dieťaťom do 3 rokov
-ak ide o osamelé osoby starajúce sa o deti (do 3 rokov)

Tento inštitút ochrany však neplatí v 3 prípadoch:

1.nevzťahuje sa na veľké organizačné zmeny
V tomto prípade sa musí org. starať (len proklamatívne – verejné vyhlásenie) o pracovníka a nájsť mu náhradné pracovné miesto

2.ak ide o pracovníka so ZPS – na výpoveď musí dať súhlas príslušný okresný úrad práce. Tento súhlas netreba, ak ide o veľké org. zmeny alebo porušenie prac. disc. alebo pracovník dosiahol vek 65 rokov

3.ak výpoveď dostane osamelá prac. s dieťaťom do 15 rokov
Organizácia je povinná nájsť 2. a 3. vhodné zamestnanie64.Okamžité skončenie pracovného pomeru

-jednostranné rozhodnutie organizácie (ale tiež pracovníka, jediný spôsob okamžitej výpovede zo strany pracovníka je taký, že vykonávaná práca ohrozuje jeho zdravie)
-platí, ak:

1.pracovník bol odsúdený pre úmysel trestného činu (trest min. 1 rok)
2.úmyselný trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom práce (trest min. 6 mesiacov)
3.porušenie pracovnej disciplíny obzvlášť hrubým spôsobom

-organizácia to môže urobiť najskôr 1 mesiac a najneskôr 1 rok od zistenia dôvodu na zrušenie prac. pomeru
-ak tieto doby uplynú, môže nastať len výpoveď
-s tehotnými pracovníčkami možno zrušiť prac. pomer len výpoveďou
-zrušenie prac. pomeru v skúšobnej dobe a pracovného pomeru na dobu určitú – môže byť hocikedy (prevedená môže byť aj ústne)
-po zrušení alebo vypovedaní prac. pomeru musí dať organizácia pracovníkovi potvrdenie, ktoré obsahuje:

1.prac. posudok (len, ak si ho pracovník vyžiada alebo si ho vyžiada druhá organizácia)
2.dobu už čerpanej dovolenky

-ak pracovník nie je spokojný s pracovným posudkom, môže sa odvolať s 3-mesačnou lehotou

65.Hromadné prepúšťanie

Ak zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa rozviaže pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou počas 90 dní najmenej s 20 zamestnancami, ide o hromadné prepúšťanie.

S cieľom dosiahnuť dohodu je zamestnávateľ povinný najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať s príslušným odborovým orgánom opatrenia umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť, predovšetkým prerokovať možnosť ich umiestnenia vo vhodnom zamestnaní na iných svojich pracoviskách, a to aj po predchádzajúcej príprave, a opatrenia na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov hromadného prepúšťania zamestnancov. Na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť príslušnému odborovému orgánu všetky potrebné informácie a písomne ho informovať.

66.Nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru

1.ak organizácia poruší výpoveď pracovného pomeru a pracovník má záujem ďalej pracovať, môže zažalovať organizáciu na súde

Možné nároky vyplývajúce z neplatného zrušenia prac. pomeru:
- ak je výpoveď neplatná a súd rozhodne, že pracovný pomer trvá musí organizácia zabezpečiť prácu alebo pracovníkovi vypláca náhradnú mzdu vo výške priemerného zárobku až do doby 6 mes. (ak by to trvalo viac ako 6 mes., organizácia môže dať pracovný podnet na skončenie výplaty mzdy – s tým musí súhlasiť súd na základe objektívnych okolností – napr. ak pracovník medzitým vykoná inú pracovnú činnosť => bezdôvodné obohacovanie)

2.ak pracovník neoprávnene poruší pracovný pomer a organizácia má na jeho práci záujem, organizácia môže od neho požadovať náhradu škody
Ak je jej to jedno – organizácia akceptuje ukončenie pracovného pomeru dohodou67.Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Dohoda o vykonaní práce, dohoda o brigádnickej práci študentov

Zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s FO dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodou o vykonaní práce a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom a ktorej výkon v pracovnom pomere by bol pre zamestnávateľa neúčelný alebo nehospodárny. S mladistvým zamestnancom možno tieto dohody uzatvárať, len ak sa tým neohrozí jeho zdravý vývoj, bezpečnosť, mravnosť alebo výchova na povolanie. Tieto dohody nemožno uzatvárať na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského zákona. Spory vyplývajúce z tejto dohody sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru.

Dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s FO, ak predpokladaný rozsah práce, na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 300 hodín v kalendárnom roku. Do predpokladaného rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce.

Dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a predpokladaný rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy. Písomná dohoda o vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň pred dňom začatia výkonu práce.

Pracovná úloha sa musí vykonať v dohodnutej dobe, inak môže zamestnávateľ od dohody odstúpiť.

Odmena za vykonanie pracovnej úlohy je splatná po dokončení a odovzdaní práce. Medzi účastníkmi možno dohodnúť, že časť odmeny bude splatná už po vykonaní určitej časti pracovnej úlohy.

Dohodu o brigádnickej práci študentov môže zamestnávateľ uzatvoriť s FO, ktorá má štatút študenta, aj keď predpokladaný rozsah nepresahuje 100 hodín v kalendárnom roku. Na základe dohody o brigádnickej práci študentov nemožno vykonávať prácu v rozsahu prekračujúcom v priemere polovicu určeného týždenného pracovného času. Do tohoto rozsahu sa nezapočítava čas pracovnej pohotovosti, za ktorú zamestnancovi nepatrí odmena, a pracovná pohotovosť doma.

Dodržiavanie dohodnutého a najviac prípustného rozsahu pracovného času sa posudzuje za celú dobu, na ktorú bola dohoda uzatvorená, najdlhšie však za 12 mesiacov.

Dohodu o brigádnickej práci študentov je zamestnávateľ povinný uzatvoriť písomne, inak je neplatná. V dohode musí byť uvedené: dohodnutá práca, dohodnutá odmena za vykonanú prácu, dohodnutý rozsah pracovného času a doba na ktorú sa dohoda uzatvára. Jedno vyhotovenie dohody je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Dohoda sa uzatvára na určitú dobu, prípadne na neurčitý čas. v dohode možno dohodnúť spôsob jej zrušenia. Neoddeliteľnou súčasťou dohody je potvrdenie štatútu študenta podľa uvedenej dohody. Okamžité zrušenie dohody možno dohodnúť len pre prípady, v ktorých možno okamžite skončiť pracovný pomer. Ak spôsob skončenia prac. pomeru nevyplýva priamo u uzatvorenej dohody, možno ju zrušiť dohodou účastníkov k dohodnutému dňu a jednostranne len výpoveďou bez uvedenia dôvodu s 15-dňovou výpovednou dobou, ktorá sa začína dňom, v ktorom bola písomná výpoveď doručená.

68.Pracovný čas, jeho dĺžka, prestávky v práci, nepretržitý odpočinok medzi dvoma smenami

Pracovný čas – čas, v ktorom je pracovník povinný konať si svoje povinnosti => využívať pracovný čas riadne, byť prítomný v práci ešte pred začiatkom pracovného času, aby bol dostatočný čas na prípravu pracovníka k práci.

Dĺžka pracovného času: (zákonník práce) – stanovená hranica v rámci 1 prac. týždňa

-u nás max. 40 hodín týždenne
-37 1/2 hod. v 3 smenných prevádzkach
-38 3/4 hod. v 2 smenných prevádzkach
-mladiství mladší ako 16 r. max. 30 hodín týždenne
-prac. čas zamestnanca vrátane práce nadčas je 48 hod. týždenne
-na určité kategórie pracovníkov skrátený pracovný čas

Kratší pracovný čas na základe:

a)samotného pracovníka – organizácia môže a nemusí vyhovieť, tehotným ženám a matkám s deťmi do 3 rokov sa musí vyhovieť
b)prevádzkových dôvodov

Prac. čas môže byť rozvrhnutý do jednotlivých smien:

a)rovnomerne (8 1/2 hod.)
b)nerovnomerne

-nesmie byť narušený týždenný prac. čas
-kontroluje sa na mesiac (jeden týždeň sa pracuje viac, druhý menej …)

Nočná práca (22.00 – 6.00)

-nesmú vykonávať tehotná ženy a matky s deťmi do 1 roka a osoby mladšie ako 16 rokov (max 1 h)

Pružný pracovný čas (vyhl. 196/89 Zb.)

-pružný prac. deň – istý prac. čas, najmenej 5 h., ale začiatok príchodu do práce si pracovník volí sám
-pružný prac. týždeň – volí si počet hodín do dňa, ale za celý týždeň musí byť odpracovaný stanovený čas

Nárok na odpočinok:

-nárok na jedlo a oddych – po uplynutí 5 hodín práce (1/2 hod. – nesmie byť na začiatku alebo na konci smeny + 1/2 hod. – tá sa musí nadrobiť)
-nárok na odpočinok medzi 2 smenami 12 hodín (avšak existuje doprava, zdravot. – tu min. 6 hodín, nevzťahuje sa na pracovnú pohotovosť)
-nárok na nepretržitý odpočinok raz do týždňa (min. 24 hod)
-od r. 1968: dni prac. pokoja = sobota + nedeľa + dni sviatkov
(výnimky: 3-smenná prevádzka, tlačiareň…)

Práca nadčas

-práca vykonávaná nad stanovený týždenný prac. čas. a môže byť v rozsahu:
-max. 150 hod. ročne na príkaz zamestnávateľa
-max. ďalších 100 hod. so súhlasom zamestnanca
-práca nadčas nesmie byť viac ako 8 hod. týždenne69.Druhy dovolenky, jej čerpanie a krátenie

Dovolenka je súvislé pracovné voľné, ktoré zamestnávateľ každoročne povinne poskytuje zamestnancovi s náhradou mzdy.

Zákonník práce rozoznáva 4 druhy dovoleniek:

-dovolenka za kalendárny rok – ak zamestnanec počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonal u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku. Za odpracovaný čas sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého prac. pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok

-dovolenka za odpracované dni – ak zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 22 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku

-dodatková dovolenka – ak zamestnanec pracuje po celý kalendárny rok pod zemou pri ťažbe nerastov alebo pri razení tunelov a štôlní, a zamestnanec, ktorý vykonáva prác zvlášť ťažké alebo zdraviu škodlivé, má nárok na dodatkovú dovolenku v dĺžke 1 týždňa

-ďalšia dovolenka – zamestnancovi s nerovnomerne rozvrhnutým prac. časom na obdobie celého kalendárneho roka, prípadne ďalšiemu zamestnancovi, ktorého práca podstatne závisí od poveternostných vplyvov, patrí za každý týždeň dovolenky čerpanej v období s nižšou potrebou práce ďalšia dovolenka v trvaní 2 dní

Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka.

Dĺžka dovolenky za kalendárny rok je 4 týždne (základná dĺžka), prípadne 5 týždňov u zamestnanca, ktorý odpracoval po 18 roku života minimálne 15 rokov.

Krátenie dovolenky – za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (prac. deň) môže zamestnávateľ po prerokovaní s príslušným odborovým orgánom krátiť zamestnancovi dovolenku o 1 až 2 dní. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. Pri krátení dovolenky sa musí zamestnancovi poskytnúť dovolenka aspoň v dĺžke 1 týždňa, mladistvému zamestnancovi v dĺžke 2 týždňov.

70.Kolektívne zmluvy. Priebeh kolektívneho vyjednávania

Kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi (zväzy zamestnávateľov) a zamestnancami (odborovými orgánmi) a práva a
povinnosti zmluvných strán.

Právny úkon aj normatívnymi zmluvami.

Kolektívnu zmluvu možno uzavrieť a dojednať s:

-zástupcami príslušného odborového orgánu
-štatutárnym orgánom
-FO
-zástupcom organizácii zamestnávateľov

Druhy:

-kolektívne zmluvy podnikové (odborové organizácie + zamestnávateľ)
-kolektívne zmluvy najvyššieho stupňa (pre väčší počet zamestnancov: odborové organizácie + zväzy zamestnávateľov)

Možnosti na úpravu nárokov v k. z. so zamestnávateľmi (prevádzková podnikateľská činnosť) sú neobmedzené v mzdových otázkach.

K. z. sa zaoberá: otázka platu, pravidlá postupu do vyššej platovej triedy, zápočet doby rozhodnej pre zaradenie zamestnanca do platovej triedy, podmienky osobných príplatkov, výpočet priemerného zárobku, výhody, odstupné.
Zákon neurčuje obsah k. z. obligatórne, základom pre určenie obsahu je vôľa zmluvných strán.

Niektoré nároky zamestnancov zaručujú k. z. vyšší stupeň aj keď ich k. z., ktorá je podniková upravuje v menšom rozsahu. Niektoré záväzky možno dohodnúť len v k. z. vyššieho stupňa.

Zákon o kolektívnom vyjednávaní

Kolektívne pracovné právo dopĺňa individuálne pracovné pomery a predstavuje osobitý mechanizmus ochrany práv zamestnávateľa.
Upravuje vzťahy zamestnávateľa (zväz zamestnávateľov) a kolektív zamestnancov (odbory zamestnancov)
Upravuje postup pri kolektívnom vyjednávaní a riešenie sporov vznikajúcich pri kolektívnom vyjednávaní.71.Druhy kolektívnych zmlúv, platnosť a účinnosť kolektívnych zmlúv

Kolektívne zmluvy sú:

-podnikové, uzavreté medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom,
-vyššieho stupňa, uzavreté pre väčší počet zamestnávateľov medzi príslušným vyšším odborovým orgánom a organizáciou alebo organizáciami zamestnávateľov.

Platnosť a účinnosť kolektívnych zmlúv

Kolektívne zmluvy sú platné, ak sú

-uzavreté písomne a podpísané na tej istej listine oprávneným zástupcom alebo oprávnenými zástupcami príslušných odborových orgánov a zamestnávateľmi, prípadne zástupcami ich organizácií,
-doložené zoznamom zamestnávateľov, za ktorých boli uzavreté, ak ide o kolektívne zmluvy vyššieho stupňa.

Neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá

-je v rozpore zo všeobecne záväznými právnymi predpismi,
-upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa,

Kolektívna zmluva je záväzná pre zmluvné strany.

Kolektívne zmluvy sú záväzné tiež pre

-zamestnávateľov, za ktorých uzavrela kolektívnu zmluvu organizácia zamestnávateľov,
-zamestnancov, za ktorých uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný odborový orgán alebo príslušný vyšší odborový orgán,
-odborový orgán, za ktorý uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný vyšší odborový orgán.

Príslušný odborový orgán je povinný oboznámi» zamestnancov s obsahom kolektívnej zmluvy najneskôr do 15 dní od jej uzavretia.

Kolektívna zmluva sa uzaviera na dobu, ktorá je v nej výslovne určená. Ak k určeniu tejto doby nedôjde, predpokladá sa, že sa dojednala na jeden rok.

Účinnosť kolektívnej zmluvy sa začína prvým dňom obdobia, na ktoré sa zmluva uzavrela, a končí sa uplynutím tohto obdobia, pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je v kolektívnej zmluve

72.Kolektívne spory. Konanie pred sprostredkovateľom a rozhodcom

-ak zmluvné strany nie sú schopné dospieť k dohode o uzavretí zmluvy
-v takom prípade si môžu zvoliť sprostredkovateľa, ak sa ani na ňom nevedia dohodnúť, môže ho určiť Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR, sprostredkovateľ musí byť zapísaný v zozname sprostredkovateľov vedenom na ministerstve
-taký návrh môžu zmluvné strany podať najskôr po 60 dňoch od predloženia návrhu na zmluvu (ak ide o spor o plnenie záväzkov kol. zmluvy tak lehota nie je)
-sprostredkovateľ – plnoletý občan spôsobilý na právne úkony, alebo PO
-náklady konania pred sprostredkovateľom znášajú obe zmluvné strany spoločne
-do 7 dní po oboznámení sa s predmetom sporu môže sprostredkovateľ sprostredkovanie odmietnuť, ak nie, začína sa konanie. Do 15 dní vyhotoví písomne návrh riešenia sporu a do 30 dní sa uzavrie zmluva. Ak sa tak nestane, konanie sa vyhlási za neúspešné a strany sú povinné tento dokument podpísať
-ak bolo sprostredkovanie neúspešné, začína sa konanie pred rozhodcom, je povinné na pracoviskách, kde nastal spor a zákon vylučuje štrajk
-ak sa na rozhodcovi nedohodnú zmluvné strany, urči ho Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR
-rozhodca nesmie patriť ani k jednej zo strán, plnoletý občan spôsobilý na právne úkony zapísaný v zozname rozhodcov
-do 15 dní od začatia konania rozhodca písomne oznámi stranám výsledok. Tým je zmluva uzavretá
-náklady konania pred rozhodcom uhrádza Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR
-návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcu môže zmluvná strana podať do 15 dní, ak má opodstatnenie, začína nové konanie s tým istým rozhodcom73.Štrajk a výluka v spore o uzavretí kolektívnej zmluvy

Štrajk – krajný prostriedok ak strany neuzavrú dohodu pred sprostredkovateľom a nepožiadajú o konanie pred rozhodcom. Znamená čiastočné alebo úplné prerušenie práce zamestnancami. Štrajk, ktorý vznikne z iného dôvodu ako je súvislosť s uzatváraním kolektívnej zmluvy je podriadený zákonu, ak je z iných príčin, účastníci sa musia spravovať Ústavou SR. Štrajky upravuje zákon o kolektívnom vyjednávaní.

Solidárny štrajk – na podporu zamestnancov v spore o uzavretie inej kolektívnej zmluvy, je zákonný len vtedy, ak zamestnávateľ podporovaným zamestnancom môže pomôcť, ináč je nezákonný.

Účastník štrajku – zamestnanec, ktorý s ním súhlasil

Štrajk vyhlasuje odborový orgán ak má podporu aspoň 1/2 zamestnancov (treba vyhotoviť zápisnicu), odborový orgán musí 3 dní pred štrajkom písomne oznámiť zamestnávateľovi:

-kedy sa štrajk začne
-dôvody a ciele štrajku
-menný zoznam zástupcov odborového orgánu, ktorí zastupujú zamestnancov

Aspoň jeden deň pred štrajkom musí odborový orgán doručiť zamestnávateľovi menný zoznam zamestnancov, ktorí sa zúčastnia štrajku, treba vyhotoviť zápisnicu o priebehu a výsledku štrajku.

Štrajk je nezákonný ak:

-nepredchádzalo mu konanie pred sprostredkovateľom
-bol vyhlásený alebo pokračuje po začatí konania pred rozhodcom
-solidárny, ak zamestnávateľ môže pomôcť podporovaným zamestnancom
-v prípade brannej pohotovosti
-zamestnancom zdravotníckych zariadení, pokiaľ by bolo štrajkom ohrozené zdravie alebo život občanov
-zamestnancom v jadrových elektrárňach, ropovodov, plynovodov
-požiarnikom, záchranárom, pracovníkom telekomunikácii, ak by došlo k ohrozeniu zdravia alebo života občanov
-sudcom, prokurátorom, vojakom, pilotom
-pracovníkom v oblastiach postihnutých živelnými pohromami, kde bol vyhlásený mimoriadny stav

Výluka

-krajný prostriedok zo strany zamestnanca
-čiastočné alebo úplné zastavenie
-právna stránka výluky je obdobná ako pri štrajku
-dôvody, kvôli ktorým je výluka nezákonná sú tiež obdobné s dôvodmi pri štrajku
-počas výluky zamestnancovi prislúcha polovica priemernej mzdy
-o skončení výluky rozhoduje zamestnávateľ

74.Zodpovednosť zamestnanca za škodu, jej druhy. Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu

Zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu. Ak hrozí škoda, zamestnanec je povinný na ňu upozorniť vedúceho zamestnanca. Ak je na odvrátenie škody hroziacej zamestnávateľovi neodkladne potrebný zákrok, je povinný zakročiť. Túto povinnosť nemá, ak mu v tom bránia dôležité okolnosti alebo ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba alebo ostatných zamestnancov.

Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie. Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

Od zamestnanca, ktorý vedome neupozornil vedúceho zamestnanca na hroziacu škodu alebo nezakročil proti hroziacej škode, môže zamestnávateľ požadovať, aby prispel na úhradu škody v rozsahu primeranom okolnostiam prípadu, ak ju nemožno uhradiť inak. Náhrada škody nesmie presiahnuť sumu rovnajúcu sa 3-násobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škôd hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak tento stav sám úmyselne nevyvolal.

Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika.

75.Zodpovednosť zamestnanca za schodok na hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať. Zodpovednosť za stratu zverených predmetov.

-podmienkou vzniku tejto zodpovednosti je uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, zamestnanec musí mať minimálne 18 rokov
-týka sa takých predmetov, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, ako sú zverená hotovosť, ceniny, tovar, zásoby materiálu a iné hodnoty (vylučujú sa motorové vozidlá a predmety krátkodobého použitia)
-škoda vo forme schodku predstavuje rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt zistených inventúrou a stavom, ktorý by mal byť podľa účtovných dokladov
-zamestnanec môže od dohody odstúpiť v prípade, že na to sú dôvody (nový vedúci, nový zamestnanec – v prípade kolektívnej dohody, ide na inú prácu, iné pracovisko)
-zamestnanec je povinný schodok uhradiť v plnej výške, ak ide o kolektívnu dohodu, schodok sa rozdelí podľa pomerov hrubých mesačných zárobkov (vedúceho a zástupcov podiel sa násobí 2-krát)
-zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zverí na základe písomného potvrdenia.
-zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, ak sa preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia

76.Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, rozsah náhrady škody. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu.

Ak u zamestnanca došlo pri plnení prac. úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom, zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase prac. úrazu v prac. pomere.

Prac. úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Prac. úraz nie je úraz , ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v prac. pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania).

Zamestnanec, ktorý utrpel prac. úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za:

-stratu zárobku
-bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
-účelné vynaložené náklady spojené s liečením
-vecnú škodu

Rozsah zodpovednosti je zamestnávateľ povinný prerokovať bez zbytočného odkladu s príslušným odborovým orgánom, so zástupcom zamestnancov na ochranu práce a so zamestnancom.

Zamestnávateľ zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca sa musí pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri prac. úraze alebo pri chorobe z povolania poistiť.
Poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vykonáva Sociálna poisťovňa podľa osobitného predpisu.77.Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach

Zamestnávateľ zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, potom na mieste, kde sa obvykle odkladajú.

Za veci, ktoré sa do zamestnania obvykle nenosia, zamestnávateľ zodpovedá, len ak ich prevzal do úschovy, inak najviac do sumy 5 000 Sk.

Nárok na náhradu škody zanikne, ak zamestnanec o nej písomne neupovedomí zamestnávateľa bez zbytočného odkladu, najneskôr v lehote 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel.

78.Administratívnoprávna zodpovednosť. Konanie o priestupkoch

Administratívnoprávna zodpovednosť spadá do odvetvia správneho práva v rámci tzv. priestupkového práva a vyvodzujú ju kompetentné orgány štátnej správy. Takto zodpovednou je osoba, ktorá dovŕšila 15 rok života a je psychicky uvedomelá o svojom konaní.

Priestupok je každé zavinené (i z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebný úmysel) konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti, ak však nejde o iný správny delikt (správny disciplinárny alebo poriadkový delikt) alebo o trestný čin (priestupok má nižší stupeň nebezpečnosti). Priestupky sú najrozšírenejšími správnymi deliktmi v praxi. Možno ich spáchať aktívnym konaním (komisívne) alebo opomenutím (omisívne).

Konanie o priestupkoch

Ak nie je v priestupkovom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. Priestupky prejednávajú obvodné (miestne) úrady štátnej správy, orgány Policajného zboru (len objasňujú, nerozhodujú, výnimkou sú priestupky proti pravidlám cestnej premávky), orgány Železničnej polície SR (v blokovom konaní), orgány Vojenskej polície SR (priestupky vojakov v službe), orgány zboru väzenskej polície a justičnej stráže (priestupky spáchané v priestoroch súdu, počas eskortovania obvineného ), prípadne daňové orgány, colnice.
Objasňovanie sa začína na základe podnetu poškodeného a nemá trvať dlhšie ako mesiac.

Existuje možnosť odovzdania, odloženia veci (ak sa do mesiaca nezistí páchateľ) alebo postúpenia veci iným orgánom (daňový úrad, úrad práce) na ďalšie konanie (ex offo, z úradnej povinnosti)

Správu o výsledku objasňovania podáva príslušný orgán orgánu v prvom stupni (úrad miestnej samospráva).

Skrátené formy konania o priestupkoch:

-blokové – nemožno odvolať
-rozkazné konanie – možné podanie odporu v lehote 15 dní, potom sa automaticky ruší rozkaz, nasleduje prejednávanie priestupku

79.Pojem, zásady, účastníci správneho konania a jeho priebeh

Správne konanie je procesná forma realizácie práva v oblasti štátnej správy, v ktorej rozhodujú správne orgány (ústredné orgány štátnej správy, ministerstvá, Protimonopolný úrad SR), iné úrady štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou (Ústredné daňové riaditeľstvo SR), miestne úrady štátnej správy (obecné, okresné, krajské úrady, kataster nehnuteľnosti).
Správne orgány konajú na princípe miestnej príslušnosti (priestupok spravuje orgán v mieste jeho spáchania, v mieste trvalého bydliska FO, sídla PO) a funkčnej príslušnosti (koná orgán, ktorý má právomoc vo veci konať a rozhodnúť).

Zásady (pravidlá) konania – zákonnosť, rýchlosť a hospodárnosť, oficialita, voľné hodnotenie dôkazov, dispozičnosť, rovnosť účastníkov, koncentrácia, dvojstupňovosť, materiálna pravda, úzka súčinnosť s účastníkmi

Účastníkom správneho konania je PO alebo FO, voči ktorej sa realizuje rozhodovacia činnosť správneho orgánu. Správny orgán zisťuje, či účastníci konania majú procesnú spôsobilosť, ak nie, zastupuje ich v konaní ich zákonný zástupca (opatrovník), resp. splnomocnený advokát, komerčný právnik. Účastníci musia byť vyrozumení o začatí konania, majú právo aktívne vystupovať v správnom konaní, vyjadrovať sa k prejednávaným veciam, nazerať do spisov, klásť otázky znalcom a svedkom, odvolať sa proti rozhodnutiam (ktoré dostávajú do vlastných rúk). Sú povinní predkladať listiny na ozrejmenie predmetnej veci, dostaviť sa na prejednávanie veci, strpieť prehliadku a dodržiavať lehoty.

Priebeh správneho konania

Správne konanie sa riadi správnym poriadkom. Konanie môže začať na podnet účastníka konania (zásada dispozičná) alebo správneho orgánu (zásada oficiality). Dňom začatia konania je deň, keď písomné podanie účastníka došlo na príslušný správny orgán, resp. deň, keď správny orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Konanie prebieha tak v ústnej, ako aj v písomnej forme. Ústne pojednávanie je spravidla neverejné, v prípade potreby ohliadky sa koná na mieste. O ústnom pojednávaní sa spíše zápisnica, ktorú musia podpísať všetky zúčastnené osoby.

Dôvodom prerušenia konania sú prekážky, v dôsledku ktorých nemožno na určitý čas v konaní pokračovať (začalo sa konanie o predbežnej otázke – jej posúdenie podmieňuje rozhodnutie vo veci samej, účastník odstraňuje nedostatky podania, účastníci konania navrhnú z dôležitých dôvodov prerušenie (na max. 30 dní). Proti rozhodnutiu o prerušení nemožno podať odvolanie.

Správny orgán konanie zastaví, ak účastník stiahol návrh na jeho začatie alebo odpadol dôvod konania (začatého na podnet správneho orgánu), účastníci sa zmierili (urážka na cti).

Trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán, účastník tie svoje tiež znáša sám.

Prípad môže byť postúpený inému orgánu.

Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania:

-predvolanie – osôb, ktorých účasť pri prejednávaní je nevyhnutná (obsahuje právne následky nedostavenia sa)
-predvedenie – účastníka konania alebo svedka, ktorý sa neospravedlnil a nedostavil na správny orgán
-predbežné opatrenie – má dočasnú platnosť
-dožiadanie – požiadanie o vykonanie procesného úkonu iným orgánom
-poriadkové opatrenie – uložené osobe, ktorá sťažuje priebeh konania (poriadková pokuta 200,-- Sk, vykázanie z miesta pojednávania)80.Rozhodnutie v správnom konaní, opravné prostriedky voči nemu, výkon rozhodnutia

Výsledkom celého správneho konania je rozhodnutie – individuálne správny akt, ktorý musí byť v súlade s právnym poriadkom, musí ho vydať príslušných orgán a musí vychádzať zo spoľahlivo získaného skutkového stavu.

Podkladmi pre rozhodnutie sú podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, svedecké výpovede, znalecké posudky, ohliadky na mieste a čestné vyhlásenia.
Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci samej, prípadne o povinnosti znášať trovy konania (zadanie povinnosti a príslušnej lehoty).
Odôvodnenie vysvetľuje, na základe akých podkladov a právnych predpisov orgán rozhodol.
Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote a u koho.

Rozhodnutie je právoplatné, ak proti nemu nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Výkon rozhodnutia sa nariaďuje vtedy, ak rozhodnutie ukladá účastníkovi konania povinnosť niečo plniť a v určenej lehote nebola táto povinnosť splnená. Výkon možno uskutočniť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty povinnosti (prekluzívna lehota). Výkon môže uskutočniť samotný správny orgán alebo súd, a to prostredníctvom vymáhania peňažných (zrážkami zo mzdy, prikázaním pohľadávok) a nepeňažných plnení (náhradným výkonom, pokutami a priamym donútením).
Vynútením splnenie povinnosti uloženej rozhodnutím správneho orgánu je správne konanie ukončené.

Skúmajú sa ešte neprávoplatné rozhodnutia na základe riadnych opravných prostriedkov – odvolania a rozklad a právoplatné rozhodnutia prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov.

Odvolanie podáva účastník konania u správneho orgánu, ktorý rozhodnutie prijal. Včasné odvolanie má spravidla odkladný (suspenzívny) účinok – kým sa nerozhodne o odvolaní, rozhodnutie vo veci samej nemôže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. O odvolaní rozhodne odvolací orgán (nadriadený orgán správneho orgánu), preskúma ho v celom rozsahu, konanie doplní, prípadne odstráni zistené vady. Pôvodné rozhodnutie môže zrušiť a vec vráti správnemu orgánu na nové prejednanie alebo potvrdiť zamietnutím odvolania.

Proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Rozklad možno podať proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy vydanému v prvom stupni – rozhoduje vždy vedúci orgánu na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú

-obnova konania (na návrh účastníka konania – ak vyšli najavo nové skutočnosti či dôkazy, ak sa rozhodnutie opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé), ktorou sa majú napraviť predovšetkým skutkové omyly, novým rozhodnutím sa pôvodné ruší a nemožno sa proti nemu odvolať
-preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania – iniciuje a vykonáva ho nadriadený orgán z vlastného alebo iného podnetu, účelom je napraviť omyly právne, po troch rokoch od právoplatnosti daného rozhodnutia nemôže byť rozhodnutie zrušené či pozmenené
-protest prokurátora – orgán dozoru ním presadzuje uplatňovanie zákonnosti, pôvodné rozhodnutie nemôže zmeniť ani zrušiť, nabáda správny orgán, ktorý vo veci rozhodol, aby obnovil konanie prípadne prípad postúpil na rozhodnutie nadriadenému orgánu
-návrh na preskúmanie rozhodnutia súdom – ide o tzv. správne súdnictvo, ktoré vykonávajú všeobecné súdy (okresné a krajské) – preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí na základe žalôb a opravných prostriedkov , platí kasačný princíp – súd môže napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo potvrdiť, súd nevykonáva dokazovanie, rozhodnutie súdu je konečné a nemožno proti nemu podať opravný prostriedok

81.Vlastnícke právo a jeho ochrana

Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom – subjektívnym právom, ktoré sa viaže k určitej veci, absolútne právo. Ide o právo jednotné a rovnaké pre všetkých vlastníkov.
Vlastnícke právo zabezpečuje vlastníkovi najširší rozsah dispozičných oprávnení k veciam, ktoré mu patria. Poskytuje vlastníkovi moc, aby s vecou nakladal podľa svojej vôle. Iné osoby môžu s vecou nakladať zásadne len po súhlase vlastníka.
Vlastnícke právo sa nepremlčuje!!!

Vlastník je v medziach zákona osoba oprávnená vec držať, nakladať s ňou a užívať jej úžitkovú hodnotu (tieto tri základné oprávnenia vlastníka tvoria obsah vlastníckeho práva vo svoj prospech a podľa svojho zámeru.
Môže meniť podstatu veci, môže ju predať, darovať i zameniť, zaťažiť ju vecným bremenom, založiť ju, požičať, či dať do prenájmu, môže ju znehodnotiť, zničiť (zákaz zničenia peňazí)
Vlastníkov ochraňuje Listina základných práv a slobôd.
Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje – môže sa domáhať vydania veci od toho, kto u ju neprávom zadržuje (má právo podľa vindikačnú žalobu, žalobu na vydanie veci).

82.Obmedzenie vlastníckeho práva

V praxi je možné obmedziť vlastnícke právo ale len na základe súdneho právneho aktu a len v záujme ochrany práv iných osôb.

Osobitnou kapitolou vlastníctva sú susedské vzťahy, ktorých porušovanie označuje Občiansky zákonník ako imisie. Zákonným obmedzením vlastníckych práv sú tzv. susedské práva – vlastníkovi sa ukladá povinnosť zdržať sa všetkého, čím by obťažoval alebo zasahoval do výkonu práv iných vlastníkov, resp. osôb (nesmie ohroziť susedovu stavbu a pozemok rôznymi úpravami, nesmie ho obťažovať hlukom, pachmi, odpadmi, svetlom, tienením…).

Vyvlastnenie veci je najzávažnejší a trvalý zásah do vlastníctva. Je prípustné vo verejnom záujme, na základe zákona, len na tento účel, a ak účel nemožno dosiahnuť inak, za náhradu.

V najširšom rozsahu vyvlastnenie upravuje stavebná zákon – napr. vyvlastňovanie pozemkov na účely výstavby diaľnic.
Vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo dôležitej verejnej veci umožnil použitie jeho veci (napr. pozemku, auta), má však právo na náhradu škody.
V prípade neoprávneného vyvlastnenia môže vlastník podať žalobu na vydanie veci.

83.Držba a vydržani

Držiteľom môže byť aj osoba odlišná od vlastníka veci. Je ním osoba, ktorá s vecou nakladá ako s vlastnou, fakticky ju ovláda, no nepatrí jej vlastnícke právo a kedykoľvek je povinná vrátiť zverenú vec majiteľovi (výnimkou je vydržanie).
Držať možno veci, alebo práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Držba môže byť oprávnená – vec je v držbe dobromyseľne, alebo neoprávnená – držiteľ nekoná nedobromyseľne, v dobrej viere, napriek tomu disponuje s vecou ako s vlastnou.

Prostredníctvom vydržania môže oprávnený držiteľ nadobudnúť vlastníctvo k veci – po 3 rokoch veci hnuteľnej, po 10 rokoch veci nehnuteľnej.84.Spoluvlastníctvo, podielové spoluvlastníctvo

Spoluvlastníctvo je vlastnícky vzťah viacerých subjektov k tej istej veci.

Podielové spoluvlastníctvo

Podiely jednotlivých spoluvlastníkov vyjadrujú mieru (zlomkom alebo percentom), akou sa títo podieľajú na právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú z vlastníctva spoločnej veci.

Ak nemožno výšku podielov určiť (dohoda, závet, zákonná výška), platí, že podiely všetkých spoluvlastníkov sú rovnaké. Nikto zo spoluvlastníkov nemá priame vlastnícke právo, spoluvlastníci vykonávajú vlastníctvo a hospodárenie s vecou spoločne. Vo vzťahu k tretím osobám sú oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (solidárne).

Každý spoluvlastník môže so svojim podielom nakladať relatívne slobodne. Ak však chce svoj podiel previesť na inú osobu, môže len na blízku osobu, inak ho musí ponúknuť svojim spoluvlastníkom, ktorí majú zákonné predkupné právo (podľa veľkosti ich podielov).

Spoluvlastníci sa môžu písomne dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vysporiadaní sa. Ak sa nedohodnú, nasleduje súd. Niekedy pri delení majetku nie je možné rozdelenie určitej veci – súd potom rozhoduje o vyplatení náhrady vlastníkovi, ktorý nič nedostal, alebo nariadi predaj veci a rozdelenie výnosu.

85.Bezpodielové spoluvlastníctvo

Vzniká uzavretím manželstva, končí rozchodom (rozvodom), smrťou alebo návrhom na zrušenie bezpodielového vlastníctva. Jeho predmetom je majetok, ktorý nadobudli manželia počas trvania manželstva (nie to, čo vlastnili predtým, dary a dedičstvo, ktoré získal jeden z nich, vec ktoré im patria a sú pre ich osobnú potrebu, veci slúžiace na výkon povolania).

Je neprípustné prípadnou dohodou manželov spoluvlastníctvo úplne vylúčiť (výnimka – za zvláštnych okolností možno požiadať o zrušenie spoluvlastníctva, alkoholizmus, narkománia). Môžu však jeho rozsah rozšíriť či zúžiť.

Manželia si môžu stanoviť, že ku vzniku bezpodielového spoluvlastníctva dôjde až po rozpade manželstva (koakvizícia).

Osobitná úprava platí v prípade, že jeden, prípadne obaja manželia podnikajú – na použitie majetku potrebuje podnikateľ písomný súhlas druhého manžela (ten môže požiadať o zrušenie BS).

Pri rozvode sa spoločné veci ocenia a manželia sa dohodou vysporiadajú. Ak nedosiahnu dohodu, rozhoduje súd, ktorý prihliada na mieru, akou partneri prispeli, ale aj na záujmy maloletých detí.

86.Záložné právo

Občiansky zákonník upravuje aj práva k cudzím veciam, ktoré majú vecno-právny charakter, a to záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

Záložné právo zabezpečuje záložnému veriteľovi, že dlžník splní svoj záväzok, zabezpečuje pohľadávku tým, že v prípade jej nesplnenia je veriteľ (oprávnená osoba) oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci.
Vzniká na základe písomnej zmluvy, zo zákona (colné, daňové záložné právo), alebo schválením dedičskej dohody. Ak ide o nehnuteľnosť, vzniká až jej vkladom do katastra nehnuteľností (tzv. hypotéka).

Pri hnuteľných veciach sa vyžaduje ich odovzdanie záložnému veriteľovi alebo tretej osobe.
Veriteľ je povinný zverená záloh starostlivo opatrovať, nie je povinný ho vydať až do zročnosti pohľadávky.
Záložné právo zaniká zánikom pohľadávky – ide teda o právo akcesorickej povahy, zanikne ak zanikne záloh, keď záložca zloží veriteľovi cenu záložnej veci, vzdaním sa tohoto práva veriteľom, uplynutím stanoveného času.

Okrem veci môže byť založená aj pohľadávka, ak predmetom jej pohľadávky je vec, právo alebo iná majetková hodnota. Vzniká písomnou zmluvou medzi veriteľom a záložcom, ktorý je veriteľom pohľadávky použitej na jej svojho dlhu. Dlžník, ktorý má plniť záložcovi je vo vzťahu k záložnému veriteľovi poddlžníkom. Hovoríme teda o podzáložnom práve.

87.Vecné bremená, zádržné právo

Občiansky zákonník upravuje aj práva k cudzím veciam, ktoré majú vecno-právny charakter, a to záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k nehnuteľnej veci (ktorá patrí určitej osobe) v prospech niekoho iného tak, že vlastník (zvyčajne vlastník susednej nehnuteľnosti) je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať.

Vznikajú na základe písomnej zmluvy, súdom schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím príslušného orgánu (stavebné povolenie), prípadne priamo zo zákona (vlastníkovi domu, ktorý nevlastní pozemok, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Zapisujú sa do katastra nehnuteľností a s vkladom do katastra je spojený ich vznik, zmena a zánik.

Zádržné (retenčné) právo tiež slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej pohľadávky. Vzniká na základe jednostranného úkonu veriteľa, ktorý má však povinnosť informovať dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch. Predmetom zadržania môže byť iba hnuteľná vec, ktorú zadrží veriteľ do zaplatenia dlhu, resp. do poskytnutia dostatočnej zábezpeky (kedy právo zaniká).88.Kataster nehnuteľností, zápisy práv k nehnuteľnostiam

Na zachovanie právnej istoty v oblasti vlastníckych práv k nehnuteľnostiam vrátane vecných práv k týmto nehnuteľnostiam bol od 1. 1. 1993 zavedený spôsob evidencie nehnuteľnosti vedený v tzv. katastroch nehnuteľností, ktoré vedú okresné úrady – odbory katastra nehnuteľnosti. Katastre nehnuteľnosti nahradili evidenciu nehnuteľnosti vedenú strediskami geodézie. V minulosti tomu predchádzalo vedenie pozemkových kníh súdmi.

Kataster nehnuteľností je verejne prístupný. Každý má právo si robiť z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. Pre kataster nehnuteľnosti platí princíp publicity, ktorý znamená, že stav zapísaný do katastra sa pokladá za skutočný a ten, kto konal dobromyseľne v správnosť zápisu, používa právnu ochranu.

Zápisy práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľnosti sa delia na:

-vklad – je zápis, ktorý má za následok vznik, zmenu alebo zánik práv k nehnuteľnostiam,
-záznam – nemá priamy vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva. (záznamom sa zapisujú práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklepom licitátora vo verejnej dražbe, vydržaním, prírastkom, spracovaním, práva osvedčené notárom, práva vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu atď.)
-poznámka – sa týka určitých skutočností vzťahujúcich sa na nehnuteľnosti alebo na vlastníkov, ale nemá priamy vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vecných práv (napr. poznámka v katastri sa vykoná, ak účastník namieta spornosť zapísaného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a podá na súd žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a pod.)
Zápisy vecných práv do katastra nehnuteľnosti majú tzv. konštitutívne účinky, t.j. vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra.

Do katastra nehnuteľnosti sa zapisujú tieto vecné práva:

-vlastnícke právo – pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti prechádza vlastnícke právo na nadobúdateľa na základe právoplatného rozhodnutia príslušného okresného úradu. Rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu o povolení vkladu nemožno podať odvolanie. Vlastnícke právo zaniká dňom jeho výmazu z katastra.
-záložné právo – vzniká, mení sa a zaniká tiež vkladom do katastra nehnuteľností
-vecné bremená
-predkupné právo, ak má mať účinky vecného práva

89.Nájomná zmluva, práva a povinnosti zmluvných strán, zodpovednosť za jej porušenie, spôsoby jej zániku

Zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (podľa dojednanej doby) užíval alebo bral z nej úžitky.
Písomnú formu musí mať len zmluva o prenájme nehnuteľností alebo nebytových priestorov.
Zmluvnými stranami (účastníkmi) môžu byť FO, PO a štát.

Prenajímateľom je spravidla vlastník veci alebo osoba oprávnená na prenechanie veci do užívania. Je povinný prenechať nájomcovi celú (príp. s príslušenstvom) vec v stave spôsobilom na užívanie, udržiavať vec (opravy veci na vlastné náklady), nahradiť náklady spojené so zmenami veci (ak s nimi súhlasil).

Nájomca je osoba, ktorá veci prijíma. Je povinný platiť nájomné (na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo na hnuteľné veci nájomcu), má nárok na odpustenie nájomného (prípadne zľavu) pri vadách veci, má právo užívať vec (zmluvne určeným spôsobom), je povinný oznamovať potrebu opráv, umožniť prenajímateľovi prístup k veci, môže vec poistiť a vykonávať na nich zmeny (so súhlasom prenajímateľa).

Predmetom môžu byť hnuteľné i nehnuteľné veci, v zmluve musia byť presne označené, aby pri ich odovzdaní (vrátení) nemohlo prísť k zámene.
Nájomným sa rozumie odplata za nájom (výška a spôsob platenia musia byť uvedené v zmluve).
Medzi ďalšie náležitosti zmluvy patria: spôsob kontroly prenajatej veci, vykonávanie zmien veci, možnosť podnájmu, poistenie prenajatej veci.

Porušenie zmluvy má za následok vznik právnej zodpovednosti – za omeškanie alebo za škodu.
K omeškaniu môže prísť pri odovzdávaní, vracaní prenajatej veci, pri oneskorenom oznámení potreby opráv, pri oneskorenom platení nájomného. Prenajímateľ zodpovedá za škodu vzniknutú nájomcovi prenechaním nespôsobilej veci. Nájomca zodpovedá za škodu na prenajatej veci, ktorá vznikla v dôsledku neoznámenia, resp. neskorého oznámenia potreby opráv, zneužitia, poškodenia, straty alebo zničenia veci.

Nájomná zmluva zaniká uplynutím dojednanej doby, dohodou, zničením (stratou) prenajatej veci, výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy.
Výpoveď možno dať len za zákonom stanovených podmienok (ak ide o zmluvu dojednanú na neurčitú dobu). Výpovedná lehota je pri nájme hnuteľných vecí jeden mesiac, pri veciach nehnuteľných tri mesiace. Titulom na výpoveď môže byť neplnenie povinnosti, neplatenie nájmu, fakt, že prenajímateľ potrebuje prenajímajú vec pre vlastné potreby.

Odstúpiť od zmluvy môžu tak prenajímateľ, ako aj nájomca (nespôsobilá vec (zdravotne závadná, neupotrebiteľná), spôsobenie škody nájomcom, neodovzdanie veci nájomcovi, omeškanie s platením nájomného).

90.Poistná zmluva, jej vznik, druhy poistných zmlúv, zánik zmluvného poistenia

Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť poistnému v dohodnutom rozsahu plnenia, ak nastane určitá náhodná udalosť, a osoba, ktorá s poistiteľom zmluvu uzavrela, sa ňou zaväzuje platiť poistné.

Poistná zmluva vzniká dohodou účastníkov vzťahu o jej obsahu (všeobecných poistných podmienkach).
Pri uzavretí poistnej zmluva platí zmluvná voľnosť – spravidla jej uzavretie nie je úradne predpísané (výnimkou je povinné zmluvné poistenie, resp. povinné zákonné poistenie).

Zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí návrhu, okamihom, len čo bolo zaplatené poistné, okamihom, keď zmluvu odsúhlasí i tretia osoba (osoba, v prospech ktorej bola zmluva uzavretá).
Zmluva musí mať písomnú formu.
Poistiteľ je povinný vydať tomu, s kým uzavrel zmluvu, poistku – písomné potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy.

Predmetom poistenia sa stáva:

-majetok
-fyzická osoba – telesné poškodenie, smrť, dožitie určitého veku – poistenie osôb
-zodpovednosť za škodu – vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci – poistenie zodpovednosti za škodu

Zmluva o poistení majetku

Poistenie majetku sa vzťahuje na prípad jeho poškodenia, zničenia rôznymi rizikami (vodou, ohňom, živelnou udalosťou), straty, odcudzenia.
Zo zmluvy vyplýva právo poisteného na plnenie vo výške určenej v zmluve v prípade určenej poistnej udalosti.

Zmluva o poistení osôb

Poistenie osôb je významným doplnkom nemocenského poistenia i sociálneho zabezpečenia. Poistná zmluva ukladá nárok na výplatu dohodnutej sumy či dôchodku, ak u neho nastane poistná udalosť. Rozoznávame životné poistenie, úrazové poistenie, dôchodkové pripoistenie, združené poistenie, združené poistenie mládeže.

Náležitosti zmluvy sú zmluvné strany, predmet plnenia, začiatok vzniku povinnosti poistiteľa, poistné obdobie a výška poistného a druh poistnej udalosti.

Zmluva o poistení zodpovednosti za škodu

Poistná má právo, aby v prípade poistnej udalosti (usmrtenia, ublíženia na zdraví, poškodenia či zničenia veci) poistiteľ za neho uhradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá. Zmluva chráni poisteného, zodpovednosť za škodu proti finančnému zaťaženiu, ktoré by ho mohlo postihnúť pri náhrade škody veľkého rozsahu.

Zmluva určuje zmluvné strany (poistiteľ a poistený), poistné riziko (zodpovednosť za škodu), poistné obdobie, výšku a splatnosť poistného a poistnú udalosť.

S porušením zmluvných povinnosti je spojená právna zodpovednosť.

Právna zmluva zaniká:

-zmenou v osobe vlastníka veci
-výpoveďou – od ktoréhokoľvek účastníka bez udania dôvodu (do 2 mesiacov po uzavretí zmluvy), výpovedná lehota je 8 dní a jej uplynutím poistenie zanikne
-nezaplatením poistného
-odstúpením od zmluvy (poistený nepravdivo a neúplne informoval poistiteľa o určitých okolnostiach) – do 3 mesiacov odo dňa, čo zistil určitú skutočnosť
-odmietnutím plnenia (poistiteľ sa po poistnej udalosti dozvie, že bol o určitých okolnostiach nepravdivo či neúplne oboznámený)

do zániku poistenia musí poistiteľ poskytnúť poistnú ochranu. Ak zanikne poistné pred splatnosťou poistenia, je poistiteľ povinný zostávajúcu časť poistného vrátiť.91.Pojem, špecifické znaky a systém medzinárodného práva verejného, subjekty a pramene medzinárodného práva verejného

Medzinárodné právo verejné je právo medzištátne, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi, vzťahy štátov k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzinárodných organizácií a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.

Medzinárodné právo verejné nie je súčasťou systému slovenského (vnútroštátneho) práva!

Subjektami sú predovšetkým nezávislé štáty, ktoré sú si rovné. Súčasne však plnia úlohu tvorcov a vykonávateľov noriem medzinárodného práva. Môže ísť o štáty plne suverénne, alebo závislé, o štáty unitárne alebo zložené.

Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzťahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu – sú splnomocnené členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilosť je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ísť o organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA), politické, ekonomické, sociálne a organizácie na riešenie sporov (ICJ).

Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných orgánov – jednomyseľné hlasovanie), výkonným orgánom je výbor (rada, rada guvernérov), ktorý vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod. Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i FO ( ak sú subjektami práv – ochrana civilného obyvateľstva, alebo povinnosti – zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).

Pramene medzinárodného práva verejného

Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).

V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnuť všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzťahov. Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednosť štátov).

Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznosť. Ich vzájomný vzťah sa odvodzuje zo zásady „lex posteriori derogat priori“.

Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ísť o normotvorné (právotvorné, upravujú oblasť medzinárodných vzťahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny právny vzťah) zmluvy, zmluvy písomné a ústne, zmluvy bilaterálne a multilaterálne, univerzálne a regionálne, politické a hospodárske, krátkodobé a dlhodobé.

Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov (rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.

92.Pojem, predmet a normy medzinárodného práva súkromného, jeho subjekty a pramene

Medzinárodné právo súkromné upravuje otázku, ktorý právny poriadok sa má v určitom spornom prípade použiť. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktoré presahujú rámec určitého štátu (najmä medzinárodné hospodárske vzťahy). O medzinárodnom prvku v týchto vzťahoch možno hovoriť, ak účastníkom je zahraničná FO alebo PO, objektom je vec nachádzajúca sa v zahraničí, daná skutočnosť (napr. škoda) nastala v zahraničí.

Každý štát má svoje medzinárodné právo súkromné, ktoré je súčasťou jeho právneho poriadku.

Jednotlivé štáty vydávajú na úpravu právnych vzťahov s medzinárodným prvkom osobitné právne normy, ktoré sú súčasťou národného právneho poriadku. Ide o kolízne a vecné právne normy.

Kolízne normy ustanovujú, ktorý právny poriadok sa má na daný vzťah použiť. Neurčujú práva a povinnosti subjektov vzťahu – odkazujú na vecné normy. Majú dve časti. Rozsah normy vymedzuje okruh, rozsah právnych vzťahov, na ktoré sa norma vzťahuje. Nadviazanie ustanovuje pomocou hraničného určovateľa, ktorý právny poriadok sa má použiť.

Základné hraničné ukazovatele: zákon o štátnom občianstve (zákon domícilu) – používa sa poriadok štátu, v ktorom má FO trvalé bydlisko (domicil),zákon miesta, na ktorom sa vec nachádza, zákon miesta úkonu (splnenie záväzku, uzavretia zmluvy, porušenia práva), procesné úkony (súd sa spravuje tým právom ktoré je platné v jeho sídle).

Vecné normy upravujú práva a povinnosti subjektov medzinárodných občiansko-právnych vzťahov. Priame vecné normy ustanovujú práva a povinnosti bez toho, aby bolo treba najprv aplikovať kolízne normy alebo zvoliť rozhodné právo (vznikajú najčastejšie medzinárodnou zmluvou). Nepriame ustanovujú práva a povinnosti len na základe kolíznych noriem, resp. na základe voľby rozhodného práva.
Vecné spolu s kolíznymi normami tvoria záväzné pravidlá správania sa.

Subjektami sú fyzické a právnické osoby, niekedy aj štát. Musia byť spôsobilé na práva a povinnosti, na právne úkony a deliktuálne spôsobilé. Ich spôsobilosť sa posudzuje podľa tzv. osobného štatútu (pre FO štátna príslušnosť a domicil, pre PO sídlo, právo kontroly).

Pramene medzinárodného práva súkromného tvoria vnútroštátne normatívne právne akty a medzištátne zmluvy, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi a ich úpravou. Existujú aj pomocné právne pramene, ktoré nie sú všeobecné záväzné (medzinárodné obchodné zvyklosti, interpretačné pravidlá (INCOTERMS), všeobecné obchodné podmienky).93.Riešenie sporov vzniklých pri zahranično-obchodnej činnosti

Medzinárodné právo procesné upravuje postup súdov, iných orgánov a účastníkov vzťahov v konaní o občiansko-právnych veciach, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný prvok (účastník, svedok, znalec, dôkaz je v zahraničí).

Upravuje teda právomoc a príslušnosť justičných orgánov (súdy, notári) vo vzťahu k cudzine, právne postavenie cudzincov v konaní, rozhodcovské konanie v medzinárodnom styku a uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.

Prameňmi sú vnútroštátne normatívne právne akty a medzinárodné zmluvy (dvojstranné (otázky právnej pomoci) a mnohostranné (upravujú rozhodcovské konanie, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí)). K najdôležitejším prameňom medzinárodného práva procesného v SR patrí zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a zákon o rozhodcovskom konaní.

Spory vznikajúce pri zahranično-obchodnej činnosti sa môžu riešiť pred súdmi v súdnom konaní, pred rozhodcami v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovské konanie je rýchle a pružné, zaručuje odbornejšie posudzovanie veci a aj na ľahšiu vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Strany môžu uzavrieť tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorou zverujú spornú vec na prerokovanie a rozhodnutie určitým osobám (rozhodcom ad hoc) alebo stálemu rozhodcovskému súdu, a takto túto vec odnímajú riadnemu súdu.

V štátoch sú zriaďované inštitucionálne súdy pri obchodných komorách, Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži, Rozhodcovskú súd pre námornú plavbu a vnútrozemskú plavbu v Gdnyni v Poľsku, Rozhodcovský súd pri Burze cenných papierov v Bratislave.

94.Charakteristika a všeobecné princípy práva Európskej únie

Európske právo (právo Spoločenstva) je súhrn právnych noriem v oblastiach (sektoroch), v ktorých tvorba právnych vzťahov bola na základe spoločne prijatej vôle členských štátov EÚ postúpená z orgánov jednotlivých členských štátov na orgány spoločenstva.

Európske právo je tvorené dvoma právnymi systémami – komunitárnym právom a únijným právom (právom EÚ), ktoré sú relatívne nezávislé od systému medzinárodného práva verejného a právnych poriadkov jednotlivých členských štátov.

-Acquis communautaire [aki komunoter] (komunitárne právo)

Pojem acquis communautaire nie je nikde presne definovaný, avšak treba zdôrazniť, že názor, že pojmy európske právo a acquis communautaire sú totožné, nie je správny.

Komunitárne právo tvorí prevažnú časť európskeho práva. Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva, hospodárskej a menovej únie. Ide o systém právnych noriem upravujúcich problematiku I. piliera EÚ – problematika jednotného vnútorného trhu, kde je zabezpečený voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu.

V širšom slova zmysle, keď berieme do úvahy aj otázku spoločných postojov v politickej oblasti, hovorí sa o acquis communautaire et politique.

-Únijné právo – právo Európskej únie

Únijné právo – právo Európskej únie je systém právnych noriem, ktoré upravujú problematiku II. a III. piliera EÚ – problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a problematiku policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí).
Prameňmi práva EÚ sú všeobecné smery, spoločné stratégie (analógia nariadení a. c.), spoločné akcie, spoločné postoje a rámcové rozhodnutia (analógia smerníc a. c.)

Všeobecné princípy európskeho práva (všeobecné právne zásady)

-nepísaný prameň a. c., ktorý umožňuje vyplniť existujúce medzery v práve a rozvíjať platné právo
-normy ustanovujúce hlavné koncepcie práva a spravodlivosti, ktorým sú podriadené všetky právne poriadky
-normy, ktoré sa odvodzujú od ústavných tradícii členských štátov a z európskych dohovorov o ľudských právach, pričom sú prispôsobené základným cieľom a koncepcii EÚ
-aplikované predovšetkým prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

-princíp proporcionality – jednotlivec nemôže získať takú slobodu konania, ktorá by presahovala stupeň nevyhnutný na zabezpečenie verejného záujmu (používané prostriedky majú byť primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť)
-princíp právnej istoty (a ochrany dôvery) – právne subjekty môžu očakávať právnu istotu ak konajú dobromyseľne na základe práva, alebo ak sa domnievajú, že takto konajú
-princíp rovnosti (ekvity, rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie) – rovnosti v administratívnych a legislatívnych postupoch, rovnosti mužov a žien
-princíp rešpektovania základných ľudských práv – Súdny dvor síce nieje viazaný základnými právami zakotvenými v ústavách členských štátov, výrazne a pevne však zakotvil základné práva formou sudcovského práva do európskeho súdneho poriadku. Základné zmluvy Únie zakotvujú princíp rešpektovania práva Únie ako aj základné práva, ktoré zakotvujú ústavné normy členských štátov.

V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.

V roku 1989 prijal Európsky parlament Deklaráciu základných práv a slobôd.

-princíp právneho štátu – zmluva o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy ustanovuje nový, tzv. „úniový delikt“, teda sankcionované protiprávne konanie, ktorého sa môže dopustiť členský štát EÚ (tento princíp bol uplatnený napr. v prípade Rakúska (2000), keď členské štáty EÚ považovali vládu, ktorá vzišla zo slobodných demokratických volieb za takú, ktorá by mohla porušovať princípy právneho štátu)
-princíp legality (zákonnosti)
-princíp dobrej viery
-princíp „non bis in idem“ (nekonať dvakrát v tej istej veci)

95.Odvodené (sekundárne) komunitárne právo

Komunitárne právo sekundárne tvoria legislatívno-normatívne právne akty a právne záväzné rozhodnutia, ktoré prijímajú orgány Únie podľa zakladajúcich zmlúv.

-nariadenie (regulation, reglement, decision générale, kvázilegislatívne opatrenie) – prijíma sa tam, kde je potrebná unifikovaná (jednotná) úprava v celom Spoločenstve, je to právny akt, ktorý má všeobecnú platnosť a je záväzný v celom rozsahu a priamo platí v momente nadobudnutia platnosti vo všetkých členských štátoch,

-smernica (directive) – je právny akt, na základe ktorého sa od všetkých členských štátov vyžaduje, aby prijali vhodné predpisy na dosiahnutie určitého cieľa – záväzne, spôsob a metódy na jeho dosiahnutie si však môžu štáty zvoliť sami – nemá priamy právny účinok (vyžaduje prevzatie do právneho poriadku členských štátov),

-rozhodnutie (decision) – je právny akt s priamym právny účinkom, ktorý sa týka jednotlivého prípadu – je záväzný len pre adresáta (adresátov), jeho prostredníctvom môžu inštitúcie Únie žiadať od členského štátu, firmy alebo od jednotlivca určité konanie, alebo zdržanie sa určitého konania, môžu udeliť práva alebo určiť povinnosti,

-odporúčanie, názor a rezolúcia (recommendation, opinion and resolution), stanovisko (memorandum, avis) – nezáväzné právne akty predovšetkým politického a morálneho charakteru, ktoré sú však sudcovia v členských štátoch povinní vziať do úvahy pri interpretácii vnútroštátnych predpisov či ustanovení komunitárneho práva, ktoré sú záväzné, (odporúčanie podnecuje adresátov k určitému správaniu, naznačuje, ako v určitej situácii postupovať, stanovisko vydávajú komunitárne inštitúcie v prípade, keď je potrebné vyjadriť sa k určitej situácii alebo k určitým okolnostiam v Únii alebo v členských štátoch).96.Súdny dvor Európskych spoločenstiev

Súdny dvor so sídlom v Luxemburgu ako nadnárodný súdny orgán je príslušný na posudzovanie otázok nadnárodnej povahy. Ide o otázky upravené Parížskou zmluvou a dvoma Rímskymi zmluvami, ktoré v súčasnosti tvoria tzv. I. pilier Únie. Do jeho právomocí naopak neprislúcha problematika, ktorá má medzivládnu povahu, teda otázky, ktoré tvoria tzv. II. a III. pilier Únie podľa Maastrichtskej zmluvy (spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, policajná a justičná spolupráca).
Spočiatku bol Súdny dvor zriadený ako jednoinštančný súd rozhodujúci s konečnou platnosťou vo všetkých veciach.

Na riešenie sporu pred Súdnym dvorom je potrebný súhlas žalovaného štátu. Súdny dvor nemá oprávnenie viesť voči určitému štátu donucovacie opatrenia. Členské štáty samé rešpektujú rozhodnutia či opatrenia súdu.

Súdny dvor sa skladá zo sudcov, ktorých počet sa postupne rozširuje v závislosti od zvyšovania počtu členských krajín Únie a generálnych advokátov. Úlohou generálnych advokátov je predkladať súdu verejní, nezávislé a zdôvodnené záverečné správy o právnych veciach predložených súdu a prispievať tak k plneniu jeho úloh.

Sudcovia volia tajným hlasovaním zo svojho stredu prezidenta súdu. Súd rozhoduje v pléne alebo v komorách. V pléne musí súd zasadať vtedy, ak sa rozhoduje o veciach, ktoré voči nemu vzniesli členské štáty alebo orgán Únie.

Súdny dvor je inštitucionálne a funkčne koncipovaný ako súd nezávislý od členských štátov. Pri svojom rozhodovaní je zásadne viazaný právom Spoločenstva, a nie právom členských krajín. Sudcovia Súdneho dvora by mali byť nezávislí od svojich členských štátov a od práva i právneho vedomia štátu, odkiaľ pochádzajú.

97.Ochrana ľudských práv v Európskej únii

Rímska zmluva o založení EHS z roku 1958 kategorizuje ľudské práva ekonomickej povahy. Sú nimi: voľný pohyb pracovných síl, sloboda usadzovania, sloboda poskytovania služieb a pod. V katalógu ľudských práv mali ekonomické práva voči právam sociálnej povahy prednostné postavenie.

V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.

Súdny dvor sa takto vymedzil ako orgán príslušný chrániť základné ľudské práva vrátane politických práv vo vnútri Spoločenstva v zmysle požiadavky jednotného právneho poriadku Únie. Súdny dvor tak na základe princípov spoločných ústavám členských štátov a medzinárodným paktom o ľudských právach vymedzil v rôznych precedensoch napríklad tieto ľudské práva:

-právo na ľudskú dôstojnosť
-právo na ochranu súkromia vrátane nedotknuteľnosti obydlia,
-právo slobody prejavu, zákaz diskriminácie na základe vierovyznania,
-právo na ochranu rodiny a manželstva,
-právo vytvárať odborové organizácie,
-právo na štrajk
-právo na slobodu obchodu a profesijných činností,
-právo na ochranu vlastníctva,
-zákaz spätného pôsobenia noriem trestného práva atď.

Ochranou ľudských práv a základných slobôd vo vnútri Únie sa zaoberá aj Európsky parlament. V roku 1989 prijal Deklaráciu základných práv a slobôd, ktorá zahŕňa katalóg ľudských práv a základných slobôd definovaných Súdnym dvorom.
Maastrichtská zmluva o EÚ z roku 1993 založila inštitút občianstva EÚ. Jeho obsahom je právo zdržiavať sa a slobodne sa pohybovať na území členských štátov, právo používať diplomatickú a konzulárnu ochranu zo strany všetkých členských štátov, právo voliť a byť volený vo všetkých členských štátoch vo voľbách do Európskeho parlamentu.

98.Vzťah komunitárneho práva k vnútroštátnemu právu

Vzťah medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov vyjadruje princíp subsidiarity zakotvený v článku 5 Zmluvy o ES: „Spoločenstvo koná v medziach právomoci vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené. V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, Spoločenstvo vyvíja činnosť v súlade s princípom subsidiarity…“

Právne normy EÚ a právne poriadky jej členov sú vzájomné závislé a úzko na seba nadväzujú. Inštitúcie členských štátov v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sú povinné nielen rešpektovať komunitárne právo, ale ho aj dôsledne realizovať.

V tomto vzťahu sa výrazne prejavujú dve základné zásady acquis communautaire:

-Zásada priameho účinku (bezprostrednej použiteľnosti)

Táto zásada spočíva v priznaní práv a pridelení povinností priamo a samostatne – bez pomoci inej právnej normy, pričom občan sa môže následne dovolať komunitárneho práva, a to bezprostredne pred národným súdom.

Predpokladom priameho účinku je priama aplikovateľnosť určitého aktu a. c. – na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nieje nevyhnutná ani prípustná akákoľvek jeho recepcia (prevzatie) vnútroštátnym zákonodarstvom (k aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátnej normy – zákona)

-Zásada prednosti

Komunitárne právo stojí v členských štátoch najvyššie v hierarchii vnútroštátnych právnych noriem.

V praxi to znamená, že sudca určitého členského štátu nesmie aplikovať národnú normu, ktorá je v rozpore s a. c. a že členský štát (vláda, parlament) nemôže platne prijímať novú legislatívu, ktorá nieje v súlade s a. c.