Verejný ochranca práv vo všeobecnosti

Pojem verejný ochranca práv je slovenským prekladom švédskeho slova ombud = hovorca, dôverník, predstaviteľ; man = muž, človek . Inštitút ombudsmana bol v jeho modernom poňatí vytvorený vo Švédsku v roku 1809 a predpokladáme, že jeho vytvorenie bolo ovplyvnené pobytom švédskeho kráľa Karola XII. v Turecku, kde bol v exile, a zoznámil sa tam so systémom vybavovania sťažností, realizovaných súdnym kancelárom spravodlivosti. Tento systém sa uplatňoval v islamskom právo už od siedmeho storočia. Následne, po návrate domov, sa Karol XII. rozhodol v roku 1713 zriadiť úrad justičného kancelára, ktorý od roku 1809 pôsobil ako orgán vlády a ombudsman bol parlamentným kontrolným orgánom. Z iných prameňov sa môžeme dozvedieť, že prvý ombudsman existoval v Číne už pred dvetisíc rokmi alebo dokonca, že tento inštitút má svoj pôvod v starovekom Ríme – rímsky tribún ľudu .

Pôvodne bol verejný ochranca práv poverený sledovať dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov. V neskoršom období mu pribudla aj agenda prešetrovania sťažností občanov, ktoré mali svoj základ v zlej činnosti verejnej správy. V súčasnom období možno podľa Medzinárodnej asociácie právnikov úrad ombudsmana definovať ako úrad, ktorý je zriadený ústavou, zákonom alebo parlamentom, na jeho čele je nezávislý verejný činiteľ, ktorý je zodpovedný parlamentu, prijíma sťažnosti občanov na verejnú správu, ale môže konať aj z vlastnej iniciatívy a do jeho právomocí patrí vyšetrovať, doporučovať nápravné riešenia a vydávať správy. Pre štýl práce ombudsmana býva typická neformálnosť, rýchlosť a nízke náklady.

Existuje niekoľko modelov, podľa ktorých môžu ombudsmani pracovať:

1.škandinávsky model → občan sa obracia na ombudsmana priamo
2.britský model → občan sa na ombudsmana obracia prostredníctvom svojho poslanca
3.africký model → tu sa jedná o ombudsmanov výkonnej moci, ktorí spravidla tvoria kolektívne orgány.

Postupom času sa vo svete začalo budovať viac a viac úradov ombudsmanov, i keď spočiatku sa to dialo iba veľmi pozvoľna. V priebehu posledných 50. rokov sa stali mnohé významné udalosti, ktoré ovplyvnili budovanie tohto inštitútu a medzi ne nepochybne patria pády totalitných režimov vo východnej Európe, ktoré vyvolali doslova „ombudsmániu“.

Verejný ochranca práv na Slovensku

V Slovenskej republike sa začalo uvažovať o zriadení inštitútu verejného ochrancu práv už počas roku 1992, keď vrcholili práce na návrhu Ústavy SR, avšak tieto úvahy sa nepodarilo uskutočniť a to ani v ďalšom období. Až v roku 2001 sa ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. zriadila inštitúcia ombudsmana. Konkrétne je tento inštitút zakotvený v druhom oddieli ôsmej hlavy v čl. 151a. Podľa tejto právnej úpravy je verejný ochranca práv nezávislým orgánom, ktorý sa podieľa na ochrane základných práv a slobôd pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak sú tieto skutočnosti v nesúlade s právnym poriadkom či princípmi právneho a demokratického štátu. Je volený Národnou radou Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov, pričom musí spĺňať presne stanovené kritéria, ktoré napríklad vôbec nehovoria nič o tom, že tento post by mal zastávať človek s právnickým vzdelaním, ale napríklad požadujú, aby kandidát mal dostatočné vedomosti a morálne vlastnosti, ktoré zaručia, že bude svoju funkciu vykonávať riadne. Tieto kritéria vychádzajú jednak z Ústavy SR, ale aj zo zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, ktorý upravuje aj ďalšie skutočnosti spojené s výkonom funkcie verejného ochrancu práv. Sídlom ombudsmana je Bratislava a tento post v súčasnosti zastáva doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc.

Pri vytváraní inštitúcie ombudsmana sa brali do úvahy rôzne charakteristické rysy, ktoré táto funkcia zahŕňa a boli aj časťou konferencie, ktorá sa uskutočnila v Častej - Papierničke v priebehu mája 2001, a na ktorej vystúpilo množstvo domácich a cudzích odborníkov z praxe. Základným predpokladom funkčnosti ombudsmana je jeho nezávislosť, z ktorej napríklad vyplýva, že ombudsman je odvolateľný priamo zo zákona len v presne stanovených prípadoch. Zároveň úrad ombudsmana musí byť ľahko prístupný každému, kto sa domnieva že boli porušené jeho práva pri činnosti respektíve nečinnosti orgánov verejnej správy. Prístupnosť je zaručená ustanovením, že podnet možno podať písomne, ústne, do zápisnice, telegraficky, telefaxom alebo emailom. Dokonca fyzické osoby môžu pri komunikácii s verejným ochrancom práv používať svoj materinský jazyk.

Je zaujímavé podotknúť, že úrad verejného ochrancu je možno charakterizovať ako štátnu inštitúciu, avšak zároveň ho nie je možné zaradiť do žiadneho druhu takýchto orgánov, lebo všetky sa vyznačujú tým, že na presadenie svojich rozhodnutí sú oprávnené využiť aj donucovaciu moc štátu. Naproti tomu verejný ochranca môže pôsobiť skôr morálnymi než právnymi spôsobmi. Ombudsman pri riešení podnetov využíva svoje oprávnenia, ktoré zahŕňajú právo požadovať informácie a vysvetlenia od príslušných subjektov, právo vyžiadať si príslušné spisy a doklady, právo klásť otázky zamestnancom orgánu verejnej správy a iné metódy. Výsledky svojich zistení oznámi podávateľovi sťažnosti a prípadne navrhne príslušnému orgánu, aby prijal určité opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Ak tento orgán nevytvorí vhodné podmienky na odstránenie týchto nedostatkov, tak ombudsman je oprávnený o tejto skutočnosti informovať nadriadené orgány. Vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Z pôsobnosti verejného ochrancu práv sú však vylúčené viaceré subjekty, ktoré sú uvedené v § 3 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z.z. (napríklad úrad vlády SR, NRSR, NKÚ, atď.).

Výsledky svojej činnosti ombudsman predkladá v správe raz ročne NRSR a uvádza v nej svoje poznatky o stave dodržiavania základných práv a slobôd a odporúča návrhy na ich zlepšenie.

Záver

Základné práva a slobody a aj verejný ochranca práv sú pojmami, ktoré určite môžeme nájsť v mnohých dokumentoch mnohých štátov. Avšak skutočnosť, že sú uvedené v nejakom dokumente ešte sama o sebe nezaručuje, že práva a slobody budú skutočne zaručené a že úrad verejného ochrancu práv bude fungovať tak, aby výsledky jeho činnosti boli premietnuté aj do praxe. Je v tejto súvislosti potrebné, ba priam žiadúce, aby sme si všetci uvedomili aký krehký je systém ľudských práv a ich ochrany. Každý z nás by preto mal vždy jednoznačne odmietnuť pošliapavanie základných práv a slobôd a tým zabrániť tomu, aby sa zrútil systém, ktorý budovali a o ktorý bojovali generácie ľudí, lebo v takomto svete by nám už nepomohol ani verejný ochranca práv, ktorý na svoje fungovanie potrebuje priaznivé spoločenské prostredie.