Hodnota ľudských práv a potreba ich ochrany

V súčasnom období, keď sú už v mnohých štátoch sveta a najmä vo vyspelých krajinách Európy, severnej Ameriky či juhovýchodnej Ázie ako Japonsko, či Južná Kórea alebo v Austrálii pevne nastolené demokratické štátne zriadenia, si mnohí z obyvateľov ani neuvedomujú, že užívanie si výhod týchto režimov nie je samozrejmosťou, ale je to výsledok boja za demokratizáciu a základné ľudské práva a slobody, ktorý prebiehal počas minulých storočí. Výsledkom týchto bojov a zápasov za základné slobody ľudí sa stali rôzne ustanovenia právnych noriem, medzinárodných zmlúv či paktov, ktoré garantujú existenciu a dodržiavanie základných práv a slobôd, pričom sa ďalším vývojom tieto práva neustále rozširujú.

Základným dokumentom, ktorý v dnešnej dobe upravuje otázky spojené so základnými ľudskými právami na medzinárodnom poli, je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená Valným zhromaždením OSN v roku 1948, rozšírená o ďalšie dokumenty ako Pakt o občianskych a politických právach a Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V Európe sa vytvorila tzv. Rada Európy, ktorej členské štáty prijali v roku 1950 Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom postupne je tento Dohovor dopĺňaný o ďalšie ustanovenia a to pomocou tzv. dodatkových protokolov. Všetky hore spomenuté dokumenty však vychádzajú z ešte starších listín ako napríklad Deklarácia nezávislosti prijatá v roku 1776 v Spojených štátoch amerických, či len o tri roky mladšia Deklarácia práv človeka a občana, ktorá bola vytvorená v Európe, konkrétne vo Francúzsku a pod.

S postupným zakotvovaním ľudských práv a slobôd v rôznych politicky a právne relevantných dokumentoch a uvedomovaním si obyvateľstva svojich práv, ktoré mu patria, sa objavila potreba zriadiť aj inštitúciu, ktorá by pomáhala ochraňovať základné práva a slobody. Aj preto sa už v roku 1809 vo Švédsku, ako v prvej krajine na svete vôbec, vytvára inštitúcia s názvom ombudsman. Po takmer dvesto rokoch od vytvorenia prvého úradu verejného ochrancu práv sa môžeme na svete nájsť viac ako sto inštitúcii ombudsmanského typu .

Základné práva a slobody

Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcom texte ľudské práva a slobody sú v súčasnosti zakotvené v mnohých medzinárodných dokumentoch a takisto je táto problematika upravená vo vnútroštátnych dokumentoch. Medzi takéto vnútroštátne dokumenty môžeme zaradiť ústavy štátov alebo niektoré štáty majú ľudské práva uvedené v špeciálnych dokumentoch, na ktoré sa potom vo svojich ústavách odvolávajú. Príkladom môže byť Francúzsko, kde sú ľudské práva uvedené v Deklarácia práv človeka a občana a ústava sa na ňu odvoláva vo svojej preambule.

Slovensko patrí do prvej kategórie krajín, pretože u nás je základným právam a slobodám venovaná celá druhá hlava Ústavy Slovenskej republiky. Úprava týchto základných práv a slobôd je výrazným spôsobom ovplyvnená rôznymi medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a neskôr prevzaté samostatnou Slovenskou republikou, a takisto aj Listinou základných práv a slobôd, ktorá bola vyhlásená na základe ústavného zákona č. 23/1991. Tento zákon bol schválený Federálnym zhromaždením ČSFR 9. januára 1991. Štruktúra druhej hlavy Ústavy SR do značnej miery vychádza z medzinárodne uznávaného delenia základných ľudských práv a slobôd na tri základné skupiny, ktoré sú pomenované ako generácie ľudských práv:

1.občianske a politické práva → práva prvej generácie
2.hospodárske, sociálne, kultúrne → práva druhej generácie
3.právo na mier, právo na rozvoj, právo na zdravé životné prostredie, právo solidarity, právo na prírodné zdroje → práva tretej generácie

Ústava SR upravuje základné práva a slobody v ôsmich oddieloch, ktoré sa venujú rozličným aspektom a druhom základných práv a slobôd. Ústava charakterizuje tieto práva ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Zároveň tieto práva prislúchajú všetkým ľuďom bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo, jazyk a iné faktory. Z uvedených skutočností môžeme povedať, že táto právna úprava a ochrana základných práv a slobôd sa nesie v duchu prirodzenoprávnych koncepcií, ktoré prisudzujú základné práva a slobody všetkým ľuďom rovnako.

Druhý oddiel Ústavy SR obsahuje základné ľudské práva a slobody, medzi ktoré zaraďuje napríklad právo na život, zákaz trestu smrti, ochranu súkromia, osobnú slobodu, zákazu svojvoľného zatknutia, zákazu nútených prác, právo vlastniť majetok, právo na slobodu myslenia, svedomia a iné ustanovenia, ktoré môžeme nájsť aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Ďalej tu nachádzame politické práva akými sú právo na informácie, slobodu slova a vyjadrovania sa, právo združovať sa či zhromažďovať a takisto právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných a to buď pasívne alebo aktívne. Takisto sa je v treťom oddieli ustanovené, že dané práva sa musia používať tak, aby sa umožnila slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Čl. 32 obsahuje právo občanov na odpor (tzv. ius resistendi, ktorého korene môžeme nájsť už v antickom Grécku), ktoré sa môže použiť proti každému, kto by chcel odstrániť demokratický poriadok a činnosť ústavných orgánov a použitie iných zákonných prostriedkov by bolo znemožnené.

V štvrtom oddieli sú práva národnostných menšín a etnických skupín a tieto vytvárajú právny základ na ich ochranu, rozvoj a zákaz ich diskriminácie.
Piaty oddiel vychádza z druhej generácie ľudských práv a predmetom jeho úpravy sú hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Zakotvuje slobodnú voľbu povolania, právo na spravodlivé pracovné podmienky, právo na formovanie odborov, ktoré budú nezávislé od štátu, právo na vzdelanie, ochranu zdravia a slobodu vedeckého bádania. Zároveň je tu zdôraznená osobitná ochrana detí a mladistvých.

Ďalšie tri oddiely obsahujú práva na ochranu životného prostredia, kultúrneho dedičstva a na súdnu a inú právnu ochranu a posledný z týchto oddielov upravuje podmienky za akých možno uvedené základné práva a slobody obmedziť.

Verejný ochranca práv vo všeobecnosti

Pojem verejný ochranca práv je slovenským prekladom švédskeho slova ombud = hovorca, dôverník, predstaviteľ; man = muž, človek . Inštitút ombudsmana bol v jeho modernom poňatí vytvorený vo Švédsku v roku 1809 a predpokladáme, že jeho vytvorenie bolo ovplyvnené pobytom švédskeho kráľa Karola XII. v Turecku, kde bol v exile, a zoznámil sa tam so systémom vybavovania sťažností, realizovaných súdnym kancelárom spravodlivosti. Tento systém sa uplatňoval v islamskom právo už od siedmeho storočia. Následne, po návrate domov, sa Karol XII. rozhodol v roku 1713 zriadiť úrad justičného kancelára, ktorý od roku 1809 pôsobil ako orgán vlády a ombudsman bol parlamentným kontrolným orgánom. Z iných prameňov sa môžeme dozvedieť, že prvý ombudsman existoval v Číne už pred dvetisíc rokmi alebo dokonca, že tento inštitút má svoj pôvod v starovekom Ríme – rímsky tribún ľudu .

Pôvodne bol verejný ochranca práv poverený sledovať dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov. V neskoršom období mu pribudla aj agenda prešetrovania sťažností občanov, ktoré mali svoj základ v zlej činnosti verejnej správy. V súčasnom období možno podľa Medzinárodnej asociácie právnikov úrad ombudsmana definovať ako úrad, ktorý je zriadený ústavou, zákonom alebo parlamentom, na jeho čele je nezávislý verejný činiteľ, ktorý je zodpovedný parlamentu, prijíma sťažnosti občanov na verejnú správu, ale môže konať aj z vlastnej iniciatívy a do jeho právomocí patrí vyšetrovať, doporučovať nápravné riešenia a vydávať správy. Pre štýl práce ombudsmana býva typická neformálnosť, rýchlosť a nízke náklady.

Existuje niekoľko modelov, podľa ktorých môžu ombudsmani pracovať:

1.škandinávsky model → občan sa obracia na ombudsmana priamo
2.britský model → občan sa na ombudsmana obracia prostredníctvom svojho poslanca
3.africký model → tu sa jedná o ombudsmanov výkonnej moci, ktorí spravidla tvoria kolektívne orgány.

Postupom času sa vo svete začalo budovať viac a viac úradov ombudsmanov, i keď spočiatku sa to dialo iba veľmi pozvoľna. V priebehu posledných 50. rokov sa stali mnohé významné udalosti, ktoré ovplyvnili budovanie tohto inštitútu a medzi ne nepochybne patria pády totalitných režimov vo východnej Európe, ktoré vyvolali doslova „ombudsmániu“.

Verejný ochranca práv na Slovensku

V Slovenskej republike sa začalo uvažovať o zriadení inštitútu verejného ochrancu práv už počas roku 1992, keď vrcholili práce na návrhu Ústavy SR, avšak tieto úvahy sa nepodarilo uskutočniť a to ani v ďalšom období. Až v roku 2001 sa ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. zriadila inštitúcia ombudsmana. Konkrétne je tento inštitút zakotvený v druhom oddieli ôsmej hlavy v čl. 151a. Podľa tejto právnej úpravy je verejný ochranca práv nezávislým orgánom, ktorý sa podieľa na ochrane základných práv a slobôd pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak sú tieto skutočnosti v nesúlade s právnym poriadkom či princípmi právneho a demokratického štátu. Je volený Národnou radou Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov, pričom musí spĺňať presne stanovené kritéria, ktoré napríklad vôbec nehovoria nič o tom, že tento post by mal zastávať človek s právnickým vzdelaním, ale napríklad požadujú, aby kandidát mal dostatočné vedomosti a morálne vlastnosti, ktoré zaručia, že bude svoju funkciu vykonávať riadne. Tieto kritéria vychádzajú jednak z Ústavy SR, ale aj zo zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, ktorý upravuje aj ďalšie skutočnosti spojené s výkonom funkcie verejného ochrancu práv. Sídlom ombudsmana je Bratislava a tento post v súčasnosti zastáva doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc.

Pri vytváraní inštitúcie ombudsmana sa brali do úvahy rôzne charakteristické rysy, ktoré táto funkcia zahŕňa a boli aj časťou konferencie, ktorá sa uskutočnila v Častej - Papierničke v priebehu mája 2001, a na ktorej vystúpilo množstvo domácich a cudzích odborníkov z praxe. Základným predpokladom funkčnosti ombudsmana je jeho nezávislosť, z ktorej napríklad vyplýva, že ombudsman je odvolateľný priamo zo zákona len v presne stanovených prípadoch. Zároveň úrad ombudsmana musí byť ľahko prístupný každému, kto sa domnieva že boli porušené jeho práva pri činnosti respektíve nečinnosti orgánov verejnej správy. Prístupnosť je zaručená ustanovením, že podnet možno podať písomne, ústne, do zápisnice, telegraficky, telefaxom alebo emailom. Dokonca fyzické osoby môžu pri komunikácii s verejným ochrancom práv používať svoj materinský jazyk.

Je zaujímavé podotknúť, že úrad verejného ochrancu je možno charakterizovať ako štátnu inštitúciu, avšak zároveň ho nie je možné zaradiť do žiadneho druhu takýchto orgánov, lebo všetky sa vyznačujú tým, že na presadenie svojich rozhodnutí sú oprávnené využiť aj donucovaciu moc štátu. Naproti tomu verejný ochranca môže pôsobiť skôr morálnymi než právnymi spôsobmi. Ombudsman pri riešení podnetov využíva svoje oprávnenia, ktoré zahŕňajú právo požadovať informácie a vysvetlenia od príslušných subjektov, právo vyžiadať si príslušné spisy a doklady, právo klásť otázky zamestnancom orgánu verejnej správy a iné metódy. Výsledky svojich zistení oznámi podávateľovi sťažnosti a prípadne navrhne príslušnému orgánu, aby prijal určité opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Ak tento orgán nevytvorí vhodné podmienky na odstránenie týchto nedostatkov, tak ombudsman je oprávnený o tejto skutočnosti informovať nadriadené orgány. Vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Z pôsobnosti verejného ochrancu práv sú však vylúčené viaceré subjekty, ktoré sú uvedené v § 3 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z.z. (napríklad úrad vlády SR, NRSR, NKÚ, atď.).

Výsledky svojej činnosti ombudsman predkladá v správe raz ročne NRSR a uvádza v nej svoje poznatky o stave dodržiavania základných práv a slobôd a odporúča návrhy na ich zlepšenie.

Záver

Základné práva a slobody a aj verejný ochranca práv sú pojmami, ktoré určite môžeme nájsť v mnohých dokumentoch mnohých štátov. Avšak skutočnosť, že sú uvedené v nejakom dokumente ešte sama o sebe nezaručuje, že práva a slobody budú skutočne zaručené a že úrad verejného ochrancu práv bude fungovať tak, aby výsledky jeho činnosti boli premietnuté aj do praxe. Je v tejto súvislosti potrebné, ba priam žiadúce, aby sme si všetci uvedomili aký krehký je systém ľudských práv a ich ochrany. Každý z nás by preto mal vždy jednoznačne odmietnuť pošliapavanie základných práv a slobôd a tým zabrániť tomu, aby sa zrútil systém, ktorý budovali a o ktorý bojovali generácie ľudí, lebo v takomto svete by nám už nepomohol ani verejný ochranca práv, ktorý na svoje fungovanie potrebuje priaznivé spoločenské prostredie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Základné práva a slobody a postavenie verejného ochrancu práv