Analýza ústavného zákona č. 68/1942 Sl.z.

Vláda Slovenskej republiky predložila návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov koncom marca 1942. Tento návrh pozostával zo štyroch paragrafov a dôvodovej správy. Z tejto správy vyplýva, že vláda slovenského štátu nechce zmeškať možnosť deportovať Židov z územia Slovenska, ktorá sa jej na základe dohôd s nemeckými funkcionármi naskytla, a preto treba urýchlene prijať právnu normu, ktorá by deportáciám dala zákonný podklad. Deportácie židovského obyvateľstva zároveň umožnili vláde zbaviť sa ožobračenej masy ľudí, ktorá pre štát predstavovala obrovský politický a sociálny problém.

Návrh zákona sa dostal do rúk predsedníctva snemu ešte v marci 1942, ktoré však návrh neprijalo, a tak o zákone nediskutovali ani poslanci v ústavnoprávnom výbore a ani v pléne, ale napokon sa návrhom zákona ústavnoprávny výbor zaoberal na svojom zasadnutí 11. a 15. mája 1942. Ústavnoprávny výbor však mal k textu vládneho návrhu zákona niekoľko pripomienok, ktoré boli doň zapracované a rozšírili tým zákon na sedem paragrafov:

Ustanovenie §1 zostalo v pôvodnom znení a umožňovalo deportácie Židov z územia Slovenskej republiky. Na základe použitého slova „umožňoval“ vyplýva, že daný paragraf priamo neprikazoval Židov deportovať, ale iba poskytoval možnosť na základe svojvoľného uváženia štátnych orgánov deportácie realizovať.

V §2 vládneho návrhu sa uvádzalo iba to, že Židia, ktorí predtým mali slovenské štátne občianstvo, ho strácajú na základe §1, a vôbec sa tu neuvádzalo, kto tým Židom vlastne je. Najpravdepodobnejšie sa tým mysleli všetky osoby, ktoré zahŕňal pojem Žid definovaný v §1 nariadenia č.198/1941 Sl.z.. Ústavnoprávny výbor tento paragraf rozšíril o ďalšie ustanovenia, v ktorých zúžil okruh osôb, ktoré mohli byť deportované. V ods. 1 sú uvedené osoby, ktoré nebudú z územia SR deportované vôbec a splnili aspoň jednu z nasledujúcich podmienok:

•prestúpili do niektorého kresťanského vierovyznania najneskôr 14.3.1939, čo je dátum vzniku Slovenskej republiky, ktorá hneď od svojho vzniku prijímala právne normy smerujúce k utláčaniu židovského obyvateľstva, ktoré mohli preto chcieť prestúpiť na kresťanské vierovyznanie. Vďaka tomuto ustanoveniu sa vylúčili osoby, ktoré by eventuálne po tomto dátume mohli prestúpiť na kresťanstvo z iných ako duchovno-náboženských dôvodov.

•Uzavretie manželského zväzku s Nežidom (Nežidovkou), ktorý bol uzavretý pred 10.9.1941 (vstúpil do účinnosti Židovský kódex), lebo po tomto dátume sa na základe nariadenia 198/1941 Sl.z. manželstvá medzi kresťanskými obyvateľmi a Židmi uzavierať nemohli.

Ods. 2 umožňuje nedeportovať Židov, ktorí získali alebo v budúcnosti mali získať prezidentské oslobodenie podľa §255 nariadenia 198/1941 Sl.z. a ostatné osoby, ktoré sú príslušným ministerstvom uznané za potrebné pre hospodársky, technický alebo verejný život Slovenska a možnosť ich nedeportovať trvá dovtedy, pokým ostáva v platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní na území SR. Musím podotknúť, že výraz oslobodenie, či výnimka je zavádzajúci, pretože počty osôb určených na deportácie boli presne stanovené a tieto výnimky neznižovali počet deportovaných, ale nahradili len držiteľa výnimky inou osobou, ktorá musela byť deportovaná. Spolu bolo udelených 800-1000 výnimiek pre 4-5 tisíc osôb. Väčšina žiadostí však bola zamietnutá. Uvádzané počty udelených výnimiek sa rôznia. Podľa slovenského historika Milana S. Ďuricu bolo na základe prezidentských a ministerských výnimiek oslobodených 35000 židovských obyvateľov, čo z hľadiska počtu židovských obyvateľov na Slovensku a z hľadiska počtu deportovaných v priebehu roka 1942 nie je možné.

Ods. 3 ustanovuje, že výnimky, ktoré vyplývajú z ods. 1 a 2, sa vzťahujú aj na manželov (manželky), rodičov a maloleté deti vyňatých osôb.

§3 ustanovuje, že Židia, ktorí budú vysťahovaní, alebo opustili, či opustia územie SR, stratia štátne občianstvo a že ich majetok prepadá v prospech štátu, ktorý ručí veriteľom iba do výšky hodnoty nadobudnutého majetku. Tento paragraf je sčasti retroaktívny, lebo ustanovenie o strate, či lepšie povedané o vynútenom odňatí štátneho občianstva a vzťahuje sa aj na Židov, ktorí opustili územie SR ešte pred účinnosťou tohto zákona. Jedná sa o tzv. pravú retroaktivitu, v ktorej neskorší právny predpis upravuje vzťahy, ktoré sa stali v minulosti a zakladá v minulosti právne následky. Retroaktívna časť §3 je dokonca v rozpore s §82 ods.2 ústavy, ktorý ustanovuje, že nikto nesmie byť potrestaný za chovanie, ktoré neporušilo právoplatnú právnu normu trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom, alebo zákonitou normou určená. Pri použití extenzívneho výkladu tohto paragrafu ústavy prídeme k všeobecnému zákazu retroaktivity.

Na základe obsahu §4 sa osobám uvedeným v §2 ponecháva v držbe a vo vlastníctve ich hnuteľný majetok, lebo ide o potrebné veci na živobytie a na výkon ich pracovných povinností, avšak hnuteľný majetok, ktorý im bol odňatý z držby pred 15. májom 1942, si nemohli vymáhať naspäť súdnou cestou.

Znenie §5 sa zhoduje s §3 vládneho návrhu zákona a uvádza sa v ňom, že vláda sa oprávňuje na vydávanie nariadení na vykonanie ustanovení §1 a §3 aj v tých prípadoch, kde by Ústava SR vyžadovala zákon. Tieto nariadenia podpisovali predseda vlády a všetci jej členovia kvôli skutočnosti, že dosah týchto paragrafov bol celospoločenský a nedotýkal sa iba úzkeho okruhu spoločenského záujmu.

Na základe §6 sa zrušujú právne predpisy, ktoré obmedzovali osobné a majetkové pomery nežidovského manžela (manželky), lebo zaistenie majetku Židov už bolo prevedené a už nehrozili majetkové machinácie.

Náplň §7 je rovnaká ako obsah §4 vládneho návrhu a stanovuje, že zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Ústavnoprávny výbor sa rozhodol vydať aj rezolúciu v prospech kresťanov, ktorí mohli byť deportovaní, lebo nezískali výnimku, či oslobodenie na základe §2 zákona 68/1942 Sl.z.. Rezolúcia požadovala od vlády, aby zabezpečila týmto osobám osobitné usídlenie, kde by mohli žiť náboženským životom a rozvíjať nábožensko-mravnú výchovu.

Ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. bol prijatý 15.5.1942 na 87. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky. Podľa dobových prameňov trvalo 87. zasadnutie snemu od 17.46 do 18.18 , pričom sa na tomto zasadnutí ešte stihli poslanci schváliť aj dva návrhy ďalších zákonov. Z toho vyplýva, že sa neviedla žiadna rozprava k návrhu ústavného zákona, ktorý pozbavil slovenského štátneho občianstva židovských obyvateľov, a zákon bol vlastne bez diskusie v pléne schválený.