Pochybnosti o materiálnej platnosti ústavného zákona 68/1942 Sl.z.

Aj napriek tomu, že ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. bol riadne schválený Snemom Slovenskej republiky, môžeme pochybovať o tom, či bol vôbec právom alebo platným právnym predpisom. Existuje niekoľko dôvodov, ktoré spochybňujú jeho materiálnu platnosť, lebo po formálnej stránke boli splnené všetky náležitosti, ktoré sú na platnosť zákona potrebné.

Preambula ústavy Slovenskej republiky obsahuje ustanovenie, z ktorého vyplýva, že Boh je pôvodcom práva a moci. Tento Boh je zároveň aj tvorcom desiatich Božích prikázaní. Piate z nich je „NEZABIJEŠ“. Uvedením Boha ako pôvodcu moci a práva vlastne poslanci stanovili isté kritéria, ktoré by mali obsahovať všetky neskoršie právne normy. Pripustili tým existenciu aj iného normatívneho systému, ktorý vytvoril Boh. Ak by boli poslanci vo chvíli, keď schvaľovali zákon 68/1942, vedeli, že tým posielajú tisíce Židov na smrť, tak z toho vyplýva, že by schválili vedome právnu normu, ktorá priamo odporuje základnému učeniu kresťanov – piatemu prikázaniu, a preto by táto norma bola aj napriek formálne správnemu spôsobu schválenia z pohľadu jej obsahu neplatná.

Ak by niekto namietal, že tieto skutočnosti im neboli známe, tak mohli zákon zrušiť neskôr a to na základe svedectiev dvoch slovenských Židov, ktorým sa podarilo utiecť v apríli 1944 z koncentračného tábora Osvienčim. So sebou zároveň priniesli dostatočne presvedčujúce dôkazy, že Židia sú hromadne vyvražďovaní v plynových komorách. Tieto dôkazy sa dostali najskôr k pápežskému nunciovi mons. Burziovi a získal ich aj vtedajší minister školstva, ktorý ich poskytol aj prezidentovi. Prezident na základe §38 ústavy SR podpisoval zákony a podpísal aj zákon 68/1942, čím vyjadril svoj súhlas s obsahom zákona a minister školstva ako člen vlády zodpovedal za vykonanie zákona. Prezident bol zároveň oprávnený podľa písm. f) §38 ústavy SR adresovať snemu posolstvo, čím by informoval poslancov o nových skutočnostiach, avšak on tak neurobil.

Aj napriek tomu si myslím, že už len samotná skutočnosť, že podpísal zákon a vyjadril tým súhlas s jeho obsahom a získanie nových dôkazov, ktoré menili účel zákona (už nie vysídľovať, ale posielať na istú smrť), ho zaväzovala snem informovať. Faktom ale ostáva, že on vedel, že tento zákon porušuje piate Božie prikázanie a podľa mňa to stačí na to, aby tento zákon prestal byť z pohľadu materiálnej platnosti platným právom.

Na podporu môjho presvedčenia o neplatnosti daného právneho aktu uvádzam, že už významný právny filozof Gustav Radbruch sformuloval svoju slávnu formulu o neplatnosti právnych noriem v určitých prípadoch, keď sú príliš nespravodlivé a zároveň vo svojom diele Päť minút právnej filozofie spomína dva biblické výroky: „poslúchajte vrchnosť, ktorá ma nad vami moc“ a „poslúchajte Boha viac ako človeka“. Aj na základe týchto biblických výrokov, z ktorých síce vyplýva povinnosť poslúchať štátne orgány, ale zároveň vyplýva aj to, že Boh a jeho zákony sú nadradené tým ľudským, možno konštatovať, že daná právna norma priamo odporuje Božiemu prikázaniu, a tým nespĺňa materiálne podmienky platnosti.

Moje tvrdenia, ktoré sa snažia spochybniť materiálnu platnosť zákona 68/1942 Sl.z., sú súčasťou začarovaného kruhu kontraverzných vymedzení platného práva z hľadiska právneho pozitivizmu alebo jusnaturalizmu a aj preto sa nám nikdy zrejme nepodarí dospieť k jednoznačnému vymedzeniu materiálnej platnosti tohto ústavného zákona.

Záverom chcem uviesť, že táto právna norma bola zrejme schválená zo strachu pred hitlerovským Nemeckom, avšak ani táto skutočnosť nemení nič na tom, že na základe tejto zlovoľnej právnej normy zahynulo 19688 Židov a ďalších 38169 bolo deportovaných ešte pred schválením akejkoľvek právnej úpravy, t.j. od 25.3.1942 do 15.5.1942, iba na základe svojvoľného rozhodnutia orgánov výkonnej moci SR.