Analýza ústavného zákona č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov

Počiatky Slovenského štátu a rasového zákonodarstva

Slovenská republika, ktorá vznikla 14. marca 1939 bola od svojho prvopočiatku vazalským štátom Nemecka. Jediným dôvodom jej vzniku zo strany Nemecka a jeho vodcu Adolfa Hitlera boli snahy o rozpad Československa. Dôkazom týchto snáh je Mníchovská dohoda zo septembra 1938, na ktorej sa štyri veľmoci – Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia dohodli, že Československo sa musí vzdať rozsiahlych pohraničných území, na ktorých žila početná nemecká národnostná menšina, v prospech nacistického Nemecka.

Československo stratilo po odstúpení týchto území možnosť účinnej obrany proti prípadnému útoku a stratilo aj významné priemyselné oblasti. Následkom týchto skutočností bol rozpad Československa na dva celky v priebehu marca 1939, ktoré spôsobila Mníchovská dohoda a následný tlak zo strany Hitlera.
Slovensko ako satelitný štát Nemecka začalo postupne prijímať právne normy, ktoré boli viac či menej ovplyvnené Nemeckom. Základným zákonom štátu sa stala ústava, ktorú prijal Slovenský snem 21. júla 1939. Podľa tejto ústavy bola Slovenská republika slobodný štát, ktorý združuje na základe prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť.

Už od samotného vzniku Slovenského štátu sa prijímali rôzne právne normy, ktoré mali za cieľ zdiskreditovať, ožobračiť a neskôr úplne izolovať slovenských občanov židovskej národnosti od účasti na bežnom spoločenskom živote. Prvou právnou normou, ktorá bola zameraná zjavne protižidovsky, bolo vládne nariadenie č.36 Sl.z. z 30.3.1939 o zákaze výroby bohoslužobných a náboženských kresťanských predmetov nekresťanmi a o obchodovaní s nimi .

Postupom času sa prijímali rôzne ďalšie diskriminujúce právne ustanovenia. Dňa 9.9.1941 bolo prijaté vládne nariadenie č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení Židov známe pod názvom Židovský kódex, ktoré bolo vlastne súhrnom dovtedajších právnych predpisov zameraných proti Židom. Následne v máji 1942 Snem Slovenskej republiky schválil ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov.Analýza ústavného zákona č. 68/1942 Sl.z.

Vláda Slovenskej republiky predložila návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov koncom marca 1942. Tento návrh pozostával zo štyroch paragrafov a dôvodovej správy. Z tejto správy vyplýva, že vláda slovenského štátu nechce zmeškať možnosť deportovať Židov z územia Slovenska, ktorá sa jej na základe dohôd s nemeckými funkcionármi naskytla, a preto treba urýchlene prijať právnu normu, ktorá by deportáciám dala zákonný podklad. Deportácie židovského obyvateľstva zároveň umožnili vláde zbaviť sa ožobračenej masy ľudí, ktorá pre štát predstavovala obrovský politický a sociálny problém.

Návrh zákona sa dostal do rúk predsedníctva snemu ešte v marci 1942, ktoré však návrh neprijalo, a tak o zákone nediskutovali ani poslanci v ústavnoprávnom výbore a ani v pléne, ale napokon sa návrhom zákona ústavnoprávny výbor zaoberal na svojom zasadnutí 11. a 15. mája 1942. Ústavnoprávny výbor však mal k textu vládneho návrhu zákona niekoľko pripomienok, ktoré boli doň zapracované a rozšírili tým zákon na sedem paragrafov:

Ustanovenie §1 zostalo v pôvodnom znení a umožňovalo deportácie Židov z územia Slovenskej republiky. Na základe použitého slova „umožňoval“ vyplýva, že daný paragraf priamo neprikazoval Židov deportovať, ale iba poskytoval možnosť na základe svojvoľného uváženia štátnych orgánov deportácie realizovať.

V §2 vládneho návrhu sa uvádzalo iba to, že Židia, ktorí predtým mali slovenské štátne občianstvo, ho strácajú na základe §1, a vôbec sa tu neuvádzalo, kto tým Židom vlastne je. Najpravdepodobnejšie sa tým mysleli všetky osoby, ktoré zahŕňal pojem Žid definovaný v §1 nariadenia č.198/1941 Sl.z.. Ústavnoprávny výbor tento paragraf rozšíril o ďalšie ustanovenia, v ktorých zúžil okruh osôb, ktoré mohli byť deportované. V ods. 1 sú uvedené osoby, ktoré nebudú z územia SR deportované vôbec a splnili aspoň jednu z nasledujúcich podmienok:

•prestúpili do niektorého kresťanského vierovyznania najneskôr 14.3.1939, čo je dátum vzniku Slovenskej republiky, ktorá hneď od svojho vzniku prijímala právne normy smerujúce k utláčaniu židovského obyvateľstva, ktoré mohli preto chcieť prestúpiť na kresťanské vierovyznanie. Vďaka tomuto ustanoveniu sa vylúčili osoby, ktoré by eventuálne po tomto dátume mohli prestúpiť na kresťanstvo z iných ako duchovno-náboženských dôvodov.

•Uzavretie manželského zväzku s Nežidom (Nežidovkou), ktorý bol uzavretý pred 10.9.1941 (vstúpil do účinnosti Židovský kódex), lebo po tomto dátume sa na základe nariadenia 198/1941 Sl.z. manželstvá medzi kresťanskými obyvateľmi a Židmi uzavierať nemohli.

Ods. 2 umožňuje nedeportovať Židov, ktorí získali alebo v budúcnosti mali získať prezidentské oslobodenie podľa §255 nariadenia 198/1941 Sl.z. a ostatné osoby, ktoré sú príslušným ministerstvom uznané za potrebné pre hospodársky, technický alebo verejný život Slovenska a možnosť ich nedeportovať trvá dovtedy, pokým ostáva v platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní na území SR. Musím podotknúť, že výraz oslobodenie, či výnimka je zavádzajúci, pretože počty osôb určených na deportácie boli presne stanovené a tieto výnimky neznižovali počet deportovaných, ale nahradili len držiteľa výnimky inou osobou, ktorá musela byť deportovaná. Spolu bolo udelených 800-1000 výnimiek pre 4-5 tisíc osôb. Väčšina žiadostí však bola zamietnutá. Uvádzané počty udelených výnimiek sa rôznia. Podľa slovenského historika Milana S. Ďuricu bolo na základe prezidentských a ministerských výnimiek oslobodených 35000 židovských obyvateľov, čo z hľadiska počtu židovských obyvateľov na Slovensku a z hľadiska počtu deportovaných v priebehu roka 1942 nie je možné.

Ods. 3 ustanovuje, že výnimky, ktoré vyplývajú z ods. 1 a 2, sa vzťahujú aj na manželov (manželky), rodičov a maloleté deti vyňatých osôb.

§3 ustanovuje, že Židia, ktorí budú vysťahovaní, alebo opustili, či opustia územie SR, stratia štátne občianstvo a že ich majetok prepadá v prospech štátu, ktorý ručí veriteľom iba do výšky hodnoty nadobudnutého majetku. Tento paragraf je sčasti retroaktívny, lebo ustanovenie o strate, či lepšie povedané o vynútenom odňatí štátneho občianstva a vzťahuje sa aj na Židov, ktorí opustili územie SR ešte pred účinnosťou tohto zákona. Jedná sa o tzv. pravú retroaktivitu, v ktorej neskorší právny predpis upravuje vzťahy, ktoré sa stali v minulosti a zakladá v minulosti právne následky. Retroaktívna časť §3 je dokonca v rozpore s §82 ods.2 ústavy, ktorý ustanovuje, že nikto nesmie byť potrestaný za chovanie, ktoré neporušilo právoplatnú právnu normu trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom, alebo zákonitou normou určená. Pri použití extenzívneho výkladu tohto paragrafu ústavy prídeme k všeobecnému zákazu retroaktivity.

Na základe obsahu §4 sa osobám uvedeným v §2 ponecháva v držbe a vo vlastníctve ich hnuteľný majetok, lebo ide o potrebné veci na živobytie a na výkon ich pracovných povinností, avšak hnuteľný majetok, ktorý im bol odňatý z držby pred 15. májom 1942, si nemohli vymáhať naspäť súdnou cestou.

Znenie §5 sa zhoduje s §3 vládneho návrhu zákona a uvádza sa v ňom, že vláda sa oprávňuje na vydávanie nariadení na vykonanie ustanovení §1 a §3 aj v tých prípadoch, kde by Ústava SR vyžadovala zákon. Tieto nariadenia podpisovali predseda vlády a všetci jej členovia kvôli skutočnosti, že dosah týchto paragrafov bol celospoločenský a nedotýkal sa iba úzkeho okruhu spoločenského záujmu.

Na základe §6 sa zrušujú právne predpisy, ktoré obmedzovali osobné a majetkové pomery nežidovského manžela (manželky), lebo zaistenie majetku Židov už bolo prevedené a už nehrozili majetkové machinácie.

Náplň §7 je rovnaká ako obsah §4 vládneho návrhu a stanovuje, že zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Ústavnoprávny výbor sa rozhodol vydať aj rezolúciu v prospech kresťanov, ktorí mohli byť deportovaní, lebo nezískali výnimku, či oslobodenie na základe §2 zákona 68/1942 Sl.z.. Rezolúcia požadovala od vlády, aby zabezpečila týmto osobám osobitné usídlenie, kde by mohli žiť náboženským životom a rozvíjať nábožensko-mravnú výchovu.

Ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. bol prijatý 15.5.1942 na 87. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky. Podľa dobových prameňov trvalo 87. zasadnutie snemu od 17.46 do 18.18 , pričom sa na tomto zasadnutí ešte stihli poslanci schváliť aj dva návrhy ďalších zákonov. Z toho vyplýva, že sa neviedla žiadna rozprava k návrhu ústavného zákona, ktorý pozbavil slovenského štátneho občianstva židovských obyvateľov, a zákon bol vlastne bez diskusie v pléne schválený.Pochybnosti o materiálnej platnosti ústavného zákona 68/1942 Sl.z.

Aj napriek tomu, že ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. bol riadne schválený Snemom Slovenskej republiky, môžeme pochybovať o tom, či bol vôbec právom alebo platným právnym predpisom. Existuje niekoľko dôvodov, ktoré spochybňujú jeho materiálnu platnosť, lebo po formálnej stránke boli splnené všetky náležitosti, ktoré sú na platnosť zákona potrebné.

Preambula ústavy Slovenskej republiky obsahuje ustanovenie, z ktorého vyplýva, že Boh je pôvodcom práva a moci. Tento Boh je zároveň aj tvorcom desiatich Božích prikázaní. Piate z nich je „NEZABIJEŠ“. Uvedením Boha ako pôvodcu moci a práva vlastne poslanci stanovili isté kritéria, ktoré by mali obsahovať všetky neskoršie právne normy. Pripustili tým existenciu aj iného normatívneho systému, ktorý vytvoril Boh. Ak by boli poslanci vo chvíli, keď schvaľovali zákon 68/1942, vedeli, že tým posielajú tisíce Židov na smrť, tak z toho vyplýva, že by schválili vedome právnu normu, ktorá priamo odporuje základnému učeniu kresťanov – piatemu prikázaniu, a preto by táto norma bola aj napriek formálne správnemu spôsobu schválenia z pohľadu jej obsahu neplatná.

Ak by niekto namietal, že tieto skutočnosti im neboli známe, tak mohli zákon zrušiť neskôr a to na základe svedectiev dvoch slovenských Židov, ktorým sa podarilo utiecť v apríli 1944 z koncentračného tábora Osvienčim. So sebou zároveň priniesli dostatočne presvedčujúce dôkazy, že Židia sú hromadne vyvražďovaní v plynových komorách. Tieto dôkazy sa dostali najskôr k pápežskému nunciovi mons. Burziovi a získal ich aj vtedajší minister školstva, ktorý ich poskytol aj prezidentovi. Prezident na základe §38 ústavy SR podpisoval zákony a podpísal aj zákon 68/1942, čím vyjadril svoj súhlas s obsahom zákona a minister školstva ako člen vlády zodpovedal za vykonanie zákona. Prezident bol zároveň oprávnený podľa písm. f) §38 ústavy SR adresovať snemu posolstvo, čím by informoval poslancov o nových skutočnostiach, avšak on tak neurobil.

Aj napriek tomu si myslím, že už len samotná skutočnosť, že podpísal zákon a vyjadril tým súhlas s jeho obsahom a získanie nových dôkazov, ktoré menili účel zákona (už nie vysídľovať, ale posielať na istú smrť), ho zaväzovala snem informovať. Faktom ale ostáva, že on vedel, že tento zákon porušuje piate Božie prikázanie a podľa mňa to stačí na to, aby tento zákon prestal byť z pohľadu materiálnej platnosti platným právom.

Na podporu môjho presvedčenia o neplatnosti daného právneho aktu uvádzam, že už významný právny filozof Gustav Radbruch sformuloval svoju slávnu formulu o neplatnosti právnych noriem v určitých prípadoch, keď sú príliš nespravodlivé a zároveň vo svojom diele Päť minút právnej filozofie spomína dva biblické výroky: „poslúchajte vrchnosť, ktorá ma nad vami moc“ a „poslúchajte Boha viac ako človeka“. Aj na základe týchto biblických výrokov, z ktorých síce vyplýva povinnosť poslúchať štátne orgány, ale zároveň vyplýva aj to, že Boh a jeho zákony sú nadradené tým ľudským, možno konštatovať, že daná právna norma priamo odporuje Božiemu prikázaniu, a tým nespĺňa materiálne podmienky platnosti.

Moje tvrdenia, ktoré sa snažia spochybniť materiálnu platnosť zákona 68/1942 Sl.z., sú súčasťou začarovaného kruhu kontraverzných vymedzení platného práva z hľadiska právneho pozitivizmu alebo jusnaturalizmu a aj preto sa nám nikdy zrejme nepodarí dospieť k jednoznačnému vymedzeniu materiálnej platnosti tohto ústavného zákona.

Záverom chcem uviesť, že táto právna norma bola zrejme schválená zo strachu pred hitlerovským Nemeckom, avšak ani táto skutočnosť nemení nič na tom, že na základe tejto zlovoľnej právnej normy zahynulo 19688 Židov a ďalších 38169 bolo deportovaných ešte pred schválením akejkoľvek právnej úpravy, t.j. od 25.3.1942 do 15.5.1942, iba na základe svojvoľného rozhodnutia orgánov výkonnej moci SR.