Vývoj volebného systému na území SR a ČR

Od roku 1848 bolo v Uhorsku zakotvené volebné právo, ktoré vychádzalo zo suverenity ľudu, ale táto právna úprava ešte neuznávala všeobecnosť voleného práva. Volebné právo na základe viacerých cenzov nepatrilo ženám, nemajetným ani poddaným. Využíval sa relatívny väčšinový volebný systém. Veľmi pomalý postup v reformovaní volebného zákona spôsobil, že ešte aj koncom 19. storočia malo v Uhorsku volebné právo iba 5-7 % obyvateľstva a dokonca na niektorých miestach krajín nebolo hlasovanie tajným aktom, ale volič musel verejne pred komisiou vyhlásiť koho bude voliť.

Zlom nastal až po vyhlásení samostatnej Československej republiky. Jej zákony obsahovali mnohé pokrokové prvky. Medzi ne zaraďujeme už spomínané zásady všeobecnosti, priamosti a rovnosti volebného práva a tajného hlasovania, čo je nesporne veľký rozdiel oproti právnej úprave používanej v Rakúsko – Uhorsku. Vekový cenzus pre aktívne volebné právo bol 21 rokov (alebo 26 rokov) a pre pasívne volebné právo bol stanovený na 30 rokov pri voľbách do Poslaneckej snemovni (prípadne 45 rokov pri voľbách do Senátu). Najpokrokovejšou zmenou bolo priznanie volebného práva ženám. Zákonná úprava obsahovala aj niektoré nie veľmi demokratické prvky. Napríklad na registráciu politickej strany v českých krajinách sa vyžadovalo 100 podpisov registrovaných voličov, pričom na Slovensku bolo treba až 1000 podpisov. Voľby sa konali podľa zásad pomerného volebného systému.

Roky 1939–1945 boli nielen z pohľadu volebného práva, ale vlastne z pohľadu celého právneho systému značne deformovanými. Právna úprava síce garantovala demokratické zásady výkonu volebného práva, ale skutočnosť bola odlišná. Ako príklad stačí uviesť zavedenie politického monopolu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a zastavenie činnosti väčšiny ostatných politických strán.

Krátke obdobie rokov 1946–1948 znamenalo opätovný návrat k demokratickým voľbám, hoci nebolo to úplne. Bol zavedený národnostný volebný cenzus, ktorý stanovil, že právo voliť majú iba občania ČSR slovanského pôvodu, čím boli z volebného procesu vylúčení príslušníci maďarskej a nemeckej menšiny. Rovnako ako počas I. ČSR sa voľby konali v súlade so zásadami pomerného systému.

V nasledujúcom období rokov 1948–1989 sa znovu začalo opúšťať od demokratických zásad a voľby nadobúdali polosúťaživý až úplne formálny charakter. V ČSR existovalo okrem KSČ iba niekoľko ďalších politických strán. Politická súťaž medzi týmito stranami prakticky nejestvovala a pred každými voľbami bolo už vopred určené koľko mandátov obsadí určitá politická strana. V roku 1954 bol dovtedajší pomerný systém zmenený na väčšinový, a tak bola krajina rozdelená na niekoľko jednomandátových obvodov.

Rok 1990 bol rokom opätovného návratu k demokratickým voľbám a takisto k pomernému volebnému systému.

Východiská právnej úpravy volieb v SR a ČR

Výkon volebného práva je v SR upravený už v Ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 30, v druhej hlave s názvom Základné práva a slobody, ktorý obsahuje právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných a volebné právo sa chápe ako všeobecné, rovné a priame právo, ktoré sa vykonáva tajným hlasovaním. Čl. 30 zaručuje rovnaký prístup občanov k verejným funkciám a v súlade s princípmi právneho štátu v ods. 2 je uvedená povinnosť pravidelne opakovať voľby tak, aby sa nepresiahlo pravidelné volebné obdobie, ktoré je podľa čl. 73 ods. 1 Ústavy SR štvorročným. Z tejto skutočnosti vyplýva, že poslanci nemôžu vykonávať svoj mandát získaný vo voľbách dlhšie ako štyri roky, ale zároveň toto ustanovenie nevylučuje skorší termín výkonu poslaneckého mandátu na základe predčasných volieb.

Princípy volebnej sústavy pramenia v ČR z Ústavy Českej republiky, ktorá zakotvuje princíp slobodných volieb, princíp všeobecnosti a rovnosti volebného práva s tajným hlasovaním (čl. 21 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy ČR) a princíp priamosti (čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy ČR). Všetky tieto princípy sú v Ústave ČR uvedené v druhej hlave, ktorá pojednáva o zákonodarnej moci.

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky (NRSR) sa realizujú podľa zákona č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý bol novelizovaný zákonom č. 464/2005 Z.z a vyhlasuje ich predseda NRSR. Tento zákon rovnako ako čl. 30 a 74 ods. 1 Ústavy SR ustanovuje všeobecné, rovné a priame volebné právo s tajným hlasovaním, ktoré sa uskutočňuje podľa zásady pomerného zastúpenia. V ČR sa volebné právo realizuje podľa zákona č. 247/1995 Sb. o volbách do Parlamentu České republiky a změně a doplnění některých zákonů, ktorý bol doteraz novelizovaný už trinásťkrát, naposledy zákonom č. 323/2006 Sb. a voľby sú vyhlasované prezidentom ČR. Obdobne ako v SR aj tento zákon označuje volebné právo ako všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Na rozdiel od SR sa pri voľbách nepostupuje len podľa zásady pomerného zastúpenia, ktorá sa využíva pri voľbách do Poslaneckej snemovni, ale postupuje sa aj na základe zásad väčšinového systému a to pri voľbách do Senátu. Takže sa tu využíva paralelný volebný systém, ktorý je zakotvený priamo v Ústave ČR.