referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Aurélia
Sobota, 31. októbra 2020
Volebné systémy a porovnanie zákonov o voľbách do parlamentov Slovenskej republiky a Českej republiky
Dátum pridania: 24.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: michel9
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 780
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 26m 40s
Pomalé čítanie: 40m 0s
 
Princípy volebného systému v SR a ČR

•Všeobecnosť volebného práva

Označuje „možnosť účasti na volebnom akte všetkých dospelých občanov štátu, a to bez ohľadu na rasu, farbu pleti, národnostnú príslušnosť, pohlavie, vierovyznanie, politické presvedčenie, sociálny pôvod a majetkové pomery.“ S touto zásadou súvisí vek, od ktorého sa osoba považuje za dospelú. Zvyčajne je veková hranica určená na 18 rokov pre aktívne volebné právo a ani na Slovensku ani v Čechách tomu nie je inak.

Za voliča je v ČR považovaný štátny občan ČR, ktorý aspoň v druhý deň konania volieb dosiahol 18 rokov veku (podobne to platí aj v SR), prípadne pri voľbách do Senátu dosiahol 18 rokov najneskôr v druhý deň konania druhého kola volieb. Všeobecnosť volebného práva môže byť v demokratických krajinách obmedzená iba zákonnou úpravou a isté obmedzenia pre výkon aktívneho a pasívneho volebného práva platia v SR a ČR. Sú označené ako prekážky výkonu volebného práva (aktívneho). Spoločnými pre oba štáty sú zákonom stanovené obmedzenia osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Na Slovensku existuje ešte tretia prekážka a to výkon trestu odňatia slobody. S touto treťou prekážkou sú však spojené isté ťažkosti, lebo „vzhľadom na rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva v októbri 2005 bude zrejme nevyhnutné výkon trestu odňatia slobody odstrániť ako prekážku výkonu volebného práva a zabezpečiť, aby aj osoby vo výkone trestu odňatia slobody mohli uplatniť svoje volebné právo.“

Pasívne volebné právo prislúcha na Slovensku občanovi SR, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕši vek 21 rokov, má trvalý pobyt na území SR a nenastali u neho prekážky vo výkone práva voliť, avšak nie všetky tri, ale iba výkon trestu odňatia slobody a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. V ČR patrí pasívne volebné právo voličom, ktorí neboli pozbavení spôsobilosti na právne úkony a pri kandidatúre do Poslaneckej snemovni majú najmenej 21 rokov aspoň v druhý deň konania volieb a pri kandidátoch do Senátu je vek stanovený na 40 rokov, ktorý môžu dosiahnuť najneskôr v druhý deň konania druhého kola volieb.

•Priamosť volebného práva

Označuje skutočnosť, že občania si priamo, bez sprostredkovateľov, volia svojich zástupcov v parlamente.

•Rovnosť volebného práva

Pojem rovnosť volebného práva máme v SR pomerne dobre právne definovaný a to vďaka právnemu názoru pléna Ústavného súdu SR (ÚS SR), ktoré ho vyložilo nasledovne:

„Rovnosť volebného práva sa všeobecne chápe nielen ako požiadavka, aby každý občan pri mal výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako požiadavka, aby každému občanovi pri rozhodovaní patril a tento hlas mal rovnakú váhu voči ostatným hlasom voličov, aby sa každý občan mohol za rovnakých podmienok uchádzať o zvolenie a mal rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu.“(PL. ÚS 19/98)

•Princíp tajnosti hlasovania

Uplatnenie tohto princípu vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok. Medzi ne patrí anonymita hlasovacieho lístka, jeho úprava prebieha v osobitnom priestore určenom na úpravu hlasovacieho lístka, ktorý zaručuje tajnosť aktu hlasovania a vo volebnej miestnosti je len jedna urna pre všetky lístky. Tieto opatrenia majú zaručiť, aby sa nedalo zistiť, kto ako hlasoval. V zásade je možno povedať, že „všetky demokratické štáty nielen zakotvujú tajnosť hlasovania ako podmienku hlasovania, ale aj obligatórne vyžadujú, aby volič samostatne využil oddelený priestor“ a v ňom upravil hlasovací lístok. Tieto princípy sú plne zakomponované aj v SR aj v ČR. Volebné zákony SR a ČR neumožňujú ani prítomnosť iných osôb súčasne s voličom v priestore na určenom na úpravu hlasovacieho lístka. Výnimku tvoria prípady ak sa jedná o voliča s telesným postihnutím, alebo voliča, ktorý nemôže písať alebo čítať, tak s týmito môže byť prítomný iný volič, nie však člen volebnej komisie, a tento upraví lístok podľa pokynov voliča a prípadne ho hodí do volebnej urny.

Evidencia voličov a volebná geometria

Všetci voliči sú evidovaní v zozname voličov. Oba právne predpisy poznajú dva typy týchto zoznamov. Prvým je stály zoznam a druhým osobitný (zvláštny) zoznam.

Na Slovensku je stály zoznam vedený podľa zákona č. 333/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a v ČR sú jeho bližšie náležitosti určené v osobitnom zákone. V SR vedú tento zoznam buď obce, alebo v Bratislave a Košiciach mestské časti. V stálom zozname je uvedené abecedné poradie voličov, ktorí sa zoraďujú podľa priezviska.

Obec priebežne monitoruje a aktualizuje tento zoznam na základe vlastnej evidencie a iných skutočností. Hlavným kritériom pre zapísanie do určitého stáleho volebného zoznamu je trvalý pobyt na území obci. Avšak existuje aj výnimka, ktorá sa týka vojakov, ktorí sú hromadne ubytovaní vo vojenskom útvare. Títo sa zapisujú do stáleho zoznamu, kde je útvar umiestnený a tento zápis platí iba na čas vykonania volieb.

Druhý typ zoznamu, tzv. osobitný, má v SR a ČR odlišné postavenie. Na Slovensku je tento zoznam vedený iba Mestskou časťou Bratislava–Petržalka a nachádzajú sa v ňom mená voličov, ktorí nemajú trvalý pobyt v SR. Do zoznamu sú zapisovaní na základe vlastnej žiadosti, ktorú musia doručiť najneskôr 50 dní predo dňom volieb a títo budú následne voliť poštou. V ČR je osobitný zoznam vedený viacerými inštitúciami ako napríklad obecný úrad alebo magistrát. V zozname sú tí voliči, ktorí sa z dôvodov uvedených v zákone (napr. vojaci, pobyt v nemocnici, sanatóriu, ...) nezdržiavajú v čase volieb v mieste svojho trvalého pobytu. Osobitné zoznamy vedú aj české zastupiteľské úrady v zahraničí. Do nich sú zapisovaní voliči, ktorí nemajú trvalý pobyt v ČR, podajú si o to žiadosť a splnia zákonné kritéria. Žiadosť musí byť doručená zastupiteľskému úradu najneskôr 40 dní pred voľbami alebo volič bude voliť na voličský preukaz a vtedy nemusí posielať žiadnu žiadosť. Voliči v zahraničí volia priamo na niektorom zo zastupiteľských úradov.

Ako sme už uviedli, jedným zo základných zásad volebného práva je jeho všeobecnosť. Preto sa mnohé štáty rozhodli umožniť voliť svojim voličom, aj keď sa nenachádzajú priamo v mieste svojo trvalého pobytu. Túto skutočnosť pozorujeme aj v ČR a SR. Dôkazom sú spomínané osobitné zoznamy voličov a takisto inštitút voličských preukazov. Voličský preukaz je vydaný každému voličovi, ktorý nemôže voliť vo svojom okrsku a požiada o vydanie tohto preukazu. Po vydaní preukazu je volič vyčiarknutý zo svojho stáleho zoznamu. V ďalšom postupe je právna úprava trochu rozdielna. Pokým na Slovensku je po použití preukazu volič zapísaný do zápisu voličov v ktoromkoľvek volebnom okrsku, ale iba na čas vykonania volieb, v ČR bude zapísaný do výpisu z osobitného zoznamu. V ČR je ešte problém spôsobený používaním dvoch volebných systémov. Pri voľbách do Poslaneckej snemovne môže volič využiť preukaz v akomkoľvek okrsku. Pri senátnych voľbách je oprávnený s preukazom voliť iba vo volebnom okrsku, ktorý je volebnom obvode, kde má volič trvalý pobyt. Táto úprava využitia volebného preukazu je plne na mieste, lebo nebolo by žiadúce, aby napríklad volič z Prahy volil senátora niekde v Olomouci.

Významným faktorom ovplyvňujúcim zloženie budúceho parlamentu je volebná geometria. Jej hlavným cieľom by malo byť, „aby jednotlivých členov zastupiteľských zborov v ich volebných obvodoch volil vždy približne rovnaký počet voličov“ a zároveň zaručiť príležitosť pre voličov voliť a byť volení. Pomocou volebnej geometrie sa určujú hranice volebných obvodov. Z minulosti, ale aj súčasnosti, poznáme prípady, keď sa pomocou manipulácie s volebnými obvodmi dosiahlo, že na dosiahnutie mandátu stačilo v niektorých prípadoch omnoho menšie množstvo hlasov ako v iných. Dobrým príkladom je americký guvernér Elbridge Gerry, ktorý v roku 1812 využijúc svoju kompetenciu, zorganizoval volebné obvody tak, že jeho strana získala vo voľbách 29 zo 40 a opozícia iba 11 mandátov aj napriek tomu, že v konečnom súčte hlasov mala jeho strana o 1500 hlasov menej ako kandidáti opozičnej strany. Senátor vstúpil do histórie, lebo takýto účelový spôsob utvárania volebných obvodov sa nazýva gerrymandering. Aj preto sú dnes v mnohých štátoch na vytváranie volebných obvodov určené napr. špeciálne rozhraničovacie komisie (Veľká Británia) alebo rozdelenie na volebné obvody môže vyplývať priamo zo zákona alebo z jeho prílohy (SRN, ČR, SR,...).

Pre krajiny využívajúce pomerný volebný systém nepredstavuje volebná geometria závažný problém a platí tu princíp, že čím sú volebné obvody väčšie, tak tým sú volebné výsledky bližšie skutočným politickým názorom voličov a zároveň sa zväčšujú šance menších strán na zisk mandátu. V štátoch s väčšinovým systémom je otázka gerrymanderingu omnoho závažnejšia.

Územie SR tvorí jeden volebný kraj (teória využíva pojem obvod), využíva sa pomerný systém, a preto tu by tu nemali existovať problémy s prípadným zneužitím volebnej geometrie. V ČR sa používajú dve delenia. Počas volieb do Poslaneckej snemovne sa územie ČR rozdelí na volebné kraje a ich územia tvoria územia jednotlivých územných samosprávnych celkov (v súčasnosti je ich 14). Keďže sa voľby do Senátu konajú na základe princípov väčšinového systému, tak územie ČR je rozdelené na jednomandátové obvody (v súčasnosti je ich 81) a v každom sa volí jeden senátor. Zákon ustanovuje, že ak v niektorom volebnom obvode nastane zmena počtu obyvateľov o 15 % oproti priemeru počtu obyvateľov prináležiacich na jeden mandát, musí nastať zmena hraníc volebných obvodov.

Je vhodné poznamenať, že v roku 2001 Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze, publikovanom pod č.64/2001 Sb., vyhlásil za protiústavné ustanovenia nového volebného zákona, v ktorom sa malo pri voľbách do Poslaneckej snemovne územie ČR rozdeliť na 35 volebných krajov. Hlavným dôvodom nesúladu s Ústavou ČR bolo, že uvedené rozdelenie by spolu s inými navrhovanými zmenami výrazným spôsobom pozmenilo charakter pomerného systému a spravilo by z neho akýsi hybrid.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Chovanec, J. – Palúš, I.: Lexikón ústavného práva. Bratislava, Procom 2004, str.261, Filip, J.: Volební právo ČR z hlediska zkušeností voleb do Poslanecké sněmovny. In: Časopis pro právní vědu a praxi, č.3/1996, str.499-511, Petöcz, K.: Základy demokratických volebných systémov. Bratislava, IVO 1997, str.85 , Posluch, M. – Cibulka, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín, Heuréka 2006, str.335, Prusák, J.: Teória práva. Bratislava, VO PF UK 1995, str.308, Volebné zákony na Slovensku (Zborník z konferencie 2. mája 2000). evyan, str.164, Pl. ÚS 42/2000 (publikované ako 64/2001 Sb. NÁLEZ), Ústava SR, Ústava ČR, zákon č. 333/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 247/1995 Sb. v znení neskorších predpisov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.