referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Oldrich
Štvrtok, 3. decembra 2020
Reštitúcie, náhradné byty v OV
Dátum pridania: 05.09.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: adamsuja
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 992
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 8.3
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 13m 50s
Pomalé čítanie: 20m 45s
 
Autori však akoby váhali aj čo sa týka platnosti Benešových dekrétov na tento prípad: na jednej strane to pripúšťajú (s. 25-26) a na druhej strane to odmietajú (s. 28), sofisticky sa odvolávajúc na § 243 Ústavy ECAV z r. 1921, podľa ktorého „cirkevný majetok zostane vlastníctvom cirkvi aj vtedy, keby ústavy a ciele, ktorým slúži a na ktoré jeho dôchodok býva vynakladaný, dostali sa pod právomoc iného činiteľa.“ Znamená to, že majetok zrušených „nemeckých ev. a.v. zborov nemohol byť z právneho hľadiska považovaný za veci, ktoré nepatria nikomu“? Na podporu svojho tvrdenia autori uvádzajú, že zriadenie ECAV „nie je kongregačné ale synodálno- presbyteriálne“, čím chcú naznačiť, že zánik organizačnej zložky, či presnejšie cirkevného telesa, neznamená zánik právneho nástupcu. Aj v tomto prípade ide o dezinterpretáciu lebo, naopak, práve synodálno- presbyteriálne zriadenie ponúka maximum demokracie: moc pochádza od veriacich a realizuje sa na 4-och organizačných rovinách cirkvi zvlášť (zbor, seniorát, dištrikt, generálna cirkev).

Podobne je dezinterpretovaná aj hospodárska organizácia ECAV: každá z týchto zložiek môže mať svoj vlastný majetok. V tomto zmysle, ak teda napr. niektoré nemecké zbory alebo senioráty sa ocitli v lone ECAV, mali už svoj majetok o tom, že prítomnosť Nemcov na našom území je stáročná ani nehovoriac. Rovnako nepochopiteľné, ak nie zavádzajúce, je ďalšie tvrdenie autorov, podľa ktorého bol „majetok pred rozlukou (roz. pred vznikom NECAV) výlučným vlastníctvom ECAV, keďže si ústredie NECAV počas svojho trvania ... v rokoch 1939 až 1945 žiadny majetok nenadobudlo.“

Aj keď je pravda, že povojnová SNR z titulu svojej relatívnej samostatnosti otáľala s použitím dekrétu 108/1945 na cirkevný majetok, vrátane majetku bývalej NECAV najmä, čo sa týka konfiškačného pokračovania, po tom, čo sa ECAV správy tohto majetku zriekla, bude sa s ním nakladať ako s konfiškátom, ako o tom svedčí táto pasáž v liste Povereníctva školstva a kultúry zo dňa 8. nov. 1956 adresovanom Povereníctvu financií: “Vzhľadom na terajší právny stav považujeme tento majetok za podliehajúci konfiškácii podľa dekr. prezidenta republiky číslo 108/45 Zb.“

Tak či onak, reštitučné nároky ECAV mohli byť plne uspokojené v rámci reštitučného zákona z r. 1993, ak sa tak nestalo už predtým. Lenže ECAV neprestala poškuľovať po majetku nejestvujúcej NECAV, na ktorý nemala nárok, opakujme, už len preto, lebo je to obdobie idúce za máj 1945. Taký reštitučný zákon sa spravidla nenovelizuje. V danom prípade však k tomu došlo, pričom nejde o nejakú nápravu či zlepšenie zákona, ale o dodatok, ktorého obsah protirečí duchu pôvodného zákona, ak ho neneguje. Zákonom 97/2002 (ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 282/1993 o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam) sa nenapráva nijaká krivda, ale jedinej ECAV sa dáva (danajský ) dar, nejde teda o reštitučný, ale o darovací dodatok. Ide totiž o majetok, ktorý ECAV odňatý nebol. Ale, keď už chceli ECAV a jej obhajcovia nasilu preniesť debatu do obdobia Slovenskej republiky 1939-45, treba konštatovať, že počas trvania tejto ECAV nebola prenasledovaná a jej príslušníci sa zúčastnili arizácie.

V r. 1945 gros veriacich NECAV opustilo územie Slovenska a teda nemôže byť pravda, ako ešte napíšu advokáti ECAV, že „cirkevné zbory (roz. nemecké) vyňaté z ECAV sa vrátili do jednotnej organizačnej štruktúry ECAV a s ostatnými cirkevnými zbormi splynuli“ (s. 25). Ani používanie nemeckého jazyka ako bohoslužobného nie je žiaden argument, keďže súvisí s prítomnosťou uznanej nemeckej menšiny a nemecky hovoriacich návštevníkov, ktorí prichádzajú na Slovensko či už za prácou alebo turistikou. Skrátka, je namieste si položiť otázku, či zákon 97/2002 nie je dokonca, vážiac slová, protiústavný.

Vrátiac sa k Dohode o vydaní veci, ktorá z neho vychádza, táto je pochybná aj z iného dôvodu. Podľa nej malo hl. mesto Bratislava vydať ECAV 16 nehnuteľností, ktoré boli v pôvodnom vlastníctve NECAV, avšak v skutočnosti bolo vydaných len 11 nehnuteľností. Prečo? Jedným z vysvetlení, o ktorých bolo vtedy počuť, bolo to, že obyvatelia oných 5-ich domov- väčšinou na Panenskej ul. - sa proti reštitúcii lepšie bránili, mávajúc navyše vraj kópiou vyhlásenia NECAV z exilu v Rakúsku, podľa ktorého vyhlásenia sa vzdala všetkých majetkov v Československu. Lenže aj toto vyhlásenie by sa vzťahovalo na všetkých 16 nehnuteľností bez rozdielu. Aký osud však postihne vydané nehnuteľnosti a ich obyvateľov? V Dohode niet o tom ani zmienky.

Jeden príklad za všetky: dom na Laurinskej 19, vedľa známej Centrál pasáže. Ide o pamiatkovo chránený objekt postavený v r. 1881 firmou Kittler a Gatzl v neorenesančnom slohu ako polyfunkčný dom. V r. 1909 sa stal majetkom Nemecko-maďarského evanjelického cirkevného zboru a.v. v Bratislave a bol ním nepretržite až do r. 1945, kedy zbor zanikol. Dom teda nebol nikdy vo vlastníctve ECAV - zbory mohli so svojím majetkom nakladať slobodne – a neprávom sa ním pýši na svojej webovej stránke. Dom je aj jednou zo 14-ich nehnuteľností bratislavského zboru, ktorého správy sa ECAV výslovne zrieka listom zo 4. júla 1956, adresovaným Predsedníctvu Zboru povereníkov. V r. 1961 sa dom dostáva do vlastníctva Bytového podniku hl. Mesta Bratislavy. Na základe zák. č. 138/1991 sa potom stáva majetkom MČ Staré Mesto a byty v ňom sa zo štátnych stávajú obecnými. Posledným právoplatným a výlučným vlastníkom domu teda bolo Staré Mesto.
 
späť späť   1  |   2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.