Reštitúcie, náhradné byty v OV

(NE)DOTKNUTEĽNOSŤ BENEŠOVÝCH DEKRÉTOV
Na príklade jednej reštitúcie


NR SR sa uzniesla na nedotknuteľnosti Benešových dekrétov. Čo však v takom prípade, keď tieto už boli dotknuté?

Takým prípadom je reštitúcia majetku Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku (ECAV) po bývalej Nemeckej evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku (NECAV) v zmysle reštitučného zákona č. 282/1993 v znení zák. č. 97/2002 Zz o zmierení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Hádam netreba dodať, že tento zákon sa vzťahuje na občianskoprávne a správne akty po 8. máji 1945. Lenže zákon č. 97/2002 jednoducho konštatuje, že „oprávnenou osobou po Nemeckej evanjelickej cirkvi a.v. v Slovenskej republike je Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku“. Kladú sa tak prinajmenšom dve otázky. Komu bol teda odňatý majetok, NECAV alebo ECAV? A mohol byť odňatý NECAV, keď táto 8. mája 1945 už nejestvuje? Podľa historičky Marie Heinke-Probstovej z Lipska sa tak stalo dva dni predtým so spätnou platnosťou 4. mája 1945 na základe Benešových dekrétov.

Na slovenskej strane to potvrdzuje Uznesenie Zboru povereníkov z 3. augusta 1945, v ktorom je reč už len o bývalej NECAV. Týmto uznesením sa jej majetok odovzdáva do správy (nie do vlastníctva!) ECAV, ktorá sa bude snažiť tohoto bremena čo najskôr zbaviť. Dôkazom toho je žiadosť Generálneho biskupského úradu Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. v ČSR, o „usporiadanie majetku býv. nemeckej ev. a.v. cirkvi na Slovensku“ na základe opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva z 20. apr. 1960 č. 53/774/60, adresovaná (5. dec. 1960) Rade Ústredného národného výboru. Na základe tohto opatrenia sa mal majetok slúžiaci bytovým účelom začleniť do Obv. podniku bytového hospodárstva a to tým skôr, že od r. 1950 už bol vlastníctvom Československého štátu – podľa § 119 obč. zák. 141/1950 Zb. Vlastnícke právo však bolo priznané k nehnuteľnostiam ako kostoly a farské budovy.

Z Dohody o vydaní veci z 19. júla 2002 sa však dozvedáme (čl. 2, ods. 2), že Československý štát sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností [až] na základe spomínaného opatrenia v r. 1960 a nie už v r. 1950. Ako je to teda s právnym nástupníctvom po NECAV? A ako je možné, že NR SR sa stotožnila s návrhom ECAV, podľa ktorého je ona právnou nástupkyňou po zrušenej NECAV?

Prenesúc sa do r. 2002, tento návrh našiel vďačných poslucháčov v časti vtedajšej vládnej garnitúry ako napr. expredseda vlády Ľ. Fogaš. Tento sa vtedy vyjadril, že aj keď sa vrátil majetok zabavený na základe Benešových dekrétov, nejde vraj „o precedens, lebo prioritou bolo usporiadať vzťahy štátu a cirkvi“ Ak je takýto (šalamúnsky) výrok nehodný docenta práva, z úst podpredsedu vlády bol krajne nezodpovedný. A ak takto politik Fogaš potlačil v sebe právnika Fogaša, nemalo sa to stať takým právnikom ako J. Králik a J. Juran, ktorí sa dodatočne podujali odôvodniť tento prenos konfiškátu na inú právnickú, hoci súvereckú osobu, v článku „K problematike oprávnenosti znovunadobudnutia majetku ústredia bývalej tzv. Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Slovenskej republike Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku.“ (Ars notaria, 3/2003). Treba konštatovať, že z právneho hľadiska je hodnota tohto článku sporná, keďže svojím obsahom ide za r. 1945.

Ale táto historickoprávna analýza začínajúca dobou kamennou pokuľháva aj z historického hľadiska. Aj keby reštitučný zákon dovoľoval ísť až po r. 1922, kedy ECAV na Slovensku a Podkarpatskej Rusi vznikla, zahrnujúc aj príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti, je nemenej pravda, že jej ústredie bolo nútené tolerovať samostatné postavenie niektorých nemecko-maďarských zborov a seniorátov tam, kde nemecký živel prevládal. Nemeckí a maďarskí evanjelici ťažko znášajúci majorizáciu zo strany slovenských evanjelikov sa inak po vzore Nemeckej evanjelickej cirkvi v Čechách, na Morave a Sliezsku napokon de facto osamostatnili ako NECAV na Slovensku v r. 1938, teda ešte za existencie Česko-Slovenska ako zloženého štátu, a potom de jure v r. 1940.
Autori však akoby váhali aj čo sa týka platnosti Benešových dekrétov na tento prípad: na jednej strane to pripúšťajú (s. 25-26) a na druhej strane to odmietajú (s. 28), sofisticky sa odvolávajúc na § 243 Ústavy ECAV z r. 1921, podľa ktorého „cirkevný majetok zostane vlastníctvom cirkvi aj vtedy, keby ústavy a ciele, ktorým slúži a na ktoré jeho dôchodok býva vynakladaný, dostali sa pod právomoc iného činiteľa.“ Znamená to, že majetok zrušených „nemeckých ev. a.v. zborov nemohol byť z právneho hľadiska považovaný za veci, ktoré nepatria nikomu“? Na podporu svojho tvrdenia autori uvádzajú, že zriadenie ECAV „nie je kongregačné ale synodálno- presbyteriálne“, čím chcú naznačiť, že zánik organizačnej zložky, či presnejšie cirkevného telesa, neznamená zánik právneho nástupcu. Aj v tomto prípade ide o dezinterpretáciu lebo, naopak, práve synodálno- presbyteriálne zriadenie ponúka maximum demokracie: moc pochádza od veriacich a realizuje sa na 4-och organizačných rovinách cirkvi zvlášť (zbor, seniorát, dištrikt, generálna cirkev).

Podobne je dezinterpretovaná aj hospodárska organizácia ECAV: každá z týchto zložiek môže mať svoj vlastný majetok. V tomto zmysle, ak teda napr. niektoré nemecké zbory alebo senioráty sa ocitli v lone ECAV, mali už svoj majetok o tom, že prítomnosť Nemcov na našom území je stáročná ani nehovoriac. Rovnako nepochopiteľné, ak nie zavádzajúce, je ďalšie tvrdenie autorov, podľa ktorého bol „majetok pred rozlukou (roz. pred vznikom NECAV) výlučným vlastníctvom ECAV, keďže si ústredie NECAV počas svojho trvania ... v rokoch 1939 až 1945 žiadny majetok nenadobudlo.“

Aj keď je pravda, že povojnová SNR z titulu svojej relatívnej samostatnosti otáľala s použitím dekrétu 108/1945 na cirkevný majetok, vrátane majetku bývalej NECAV najmä, čo sa týka konfiškačného pokračovania, po tom, čo sa ECAV správy tohto majetku zriekla, bude sa s ním nakladať ako s konfiškátom, ako o tom svedčí táto pasáž v liste Povereníctva školstva a kultúry zo dňa 8. nov. 1956 adresovanom Povereníctvu financií: “Vzhľadom na terajší právny stav považujeme tento majetok za podliehajúci konfiškácii podľa dekr. prezidenta republiky číslo 108/45 Zb.“

Tak či onak, reštitučné nároky ECAV mohli byť plne uspokojené v rámci reštitučného zákona z r. 1993, ak sa tak nestalo už predtým. Lenže ECAV neprestala poškuľovať po majetku nejestvujúcej NECAV, na ktorý nemala nárok, opakujme, už len preto, lebo je to obdobie idúce za máj 1945. Taký reštitučný zákon sa spravidla nenovelizuje. V danom prípade však k tomu došlo, pričom nejde o nejakú nápravu či zlepšenie zákona, ale o dodatok, ktorého obsah protirečí duchu pôvodného zákona, ak ho neneguje. Zákonom 97/2002 (ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 282/1993 o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam) sa nenapráva nijaká krivda, ale jedinej ECAV sa dáva (danajský ) dar, nejde teda o reštitučný, ale o darovací dodatok. Ide totiž o majetok, ktorý ECAV odňatý nebol. Ale, keď už chceli ECAV a jej obhajcovia nasilu preniesť debatu do obdobia Slovenskej republiky 1939-45, treba konštatovať, že počas trvania tejto ECAV nebola prenasledovaná a jej príslušníci sa zúčastnili arizácie.

V r. 1945 gros veriacich NECAV opustilo územie Slovenska a teda nemôže byť pravda, ako ešte napíšu advokáti ECAV, že „cirkevné zbory (roz. nemecké) vyňaté z ECAV sa vrátili do jednotnej organizačnej štruktúry ECAV a s ostatnými cirkevnými zbormi splynuli“ (s. 25). Ani používanie nemeckého jazyka ako bohoslužobného nie je žiaden argument, keďže súvisí s prítomnosťou uznanej nemeckej menšiny a nemecky hovoriacich návštevníkov, ktorí prichádzajú na Slovensko či už za prácou alebo turistikou. Skrátka, je namieste si položiť otázku, či zákon 97/2002 nie je dokonca, vážiac slová, protiústavný.

Vrátiac sa k Dohode o vydaní veci, ktorá z neho vychádza, táto je pochybná aj z iného dôvodu. Podľa nej malo hl. mesto Bratislava vydať ECAV 16 nehnuteľností, ktoré boli v pôvodnom vlastníctve NECAV, avšak v skutočnosti bolo vydaných len 11 nehnuteľností. Prečo? Jedným z vysvetlení, o ktorých bolo vtedy počuť, bolo to, že obyvatelia oných 5-ich domov- väčšinou na Panenskej ul. - sa proti reštitúcii lepšie bránili, mávajúc navyše vraj kópiou vyhlásenia NECAV z exilu v Rakúsku, podľa ktorého vyhlásenia sa vzdala všetkých majetkov v Československu. Lenže aj toto vyhlásenie by sa vzťahovalo na všetkých 16 nehnuteľností bez rozdielu. Aký osud však postihne vydané nehnuteľnosti a ich obyvateľov? V Dohode niet o tom ani zmienky.

Jeden príklad za všetky: dom na Laurinskej 19, vedľa známej Centrál pasáže. Ide o pamiatkovo chránený objekt postavený v r. 1881 firmou Kittler a Gatzl v neorenesančnom slohu ako polyfunkčný dom. V r. 1909 sa stal majetkom Nemecko-maďarského evanjelického cirkevného zboru a.v. v Bratislave a bol ním nepretržite až do r. 1945, kedy zbor zanikol. Dom teda nebol nikdy vo vlastníctve ECAV - zbory mohli so svojím majetkom nakladať slobodne – a neprávom sa ním pýši na svojej webovej stránke. Dom je aj jednou zo 14-ich nehnuteľností bratislavského zboru, ktorého správy sa ECAV výslovne zrieka listom zo 4. júla 1956, adresovaným Predsedníctvu Zboru povereníkov. V r. 1961 sa dom dostáva do vlastníctva Bytového podniku hl. Mesta Bratislavy. Na základe zák. č. 138/1991 sa potom stáva majetkom MČ Staré Mesto a byty v ňom sa zo štátnych stávajú obecnými. Posledným právoplatným a výlučným vlastníkom domu teda bolo Staré Mesto.
V r. 1995 oň prejaví záujem ECAV podaním žaloby na súd, odvolávajúc sa na reštitučný zákon. Spor sa bude ťahať celých 7 rokov. Už táto lehota svedčí o tom, že ECAV nemala k domu žiaden právny titul. Na druhej strane sa kladie otázka, kto stál za týmito súdnymi prieťahmi.

V r. 1997 bola splnená podmienka na odkúpenie bytov do osobného vlastníctva tým, že o to prejavila záujem nadpolovičná väčšina nájomcov. MČ Staré Mesto ako výlučný vlastník nehnuteľnosti malo byty záujemcom odpredať bez čakania na ukončenie súdneho sporu, pričom na nehnuteľnosť nebolo uvalené žiadne predbežné opatrenie.

V r. 2002 sa teda vlastníkom domu stáva ECAV, a to protiprávne, ako vyplýva z horeuvedeného. Lebo v onom roku už bolo protiprávne nadväzovať na iného vlastníka ako MČ Staré Mesto: vlastníctvo takých subjektov ako Nemecká evanjelická cirkev bolo nahradené štátnym a potom obecným vlastníctvom, ktoré sa stalo nevymáhateľným. Lebo keby bolo bývalo vymáhateľné, znamenalo by to zrušenie príslušného Benešovho dekrétu ako aj naň nadväzujúceho právneho poriadku. Možno si tiež položiť otázku, či odhlasovaním zákona týkajúceho sa majetku MČ NR SR hrubo nezasiahla aj do kompetencie samosprávy. Dohoda o vydaní veci by mala byť prehodnotená, ak nie zrušená aj z iného dôvodu. Podľa tejto Dohody (čl. 2, ods. 2) mali byť vydané nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom sa stal čsl. štát na základe horeuvedeného opatrenia a rozhodnutia MsNV v Bratislave, finančného odboru z 10. jan. 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím ONV Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961. Na dom na Laurinskej 19 sa tieto rozhodnutia nevzťahujú.

Vlastníctvo ECAV prijali obyvatelia Laurinskej 19 so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane to bola nádej, že dom bude mať konečne pána, ktorý sa bude oň lepšie starať i s pridanou hodnotou kresťanskej lásky. Na druhej strane to boli oprávnené obavy – signály v tomto zmysle nechýbali – že vlastníctvo domu bolo motivované zištne a že čoskoro skončí v rukách tretej osoby. Ďalší vývoj bude, žiaľ potvrdzovať, čím ďalej tým viac, túto druhú alternatívu.

ECAV, prevezmúc dom bez záväzkov, s výnimkou pokračovania nájomného pomeru, ho prevezme len papierovo, fyzicky neprevezme ani ona ani správca žiaden byt či nebytový priestor. Skutočný stav ich nezaujíma. Pritom evidencia predchádzajúceho vlastníka mala ďaleko od dokonalosti a úplnosti. Od samého začiatku sa nový vlastník vôbec bude dívať na nájomníkov z vysokého koňa. Na ich podnety, žiadosti a požiadavky nebude reagovať. Vo februári 2004 jednostranne zvýši nájomné na hornú hranicu, ignorujúc petíciu nájomcov, ktorí sú väčšinou v dôchodkovom veku alebo s malými deťmi. V čase prevzatia domu bol tento zrelý na generálnu opravu, avšak jeho vlastník sa nezmôže ani len na namontovanie mizerných zvončekov. V spoločných priestoroch opadáva omietka, zahniezďuje sa a nezadržateľne šíri plieseň. Ešte menej ho bude zaujímať pohodlie nájomníkov obťažovaných hudobnou produkciou, hlukom a pachom z terás a vnútorného dvora, ktorý sa premenil na hospodársky dvor zaprataný kontajnermi a vzduchotechnikou.

Ešte v tejto súvislosti, nemoralizujme, ak kresťanskej cirkvi neprekážalo zriadenie nočného baru (s diskotékou a striptízom) v podzemných priestoroch domu, ktorých časť už zaberá vináreň a pizzéria s nepretržitou prevádzkou, pričom obyvateľom domu nebol vyhradený nijaký pivničný priestor, hoci mali na to nárok. Neľutujme ani ušné bubienky návštevníkov diskotéky, je to ich problém, avšak je neprípustné, ak decibely z nej vychádzajúce narúšajú vnútornú štruktúru nosných konštrukcií domu, ktorý nebol stavaný na taký účel.

Po 4-och rokoch sa ECAV domu na Laurinskej 19 „naje“ a s oným ohromným deficitom v údržbe a zdravotnej nezávadnosti ho predá ďalšiemu záujemcovi. Vraj za 120 miliónov, čo predstavuje trhovú hodnotu len bytov. A čo nebytové priestory? Lepšiu ilustráciu definície „tunelovania“ si ani nemožno predstaviť. Nemožno sa tak zbaviť dojmu, že tu je pravý dôvod jej reštitučných nárokov od samého začiatku : zmocniť sa majetku, ktorý jej nepatril a následne ho speňažiť. Aká úľava, lebo sme si mohli tiež myslieť, že ho chcela uchovať pre nemeckých evanjelikov v budúcnosti! Pravda je taká, že naopak na webovej stránke karpatonemeckého landsmančaftu figuruje ECAV na Slovensku ako jeden z adresátov jeho Výboru pomoci (Hilfskomitee)! Akého majetku sa mesto a po ňom ECAV zbavili?

Ak sa v dec. 1960 ECAV sťažovala, že nemá prostriedky na spravovanie majetku po bývalej NECAV, ktorý jej bol zverený, tak v r. 2004 zahnala nosnicu o zlatých vajciach. Totiž dom na Laurinskej 19 je, opakujme, polyfunkčný dom, v ktorom je okrem spomínaných 15-ich bytov prenajatých do 1300 m2, ktoré musia vyniesť minimálne 8 miliónov Sk ročne. Inými slovami to znamená, že podľa odhadu odborníka by sa investícia do jeho generálnej opravy bola vrátila do 3-och rokov.

Nový vlastník, za ktorým stojí finančná skupina J&T, začal aj novým listom vlastníctva, na ktorom dom už nie je bytový, ale nebytový, čo je v rozpore s katastrálnym zákonom všeobecne a so zatriedením domu ako národnej kultúrnej pamiatky zvlášť, lebo rešpektovanie takej pamiatky zahŕňa aj uchovanie jej funkcie, teda v danom prípade polyfunkčnosti, pričom dom potrebuje len sanáciu, nie asanáciu. A ešte s väčšou bezohľadnosťou v tých najlepších tradíciách divokých reštitúcií 90-tych rokov postaví nájomníkov pred (neriešiteľnú ) dilemu: buď odstupné, za ktoré nie je dnes ani jedna izba, alebo odchod do nového (deregulovaného) nájmu. I toto svedčí v prospech prehodnotenia Dohody o vydaní veci.

Obete Benešových dekrétov boli odškodnené tak na nemeckej ako aj na maďarskej strane. A obete ich rušenia? Čo na to poslanci na samosprávnej i zákonodarnej úrovni?