Šľachtické trestné činy
Nevernosť (nota infidelitatis) – trestné činy spáchané vazalom proti seniorovi ako narušovanie rytierskej vernosti. Kompozičná stránka trestu sa považovala za podstatnú, preto aj keď sa nevernosť trestala v zásade smrťou a konfiškáciou majetku, trest smrti sa spravidla nevykonal (úklady proti životu kráľa, velezrada, spiknutie, falšovanie verejných listín a peňazí, násilnosti proti úradom, vražda rodičov alebo bratov ...).

Väčšie násilnosti (actum majoris potentiae) – boli to trestné činy, ktoré sa najviac rozširovali v čase roztrieštenosti a stíhaním ktorých sa mala oslabovať oligarchia najmä v čase dočasnej centralizácie štátnej moci. Trestali sa hrdelným trestom (sententia capitalis), a to alternatívne buď smrťou alebo plnou konfiškáciou majetku. Poškodený sa mohol s páchateľom dohovoriť o výške náhrady. (Za väčšiu násilnosť sa považovalo násilné obsadenie šľachtického domu, bezprávna okupácia šľachtických pozemkov, svojvoľné uväznenie šľachtica, vražda, tažké ublíženie na tele, resp. bitka šľachtica.)

Nečestnosť (infamia) - pochádza z rímskeho práva. Za činy, ktoré boli v rozpore so šľachtickou cťou, strácali páchatelia svoje čestné práva, nemohli vykonávať verejné funkcie, nemohli vystupovať pred súdom. Odsúdený za nečestnosť bol vlastne vyobcovaný zo šľachtickej triedy a tento trest sa neodpustil ani amnestiou. (Krivoprísažníctvo, podpaľačstvo, násilné smilstvo, svätokrádež, rúhanie sa bohu, vražda...)

Tavernícke právo

Tavernícke právo vystupuje ako súbor zjednotených právnych obyčají, ktoré sa dlhodobe používali v taverníckych mestách a komplexne upravovali ich vzťahy právneho života.
Bolo postupne rozvíjané a dotvárané procesnoprávnymi štatútmi, napriek tomu, že postrádalo všeobecnú normatívnu povahu, zaväzujúcu súhrne všetky mestá v Uhorsku, aplikovalo sa v súdnej praxi taverníckeho súdu jednak v rozhodovaní sporov taverníckych miest ako aj ďalších miest, mestečiek a privilegovaných obcí s ius gladii, ktoré nepatrili do zoskupenia taverníckych miest a svoj právny život riadili ustanoveniami tohto práva.
Z hľadiska osobnej pôsobnosti sa tavernícke právo aplikovalo nielen v sporoch mešťanov taverníckych a iných miest, ale i v sporoch cirkevných osôb, kláštorov, kapitúl, ktoré vlastnili nehnuteľnosti na území miest, a v stále častejšie vyskytujúcich sa sporoch mešťanov so šľachticmi, prípadne šľachticov navzájom, ktorí sa v dôsledku tureckého nebezpečenstva vo vzrástajúcom počte usadzovali v mestách Uhorska.

Tavernícke právo sa formovalo na báze hospodárskych a politických podmienok neustále sa prehlbujúcej sa krízy feudálneho spoločenského zriadenia, ktorú sprevádzal sústavný boj miest so šľachtou v záujme ochrany a udržania celého osobitného systému mestkého práva a autonómneho súdnictva miest.
Tavernícky súd pôsobil nielen na jednotnosť jurisdikcie príslušných mestských rád uplatňovaním unifikovaného mestského práva v rozhodovacej činnosti, ale riešil i dôležité otázky, ktoré sa dotýkali všetkých zložitých oblastí hospodárskeho, politického a právneho života taverníckych miest