Ľudské práva - sociálna etika

Ľudské práva, ústavné a trestné právo

Ľudské práva:
- právami univerzálnymi
- vymedzujú postavenie človeka v spoločnosti
- a týmito právami sa presadzujú aj nároky na zmysluplný život

Prirodzené ľudské práva sa začínajú už pred narodením a končia smrťou, ale niekedy sa končia skôr, a to všade tam, kde sú nejakému človeku odopierané jeho práva, zaznávané, potláčané alebo obetované.
- prvé náznaky teórie ľudských práv sa objavujú u sofistov, neskôr u Platóna a Aristotela, v stoickej filozofii Zenón a Seneca. V stredoveku T. Akvinský, v novoveku B.Spinoza, T. Hobbes, J. Locke. V 18. str. J. J. Rousseau vo Francúzsku a v Anglicku Jeremy Bentham

Dejiny ľudského práva:
Milánsky edikt - 313 – ľudské právo za náboženskú slobodu
Magna charta libertatum – Veľká listina slobôd – 1215 - anglická šľachta donútila kráľa aby obyvateľom priznal isté práva, občan nesmie byť prenasledovaný, zatknutý bez rozsudku.
Štyri artikuly pražské – 1420 – zaručenie: slobodné hlásenie Božieho slova, právo prijímať pod obojakým spôsobom ...
Nantský 1598 – zaručoval občiansku rovnosť a náboženskú slobodu hugenotom
Petícia práv z roku verdikt – Hernrich IV. 1628 – Anglicku - vlastnícke a osobné práva ako nedotknuteľné
Habeas corpus Act – 1689 – anglický parlament žiadal, aby sa zachovávali pravidlá a rešpektovali práva poddaných.

Moderný vývoj: 2 základné listiny:
1.) Virginská ústava – 4. júa 1776 – americké vyhlásenie nezávislosti
2.) Vyhlásenie ľudských práv francúzskej ústavy – 1789 – 1791 - napísaná podľa vzoru americkej ústavy

19. a 20. storočí sa formulovali ľudské práva v 3 generačných obdobiach:
1.) Základné občianske a politické práva, práva človeka zoči - voči štátu (právo na život, osobná bezpečnosť..), nedotknuteľnosť obydlia, zachovanie ľudskej dôstojnosti, právo na slobodu pohybu, svedomia a vierovyznania
2.) Sociálne práva – požadovali aktívny zásah zo strany štátu pri poskytovaní práva na prácu a spravodlivú odmenu, priaznivé, bezpečné, a zdravo pracovné podmienky, a rovnakú príležitosť v zamestnaní
3.) práva solidarity - druhá pol. 20.stor. - ide o: kolektívne práva sociálnych skupín a národov, práva národnostných, etnických, náboženských a kultúrnych menšín

Ústavné práva:
- základ štátu je ústava, základný zákon, platný a záväzný pre všetkých občanov
- je to súhrn základných právnych noriem o politickej organizácii spoločnosti, sociálno – ekonomickej sústave a postavení občanov v štáte
- konštitučné právne normy sú záväzné pre všetky orgány v štáte, ako aj pre všetkých občanov
- prijatie a zmena ústavy sa uskutočňujú prostredníctvom najvyššieho zákonodarného zboru ( ústavné zhromaždenie alebo parlament štátu)
- v ústave je zahrnuté ústavné alebo štátne právo. Je to právo, ktoré zakotvuje základy spoločnosti a upravuje vzťahy v politickom systéme nejakého štátu.
- Ústavné alebo štátne právo upravuje:
1.) štruktúru štátu
2.) zásady jeho členenia
3.) právnu reguláciu spôsobu utvárania a postavenia najvyšších štátnych orgánov vrátane volebného práva, štátnych súdov a prokuratúry
Ústavné zákony sa od ostatných zákonov líšia formou označenia a zvláštnym zákonodarným postupom v zákonodarnom zbore. Realizuje sa formou tzv. ústavných záruk, ktoré ochraňujú spoločenské vzťahy obsiahnuté v samotnej ústave. Ústavné právo zahŕňa občianske práva, slobody a povinnosti.

Štatistická ekonomika: ide v nej o prežitie, spoločnosť predindustriálna – uspokojenie základných potrieb
Cieľová ekonomika: (dynamická) industriálna a postindustriálna spoločnosť – produkuje už prebytok. Mala by byť podriadená globálnemu životu spoločnosti, orientovaná k oslobodeniu človeka a jeho kultúrneho rozvoju.

Obidve tieto ekonomiky by sa mali riadiť etikou, ktorej cieľom je orientovať ľudí k pravde, právnym hodnotám, rešpektom pred inakosťou, láske voči ľuďom a prírode. Etika nechce súdiť, ani odsúdiť, iba hľadá dobro a kvalitné vzťahy. Je vždy tam, kde je sloboda a láska: Miluj a rob, čo chceš!
Keď oddelíme ľudské poznanie od lásky, začína sa schisis – rozdelenie, trhlina. Láska je nenahraditeľný fenomén v ľudskej skúsenosti, je to duchovno – telesná mohutnosť.

Programovanie ekonomiky je nevyhnutnou povinnosťou moderných štátov. Má zabrániť, aby nevznikali veľké sociálne rozdiely medzi občanmi. Ideálom každého sociálno–demokratického štátu je totiž dohliadať na spravodlivosť, a tak vlastne rešpektovať hodnotu človeka.
Jednou z úloh sociálnej etiky je preto rozpoznávať a riešiť reálne konflikty v štáte, ktoré spôsobujú rôznorodé osobné záujmy a záujmy skupín.

Pluralizmus by mal byť politicko - straníckym, inštitucionálno - administratívnym a sociálne spravodlivým. V epoche demokratického pluralizmu je dôležité nestratiť ideál. Mier nie je možný bez ideálu spravodlivosti, bez rešpektu ľudskej hodnosti, tolerancie a pohotovej solidarity. A toto nie je možné bez poznania hodnôt, bez výchovy k ľudskosti a bez formovania svedomia.

Trestné právo a trest smrti z pohľadu sociálnej etiky

Štát by mal byť štátom právnym. Miestom dodržiavania práv a dbanie na spoločné dobro.
Trestné právo je vlastne systém opatrení zameraných na to, aby sa predchádzalo a zamedzilo zlu. Chráni spoločnosť pred trestnými skutkami a prečinmi zločinných ľudí.
Trestný zákonník, ktorý je zoznamom trestných sadzieb adekvátnych k miere spôsobených a nedovolených činov.
Súdne inštitúcie - súdy majú na zreteli nielen potrestanie páchateľa trestného činu, ale aj jeho prevýchovu.

Významnou charakteristikou trestného práva je sociálny humanizmus a zásada, že trestná represia má len pomocnú úlohu.
Trestné právo určuje:
1.) ktoré protiprávne skutky treba považovať za priestupky
2.) aké právne následky postihujú páchateľa za spáchanie priestupku

Potrestanie sa koná pomocou tzv. trestného riadenia: súdy, prokuratúra, vyšetrovatelia, ktorých úlohou je objasnenie vecí, či bol, alebo nebol spáchaný trestný čin
O trestný čin ide:
1.) ak je kvalifikovaný ako nebezpečný pre spoločnosť (ohrozuje záujmy spoločnosti alebo štátu)
2.) keď má všetky znaky opísané v zákone
3.) za páchateľa trestného činu môže byť považované iba fyzická osoba, ktorá dosiahla vek najmenej 15 rokov a je príčetná

V trestnom čine rozlišujeme medzi prečinmi a priestupkami. Najvyšším možným trestom je trest doživotného väzenia niekde aj trest smrti (niektoré štáty USA, Čína, Turecko a islamské krajiny). Pápež Ján Pavol II oponoval trestu smrti tým že: „ Kríž je pre kresťana najvyššou katedrou božsko - ľudskej pravdy, v ňom je kolíska nového človeka“. Podobne mysleli aj Albert Schweitze, Martin Luther King, V . Havel.

T. Akvinský uznával trest smrti v súvislosti s vraždou, ale nikdy ho priamo nepotvrdil. Duns Scotus napísal: „ Nijaký ľudský zákon, ktorý nariadi zabiť človeka, nie je spravodlivý“.
Proti trestu smrti boli napr.: P. Malanin katolík, F. Schleiermacher filozof. 20 storočie to boli napr. Karl Barth teológ, Martin Buber – hebrejský filozof...

Zlo je potrebné vždy odsúdiť, ale cnosťou je vinníkom odpustiť. Odpustenie musí zostať ľudskou možnosťou. Právo udeliť milosť je napr. je jednou z takých možností.