Druhou už spomenutou organizáciou bola Pro-choice, v preklade za možnosť voľby. Stúpenci tohto hnutia sú za kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Na Slovensku je reprezentantom tejto organizácie Spoločnosť preplánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu.
Zástancovia interrupcií argumentujú tým, že:
•Embryo nemôžeme považovať za jedinca schopného samostatne žiť mimo tela matky a pokým mozog samostatne nefunguje, je jedinec považovaný za časť tela matky.
•Ak sa má dieťa narodiť do rodiny, ktorá by ho nemala rada a dávala mu najavo, že je nechcené alebo aby malo život stráviť v detskom domove, nemalo by sa radšej narodiť vôbec


Na záver pridávam pár zaujímavých štatistík:
- V celosvetovom meradle je viac ako tretina všetkých tehotenstiev neplánovaná
-Ročne sa pre interrupciu rozhodne 53 miliónov žien, t.j. štvrtina tehotných žien
-40% ilegálne prevádzaných tehotenstiev vedie ku zdravotným komplikáciám
-Každých 5 minút zomiera na svete jedna žena na následky nelegálne vykonanej interrupcie, t.j. približne 200 000 žien ročne
-20 miliónov z celkového počtu vykonaných interrupcií, čo je 53 miliónov ročne sú prevedené nebezpečnými metódami
-Na SR je cena potratu v priemere okolo 233 eur, čo je v prepočte 7000 Sk.
-Za posledných 10 rokov poklesli interrupcie o vyše 60 %
-54% potratov absolvujú ženy nad 27 rokov


Na záver musím uznať, že odkedy som sa touto témou začala zaoberať, sa môj názor veľakrát pozmenil. Menili ho spovede žien, ktoré si nevedeli predstaviť pocit, ktorý by ich sprevádzal celý život, ak by zabili malé nevinné stvorenie a pritom mu ani nedať možnosť vybrať si cestu jeho života. Veď nám všetkým, čo tu teraz sedíme, potom pôjdeme domov a naďalej budeme mať možnosť žiť na tomto svete a užívať si život plnými dúškami, právo na život odobrané nebolo! Avšak môj názor formovali aj myšlienky žien, ktoré vedeli, že keby svoje dieťa porodili, nečakalo by ho nič dobré, či už preto, že by sa o neho nevedeli postarať alebo preto, že by im neustále pripomínalo, aký ohavný čin, konkrétne znásilnenie, bolo na nich spáchané. Aj tu sa vynára ďalšia otázka. Nie je na svete už veľa párov, ktorým nebolo dopriate to šťastie mať vlastného potomka a len bezmocne čakajú v poradovníkoch, kým im nejaké bude pridelené? Nie sú naopak detské domovy preplnené sirotami alebo deťmi, ktoré opustili ich vlastný rodičia? Kde je teda pravda? Ďalším míľnikom v mojej ceste za jasným názorom bola aj úvaha ženy, ktorá v dôsledku nerozvážnosti ako 17.ročná podstúpila interrupciu, ktorá jej v budúcnosti znemožnila šancu ešte raz otehotnieť a aj šancu založiť si vlastnú rodinu...
Ako samy vidíte, nie je ľahké, vytvoriť jednotný názor, ako sa má riadiť celá spoločnosť, keďže všetci sme originálny, jedinečný a neexistuje nikto, kto by mal mať právo rozhodovať o živote toho druhého, aj keď ešte nenarodeného človeka. Ostáva sa už len zamyslieť, čomu dáme prednosť? Žene, ktorá by mala mať právo rozhodovať o svojom živote a budúcnosti, alebo dieťaťu, o ktorého živote sa rozhoduje, no pritom samo je bezbranné? Či otcom, ktorých sa nikto nič nepýta aj keď sú rodičmi tak isto ako matky?