1 CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
V roku 1999 dospela Európska rada k záveru, že je nevyhnutné, aby Európska únia mala jednotný a ucelený dokument, v ktorom by boli zakomponované základné práva občanov, ktorí sa pohybujú na území Európskej únie. Táto problematika sa dostala do popredia vtedy, keď Európsky súdny dvor v roku 1996 rozhodol, že nie je možné, aby Európska únia pristupovala k Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá je pod patronátom Rady Európy a všetkých členských štátov Európskej únie, ktorí túto zmluvu akceptujú. V prípade, že by Európsky súdny dvor rozhodol o začlenení uvedeného dokumentu, bola by to zrejme najjednoduchšia cesta ako chýbajúcu ľudsko-právnu tematiku doplniť.
Ako jediné východisko bolo vytvorenie vlastného ľudsko-právneho dokumentu. Po jeho vytvorení bol ustanovený Konvent, ktorý mal za úlohu pripraviť Chartu základných práv Európskej únie tak, aby súhrnne obsahovala občianske, politické, ekonomické a sociálne práva pre občanov žijúcich na území Európskej únie. Konvent po prvý raz zasadol v decembri 1999 a už v roku 2000 bola, na zasadaní Európskej rady v Nice, vyhlásená a podpísaná Charta základných práv Európskej únie.
V Preambule Charty základných práv Európskej únie je vyjadrená snaha o vytvorenie užšieho zväzku pre zdieľanie mierovej budúcnosti na základe spoločných hodnôt.
Charta základných práv Európskej únie je dnes politickým dokumentom s veľkou spoločenskou relevanciou. Na jej prijatí sa podieľali zástupcovia tak členských štátov, ako aj najvýznamnejších inštitúcií Európskej únie. Úvahy o ďalšom postavení Charty sú preto späté najmä s otázkou, či nadobudne právnu záväznosť, alebo zostane naďalej len politickým dokumentom. Právnu záväznosť z formálneho hľadiska môže nadobudnúť dvojakým spôsobom. Buď si zachová svoj autonómny charakter a bude rozhodnutím členských štátov transformovaná na medzinárodnú zmluvu, a stane sa tak prameňom primárneho práva Európskej únie, alebo nadobudne právnu záväznosť inkorporáciou do Európskej ústavnej zmluvy.
1.1 KONVENT
Ako sme už vyššie spomenuli, na prípravu dokumentu bolo nutné vytvoriť zvláštne teleso, tzv. „Body“, ktoré bolo poverené vypracovaní prvého uceleného katalógu základných ľudských práv Európskej únie. Táto skupinka dokázala predložiť ucelený návrh už pár mesiacov po ich prvom zasadaní. Zároveň sa zapísala do dejín komunitárneho práva ako Convention alebo Konvent, na ktorý bol 1. februára 2000, premenovaný.
Pri formovaní Konventu sa dbalo na to, aby boli zohľadnené významné inštitúcie v rámci nadnárodných zoskupení, ale aj názory jednotlivých štátov. Navyše občanom z rôznych členských štátov bolo umožnené, aby mohli aktívne vstupovať do prebiehajúceho procesu vytvárania Charty a interaktívne tento proces ovplyvňovať a to prostredníctvom kladenia otázok a konkrétnych pripomienok prostredníctvom špeciálne zriadenej internetovej siete.
Samozrejme Konvent musel prejednávať a prihliadať aj na návrhy, ktoré prišli zo strany Európskej únie a od Európskeho ombudsmana, Výboru regiónov a Výboru pre ekonomické a sociálne záležitosti. V návrhoch boli obsiahnuté body, ako napríklad, že Charta by mala obsahovať len konkrétne práva, ale na druhej strane by nemala vytvárať nové právomoci európskym inštitúciám, Charta by mala zasahovať do všetkých troch pilierov, ale na druhej strane by nemala narušovať platnosť Európskeho dohovoru v národných štátoch.
Finálna verzia Charty základných práv Európskej únie bola odsúhlasená Konventom 28. septembra 2000 a dňa 2. októbra 2000 bola prijatá. Charta bola rozdelená do šiestich kapitol a obsahovala ako politické a občianske, ale aj ekonomické a sociálne práva. Nezaoberala sa hĺbkovou problematikou vzťahu Charty voči Európskemu dohovoru, až na malú výnimku v preambule, kde je napísané, že „...táto charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ Z pohľadu britskej vlády môže byť konštatované, že sa Spojenému kráľovstvu nepodarilo do návrhu Charty presadiť a zapracovať svoje požiadavky.
1.2 OBSAH CHARTY
S prihliadnutím na európsku legislatívu, je Charta veľmi zaujímavým dokumentom, ktorý sa snaží spojiť zdanlivo nespojiteľné. Na jednej strane sa snaží o vytvorenie jednotnej Únie a univerzality a na druhej strane, chce zachovať rozdielnosť a tradície jednotlivých členských štátov.
Jednoznačným dôkazom jednoty a univerziality je časť textu Preambuly, v ktorom sa píše „...Pamätajúc na svoje duchovné a morálne dedičstvo, je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity; ... Do stredobodu svojej činnosti stavia človeka, a to zavedením občianstva Únie a vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.“ . Popritom v Článku 45 je napísané, že „...Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov.“ Na druhej strane sa snaží o zachovanie rozmanitosti, čo vyplýva z časti textu Preambuly „...pri rešpektovaní rozmanitosti kultúr a tradícií národov Európy, ako aj národnej identity členských štátov a organizácie ich orgánov verejnej moci na ústrednej, regionálnej a miestnej úrovni;...“
Charta základných práv Európskej únie obsahuje Preambulu a 54 článkov, ktoré sú včlenené do 7-mich hláv. Netradičné je rozdelenie základných práv do hláv – Hlava 1 až Hlava 6, ktoré sú pomenované nasledovne Dôstojnosť, Sloboda, Rovnosť, Solidarita, Občianske práva a Súdnictvo. Charta prináša množstvo inovatívnych ustanovení, ktoré sa týkajú napríklad bioetiky (zákaz reprodukčného klonovaní ľudských bytostí), zakotvuje právo na azyl a zásadu ne bis in idem v európskom merítku. Zahŕňa aj klasické oprávnenia jednotlivcov, ktoré môžeme nájsť aj v iných medzinárodných nástrojoch ľudsko-právnej povahy.
1.2.1 Hlava I - Dôstojnosť
V prvej hlave, o dôstojnosti, nájdeme základné práva, ako právo na život, zákaz mučenia otroctva a iné. Jedná sa o tradičné práva, ktoré majú väčšinou svoje miesto aj v ostatných predchádzajúcich ľudsko-právnych inštrumentoch.
Hlava I – Dôstojnosť – obsahuje päť (5) článkov:
Článok 1 – Ľudská dôstojnosť;
Článok 2 – Právo na život;
Článok 3 - Právo na nedotknuteľnosť osoby;
Článok 4 – Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu;
Článok 5 – Zákaz otroctva a nútených prác.
Prvý článok pojednáva ľudskej dôstojnosti, ktorá je tu definovaná ako základné právo ako také, je nedotknuteľná, musí byť rešpektovaná a ochraňovaná. Navyše podľa Hlavy I. predstavuje skutočný základ základných práv. Z Charty tiež vyplýva, že aj keď sú v Charte uznané aj iné práva, nesmú byť použité na poškodenie dôstojnosti inej osoby. Čiže sa musí rešpektovať aj v prípade obmedzenia iného práva.
Článok 2 pojednáva o práve na život. Každý má právo na život a nikto nesmie byť odsúdený na trest smrti ani popravený. Kritizovaným článkom v tejto hlave je hlavne Článok 2, pretože obsahuje ustanovenie, že „Nikto nesmie byť odsúdený na trest smrti ani popravený.“, čo však neplatí v prípade vojny, alebo hrozby vojny. Kedy dokument vysvetľuje, že použitie trestu smrti v dobe vojny alebo hrozby vojny, je možné. Toto ustanovenie tak môže spôsobiť rastúcu militarizáciu Európskej únie.
Ďalší, tretí, článok definuje, že každý má právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti. V oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať najmä slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby za podmienok vymedzených zákonom; zákaz eugenických praktík, najmä tých, ktoré sú zamerané na selekciu osôb; zákaz využívania ľudského tela a jeho častí ako takých na dosiahnutie zisku; zákaz reprodukčného klonovania ľudských bytostí. Podľa tohto ustanovenia je vidieť moderný smer tohto dokumentu. Tieto ustanovenia síce reagujú na technologický vývoj spoločnosti, ale zároveň sú veľmi mierne a v prípade klonovania ľudí. Preto je Článok 3 kritizovaný z pohľadu ľudí, skupín, ktoré sú proti potratom, pretože veria, že na základe tohto článku by sa mohlo zamedziť určitým druhom potratov, napríklad potratom kvôli nezdravému vývoju plodu. A tohto sa obávajú vedci, že by tak mohol byť ohrozený ich vedecký výskum.
Nasledujúci článok, Článok 4, ustanovuje, že nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Negatívne vymedzenie obsahuje v prvom rade mučenie, ktoré je charakterizované intenzitou utrpenia, slobodným úmyslom mučiteľa a zrejmým cieľom, ďalej neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie ako také, ktoré v človeku vyvoláva pocit hrubej pokory či poníženia pred inými osobami alebo sebou samým, nútia ho jednať proti svojmu presvedčeniu, alebo narušuje jeho psychickú či fyzickú odolnosť.
Posledný článok, Článok 5, zakazuje otroctvo a nútené práce. Pretože nikoho nemožno držať v otroctve alebo nevoľníctve; od nikoho nemožno vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce; obchodovanie s ľudskými bytosťami je zakázané.
1.2.2 Hlava II - Slobody
Druhá hlava pojednáva o slobodách, o práve na slobodu a bezpečnosť, o právo uzatvoriť manželstvo, o práve na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Druhá hlava tiež obsahuje právo na vzdelanie, ktorého obsahom je ošetrená aj bezplatná povinná školská dochádzka. Je ju možné chápať ako rozsiahlu slobodu jednania, ktorá môže mať svoje obmedzenia len v zákonoch, ktoré však musí odpovedať princípu primeranosti.
Nasledujúca Hlava II – Slobody obsahuje 14 článkov, ktorých názvy sú definované ako:
Článok 6 – Právo na slobodu a bezpečnosť;
Článok 7 – Rešpektovanie súkromného a rodinného života;
Článok 8 – Ochrana osobných údajov;
Článok 9 – Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu;
Článok 10 – Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania;
Článok 11 – Sloboda prejavu a právo na informácie;
Článok 12 – Sloboda zhromažďovania a združovania;
Článok 13 - Sloboda umenia a vedeckého bádania;
Článok 14 - Právo na vzdelanie;
Článok 15 – Slobodná voľba povolania a právo na prácu;
Článok 16 – Sloboda podnikania;
Článok 17 – Vlastnícke právo;
Článok 18 – Právo na azyl;
Článok 19 – Ochrana v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície.
V Článku 6 sú uvedené práva zodpovedajúce právam zaručeným v Článku 5 Európskeho dohovoru pre ľudské práva a v súlade s článkom 52, odsek 3 Charty, a preto majú rovnaký význam a rozsah, čiže v prípade obmedzení sa nesmú prekračovať tie, ktoré sú stanovené, resp. povolené Európskym dohovorom pre ľudské práva. Tieto práva musia byť, za každých okolností, rešpektované aj Európskym parlamentom a Radou, ktoré prijímajú legislatívne aspekty v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach.
Článok 7 je špecifikovaný ako práva každého na súkromný a rodinný život, bývanie a komunikáciu. Rodinný život je termínom, ktorý obsahuje predovšetkým vzťahy v rodine a ochranu týchto vzájomných vzťahov. Porušenie tohto konkrétneho práva môže mať množstvo následkov pre konkrétnych jednotlivcov a hlboko môžu zasiahnuť jeho život.
Článok 8 obsahuje konkrétne ustanovenie o tom, že každý má právo na ochranu osobných údajov s tým, že tieto údaje musia byť spracované na základe zákona alebo súhlasu dotknutej osoby. Predmetom kritiky tohto článku je znenie, ktorý znie: „1. Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. 2. Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu. 3. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.“ Ochrana dát má veľký vplyv na policajné vyšetrovanie, takže sa objavujú argumenty, že by tento článok mohol ich prácu ohroziť, pretože pre nich bude ťažšie dopracovať sa k citlivým osobným údajom občanov Únie.
Článok 9 – Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu obsahuje právo uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi.
Článok 10deklaruje každému slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktorú špecifikuje možnosti jednotlivca zmeniť náboženské vynanie a presvedčenie, ako aj prejavy viery súkromne alebo verejne. Kritika tohto článku je v tom, pretože sloboda prejavovať svoje náboženskú príslušnosť alebo vieru verejne, prostredníctvom bohoslužieb, učením, jednaním, obradmi, môže byť veľmi problematické napríklad vo Francúzsku. Táto krajina si veľmi zakladá na sekularizácii , čo je aj jedným zo základných ústavných princípov vo Francúzsku. Francúzske súdy často zakazujú pracujúcim vo verejných službách manifestácie ich náboženskej príslušnosti pri vykonávaní svojich pracovných povinností, alebo aj nosenie oblečenia, ktoré symbolizuje náboženskú príslušnosť obyvateľa.
Článok 11 obsahuje body ktoré deklarujú právo každého na slobodu prejavu, ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania verejnej moci, bez ohľadu na hranice.
Článok 12 predstavuje právo každého na slobodu pokojného zhromažďovania a združovania, najmä pokiaľ ide o politické, odborové a občianske záležitosti. Obmedzenie týchto práv je možné iba v prípade, ktoré je stanovené zákonom a sú neodkladné v demokratických spoločnostiach v národnom záujme a verejnej bezpečnosti.
Článok 13 je o umeleckej tvorbe a vedeckom bádaní, ktoré nesmie byť obmedzované a akademická sloboda musí byť rešpektovaná.
Článok 14 zaručuje každému právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelaniu, vychádza z ústavných tradícií členských štátov. Dáva tiež možnosť bezplatnej školskej dochádzky a garantuje slobodu zakladať vzdelávacie zariadenia, právo rodičov zaisťovať vzdelávanie a výchovu svojich detí pri rešpektovaní vnútroštátnych zákonov.
Charta základných práv Európskej únie rozlišuje aj práva týkajúce sa občanov Európskej únie a práva ne-občanov Európskej únie. Toto by sa dalo považovať za porušenie univerzálneho princípu, ktorý hovorí, že všetci sú si rovní.
Článok 15 zaručuje právo každého pracovať a vykonávať slobodne zvolené alebo prijaté povolanie. Tento článok však patrí aj medzi kritizované body tejto hlavy Umožňuje totiž diskrimináciu na základe národnosti, pretože síce v prvom bode je uvedené: „1. Každý má právo na prácu a vykonávanie slobodne zvoleného alebo prijatého povolania.“ ale v druhom je už možnosť „...slobodne hľadať zamestnanie, pracovať, usadiť sa a poskytovať služby v ktoromkoľvek členskom štáte.“ vyhradené pre každého občana Únie. Znamená to teda, že pre ne-občanov toto ustanovenie neplatí? Pretože v bod 3:.“3. Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí majú povolenie pracovať na území členských štátov, majú právo na rovnaké pracovné podmienky ako občania Únie.“ musia mať ostatní pracovníci povolenie pracovať na území členských štátov.
Článok 16 uznáva slobodu podnikania v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi zákonmi a zvyklosťami, pričom toto ustanovenie vychádza z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Napríklad rozsudok z roku 1979 č. 230/78 vo veci SpA Eridania – Zuccherifici nazionali a SpA Società italiana per l´industria degli zuccheri proti Ministero per lágricoltura e le foreste, Ministero per l´industria, il commercio e l´artigianato a SpA Zuccherifici meridionali.
Článok 17 garantuje každému právo vlastniť majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkazovať ho, pričom nikto nesmie byť zbavený majetku s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré stanovuje zákon, pri poskytnutí spravodlivej náhrady v primeranej lehote.
Článok 18 zaručuje právo na azyl pri dodržovaní Ženevskej zmluvy o právnom postavení utečencov (1951) a Protokolu, týkajúceho sa právneho postavenia utečencov (1967), v súlade so Zmluvou o Európskej únie a Zmluvou o fungovaní Európskej únie a toto právo je odvodené z Článku 63 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.
Článok 19 zakazuje hromadné vyhostenie a obsah tohto článku zodpovedá článku č. 4 Protokolu 4 Zmluvy a má teda aj rovnaký rozsah a význam. Zakazuje tiež vysťahovanie, vyhostenie alebo vydanie do štátu, v ktorom mu hrozí vážne nebezpečenstvo, že by bol vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
1.2.3 Hlava III - Rovnosť
Tretia časť sa vzťahuje, v nadväznosti na ustanovenia, ktoré obsahuje, k osobnosti človeka. Ustanovenia vychádzajú zo zmlúv, najmä preberajú zákazy všetkých druhov diskriminácie a zásadu rovnosti. Má nasledovné články:
Článok 20 – Rovnosť pred zákonom;
Článok 21 – Nediskriminácia;
Článok 22 – Kultúrna, náboženská a jazyková rozmanitosť;
Článok 23 – Rovnosť medzi ženami a mužmi;
Článok 24 – Práva dieťaťa;
Článok 25 – Práva starších osôb;
Článok 26 – Integrácia osôb so zdravotným postihnutím;
Článok 20 deklaruje, že pred zákonom sú si všetci rovní, čo zároveň zodpovedá právnej zásade, ktorá je obsiahnutá vo všetkých ústavách členských štátov a tiež je uznaná Európskym súdnym dvorom. Jedná sa o jeden z najstarších všeobecných princípov, ktoré je možné sledovať od Aristotela cez mysliteľov Montesquieu a Rossear, až k Deklarácii nezávislosti, ktorá bola vyhlásenia trinástimi americkými kolóniami, ktorú napísal Thomas Jefferson a ktorá bola jednomyseľne prijatá 4. júla 1776.
Článok 21 zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, najmä tú založenú na rozličnosti pohlavia, rase, farby pleti, etnickom alebo sociálnom pôvode, jazyku, náboženstvu, politických názoroch, národnostnej menšine, majetku, narodení, zdravotnom postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácie. Článok 21 je zároveň aj kritizovaný a to z dôvodu, že „1. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. 2. V rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.“ Pretože aj keď snaha o nediskrimináciu nie je kontroverzná, nie je tu možnosť urobiť rozhodnutie, ktoré by nejako zasahovalo ne-občanov Európskej únie inak, ako občanov. Mohla by mať vplyv na sociálnu bezpečnosť a hraničnú politiku.
Článok 22 deklaruje, že Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť.
Článok 23 zaručuje rovnosť mužov a žien vo všetkých oblastiach, vrátane zamestnania, práce a odmeny za prácu. Táto zásada však nebráni zachovaniu alebo prijatiu opatrenia, ktoré poskytuje zvláštne výhody v prospech nedostatočne zastúpeného pohlavia.
Článok 24 dáva deťom právo na ochranu a starostlivosť potrebnú pre zachovanie ich blahobytu. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. V situáciách, ktoré sa ich dotýkajú, sa musí prihliadať s aspektom na ich vek a vyspelosť. Každé dieťa má právo udržovať pravidelné osobné vzťahy a priamy styk s obomi rodičmi, naopak však ak by to bolo v rozpore s jeho záujmami.
Článok 25 zaručuje rešpekt Únie k právam starších osôb na to, aby viedli dôstojný a nezávislý život a podieľali sa na spoločenskom a kultúrnom živote. Účasťou na sociálnom a kultúrnom živote je myslená aj politická účasť a angažovanosť.
Článok 26 Únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutí na zaopatrenie, ktorého cieľom je zaistenie ich nezávislosti, sociálne a profesijné začlenenie a ich účasť na živote v spoločnosti.
1.2.4 Hlava IV - Solidarita
Obsahuje predovšetkým ekonomické a sociálne práva. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že práve sociálne a hospodárske práva boli najkomplikovanejšie, čo sa týka spracovania, pretože každý členský štát je špecifický a disponuje rôznorodosťou, odlišnosťou v sociálnych a ekonomických podmienkach.
Článok 27 – Právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku;
Článok 28 – Právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie;
Článok 29 – Právo na prístup k službám zamestnanosti;
Článok 30 – Ochrana v prípade bezdôvodného prepustenia;
Článok 31 – Spravodlivé a primerané pracovné podmienky;
Článok 32 – Zákaz detskej práce a ochrana mladistvých pri práci;
Článok 33 – Rodina a pracovný život;
Článok 34 – Sociálne zabezpečenie a sociálna pomoc;
Článok 35 – Zdravotná starostlivosť;
Článok 36 – Prístup k službám všeobecného hospodárskeho záujmu;
Článok 37 – Ochrana životného prostredia;
Článok 38 – Ochrana spotrebiteľa;
Článok 27 zaručuje, že pracovníci ale ich zástupcovia musia mať na vhodných úrovniach zaručené právo na včasné informácie a prejednávanie v prípadoch a za podmienok, ktoré stanoví Únia a vnútroštátne právne predpisy a zvyklosti.
Článok 28 definuje, že pracovníci a zamestnávatelia alebo ich príslušné organizácie majú právo vyjednávať a uzatvárať na kolektívne zmluvy a v prípade konfliktov záujmov, viesť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov, vrátane štrajku.
Článok 29 dáva každému právo na bezplatné služby zamestnanosti.
Článok 30 udáva, že každý pracovník má v súlade s právom Európskej únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a zvyklosťami, právo na ochranu pred neoprávneným prepúšťaním.
Článok 31, v ktorom je zaručené právo pracovníka na pracovné podmienky, ktoré rešpektujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť. Definuje tiež právo pracovníka na stanovenie maximálnej pracovnej doby, na denný a týždenný odpočinok a na každoročne platenú dovolenku.
Článok 32 zakazuje detskú právu, stanovuje, že minimálny vek pre prijatie do zamestnania nesmie byť nižší ako vek ukončenia povinnej školskej dochádzky. Mladí pracujúci ľudia musia prácu vykonávať za podmienok zodpovedajúcich ich veku a musia byť chránení pred hospodárskym vykorisťovaním a pred akoukoľvek prácu, ktorá by mohla ohroziť ich bezpečnosť, zdravie alebo telesný, duševný, mravný a sociálny vývoj alebo narušiť ich vzdelanie.
Článok 33 garantuje rodine právnu, hospodársku a sociálnu ochranu. Zaručuje každému právo na ochranu pred prepustením z dôvodu spojeného s materstvom, právo na platenú materskú dovolenku a na rodičovskú dovolenku po narodení alebo osvojení dieťaťa, v záujme zachovania súladu medzi súkromným a pracovným životom.
Článok 34 zabezpečuje definíciu, že Európska únia uznáva a rešpektuje nárok na prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia a k sociálnym službám, ktoré zaisťujú ochranu v prípade materstva, ochorenia, pracovného úrazu, nezamestnanosti, závislosti alebo staroby.
Článok 35 dáva každému právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a zdravotnú starostlivosť s súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a zvyklosťami, s dôrazom zabezpečenia vysokého stupňa ochrany ľudského zdravia.
Článok 36 definuje, že Európska únia uznáva a rešpektuje prístup k službám všeobecného hospodárskeho záujmu tak, ako je stanovené vo vnútroštátnych predpisoch, s cieľom podporiť sociálnu a územnú súdržnosť.
Článok 37 špecifikuje ochranu životného prostredia tak, že vysoká ochrana životného prostredia a zvyšovanie jeho kvality, musí byť začlenené do politík Únie v súlade so zásadou udržateľného rozvoja.
Článok 38 definuje, že v politikách Európskej únie je zabezpečená vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa.
V tejto hlave sa jedná o komplexnú kritiku, pretože zamestnávateľské organizácie sa obávajú potenciálneho negatívneho vplyvu Charty na podnikanie, sociálno-ekonomické práva obsiahnuté v Charte vraj sú ohrozené britským liberálnych pracovným právom. Tieto práva bývajú označované ako „Trojský kôň“, ktorého by si mala byť podnikateľská spoločnosť vedomá. Všeobecné obavy panujú v Írsku a vo Veľkej Británii, kde to môže ohroziť trhové hospodárstvo.
1.2.5 Hlava V - Občianstvo
Zo samotného názvu piatej hlavy je jasné, že niektoré tieto práva by mali byť absolútne, vzťahujúce sa na všetky, a keďže sa nejedná o princípy a hodnoty stojace nad právom a nadštátnym zoskupením, ale sú adresované len tím, ktorým náleží štatút európskeho občianstva. Naopak niektoré ďalšie práva v Charte sú priznané aj osobám tretích štátov. Preto je možné hovoriť o veľkorysosti úpravy Charty.
Článok 39 – Právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu;
Článok 40 – Právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy obcí;
Článok 41 – Právo na dobrú správu vecí verejných;
Článok 42 – Právo na prístup k dokumentom;
Článok 43 – Európsky ombudsman;
Článok 44 – Petičné právo;
Článok 45 – Sloboda pohybu a pobytu;
Článok 46 – Diplomatická a konzulárna ochrana;
Článok 39 deklaruje každému občanovi Únie voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má adresu bydliska a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.
Článok 40 dáva každému občanovi Únie právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom má adresu bydliska a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.
Článok 41 garantuje každému právo na to, aby jeho záležitosti boli pre orgánmi, inštitúciami a inými subjektmi Únie, riešené nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Definuje právo každého byť vypočutý pred prijatím individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohla nepriaznivo dotknúť. Zahŕňa princípy administratívnych procedúr a môže byť vnímaný ako pokus o ustanovenie základných spoločných štandardov pre všetky unitné inštitúcie a všetky administratívne procedúry. Článok sa ale netýka prípadov čisto národných administratívnych procesov, teda nerieši problém odchýlenia pri implementácii práva Európskej únie na základe rozdielnych národných administratívnych pravidiel. Takéto rozdiely často spôsobujú rozdielne zaobchádzanie s jednotlivcami v jednotlivých krajinách, čo môže byť vnímané ako značné obmedzenie významu tohto článku. Tiež tu chýba definícia efektívnosti a ekonomickosti správy, práva na prístup k informácia a tiež odkaz na rokovania vo verejnom záujme.
Článok 42 zaručuje každému občanovi Európskej únie, každej fyzickej a právnickej osobe s bydlisko, alebo sídlom na území členského štátu, prístup k dokumentom orgánov, inštitúcií a iných subjektov Únie.
Článok 43 zaručuje každému občanovi Európskej únie, každej fyzickej a právnickej osobe s bydlisko, alebo sídlom na území členského štátu, obracať sa na európskeho verejného ochrancu práv v prípade nesprávneho úradného postupu orgánov, inštitúcií alebo iných subjektov Únie s výnimkou Európskeho súdneho dvora pri výkone jeho právomocí.
Článok 44 zaručuje každému občanovi Európskej únie, každej fyzickej a právnickej osobe s bydlisko, alebo sídlom na území členského štátu, petičné právo k Európskemu parlamentu.
Článok 45 zaručuje občanovi Únie voľný pohyb a pobyt na území členských štátov, právo na voľný pohyb a pobyt môže byť priznaný aj štátnym príslušníkom tretích krajín, ktoré majú oprávnenie na pobyt v členskom štáte.
Článok 46 obsahuje text, podľa ktorého má každý občan Únie na území tretej krajiny, kde členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, nemá svoje zastúpenie, právo na diplomatickú a konzulárnu ochranu, ktorýmkoľvek členských štátom za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.
1.2.6 Hlava VI - Spravodlivosť
Obsahuje záruky, ktoré sú príznačné pre právny štát. V uvedenej časti sa stretávame s opravou klasických procesných zásad, akou je napríklad ne bis in idem, právo na spravodlivý proces.
Článok 47 – Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces;
Článok 48 – Prezumpcia neviny a právo na obhajobu;
Článok 49 – Zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov;
Článok 50 – Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin;
Článok 47 zaručuje každému, ktorého sú práva a slobody zaručené právom Únie a boli z nejakého dôvodu porušené, právo na prostriedok účinnej ochrany. Každý má tiež právo na to, aby jeho vec bola prerokovaná spravodlivo, verejne a v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom.
Článok 48 deklaruje, že každý obvinený sa považuje za nevinného, do doby, kým nie je jeho vina dokázaná zákonným spôsobom. Ďalej zaručuje obvinenému právo na obhajobu.
Podľa Článku 49 nesmie byť nikto odsúdený za jednanie alebo opomenutie, ktoré v dobe, kedy bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.
Článok 50 – nikto nesie byť stíhaný ani potrestaný za trestný čin, za ktorý už bol v Európskej únii oslobodený alebo odsúdený konečným trestným rozsudkom podľa zákona.
1.2.7 Hlava VII – Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad a uplatňovanie Charty
Siedma hlava obsahuje všeobecné ustanovenia, vymedzuje oblasť použitia Charty, rozsah a výklad jednotlivých práv obsiahnutých v Charte.
Článok 51 – Rozsah pôsobnosti;
Článok 52 – Rozsah a výklad práv a zásad;
Článok 53 – Úroveň ochrany;
Článok 54 – Zákaz zneužívania práv.
Článok 51 určuje, že ustanovenia Charty sú, pri dodržaní zásady subsidiarity určené orgánom, inštitúciám a iným subjektom Únie a tiež členským štátom, zásadne len pokiaľ uplatňujú právo Únie.
Článok 52 stanovuje, že každé obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných touto listinou musí byť stanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Kritika sa ale vzniesla aj na bod 1 tohto článku Charty, ktorého znenie je „Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“ Tento článok umožňuje obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte, pokiaľ sú tieto obmedzenia nevyhnutné a zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktorý uznáva samotná Únia. Aj keď sa podobné limitujúce ustanovenia objavujú v spojitosti s ľudskými právami, na pôde Európskej únie vzbudzujú skôr obavy z toho, že ľudské práva budú ustupovať obchodných záujmom Únie, ak to pre ňu bude vhodné.
Článok 53 hovorí, že žiadne ustanovenie Charty nesmie byť vykladané ako obmedzenie alebo narušenie ľudských práv a základných slobôd, ktoré v oblasti svojej pôsobnosti uznáva právo Únie, medzinárodné právo a medzinárodné zmluvy. Cieľom tohto ustanovenia je zachovávať úroveň ochrany, ktorú poskytuje vo svojej oblasti pôsobnosti právo Únie, vnútroštátne a medzinárodné právo. Kvôli tomuto významu sa uvádza odkaz na Dohodu.
Článok 54 stanovuje, že žiadne ustanovenie Charty nesmie byť vkladané tak, aby dávalo akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopustiť sa činu zameraného na zmarenie ktoréhokoľvek z práv a slobôd uznaných v tejto Charte alebo na ich obmedzenie vo väčšom rozsahu, než stanovuje táto Charta.
1.3 HODNOTENIE CHARTY V KONTEXTE REFORIEM V OBLASTI ĽUDSKÝCH PRÁV
Pokiaľ sa jedná o aplikáciu Charty základných práv, záväzky vyplývajúce z nej prinášajú množstvo problematických otázok, s ktorými sa bude musieť Európska únia a najmä Európsky súdny dvor vysporiadať. Právny výklad Charty nie je stále dostatočne jednoznačný, hlavne čo sa týka vzťahu k základným právam. Ďalej nejasné sú tiež účinky protokolov, ktorými boli stanovené odlišné pravidlá pre uplatňovanie Charty základných práv Európskej únie a to v Poľsku a Veľkej Británii. Podľa nášho názoru protokoly v uvedených krajinách neobmedzujú právne účinky Charty, pretože žiadne z ustanovení protokolov nepoukazujú na túto skutočnosť. Preto protokol môže slúžiť maximálne ako nástroj pre objasnenie určitých otázok, ktoré sú pre oba štáty podstatné. Nejasné formulácie právnej záväznosti Charty však sťažujú prostriedky pre objasňovanie a odpovedanie na otázok daných krajín.
Ďalším okruhom problémov sú nejasnosti k vzťahu Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pretože samotná Charta, pri formulácii väčšiny základných práv, kladie do popredia Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. A tento vzťah je potom vymedzený v Charte Článku 52 s názvom „Rozsah a výklad práv a zásad“, bod 3, ktorý znie:
„V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“
Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby mohla vzniknúť situácia, kedy Európsky súdny dvor bude posudzovať tú istú situácia ako Európsky súdny dvor. Preto je nutné si uvedomiť, že obe inštitúcie vznikli za iným účelom a kontext, v akom vykonávajú svoje rozhodnutia sa tak môže líšiť. Zmyslom existencie Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva je zaistenie kontroly nad dodržiavaním ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú obsiahnuté v Dohovore. Základnou úlohou Európskeho súdneho dvora je zabezpečenie dodržiavania práva pri výklade a vykladaní si základných zmlúv. Rozhodovanie Európskeho súdneho dvora je jeho výklad základných práv sa tak odohráva vo svetle cieľov európskej integrácie, ktoré sú aj naďalej realizované predovšetkým v ekonomickej rovine.
Uvedené inštitúcie sa navzájom mimoriadne rešpektujú, ale už niekoľko krát došlo k situácii, kedy si zásadne protirečili . Toto riziko sa, po vstupe Lisabonskej zmluvy, ešte zvýši, pretože Európsky súdny dvor bude, prostredníctvom Článku 52, bod 3 Charty základných práv Európskej únie, nepriamo aplikovať a vysvetľovať ustanovenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Riziko je síce v týchto prípadoch minimálne, pretože už existuje relevantné právo Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým Európsky súdny dvor, podľa vysvetľujúcich poznámok ku konkrétnemu článku, je povinný prihliadať ku skúmaniu zmyslu a rozsahu práva Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prípade, že by došlo k situácií kedy Európsky súdny dvor bude rozhodovať o otázkach, ktorým sa Európsky súdny dvor pre ľudské práva ešte nezaoberal, riziko nesúladu rozhodnutí bude opäť veľmi vysoké.
Tento problém sa snaží riešiť Lisabonská zmluva, ktorá dáva Európskej únii možnosť pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento krok predstavuje riešenie aj pre ďalší problém v oblasti ochrany základných práv v Európskej únii, ktorým je fakt, že aj po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti sa Charta stane právne záväznou zmluvou pre ľudské práva a to tiež, že sa nezvýšia možnosti porušenia základných práv. Jednou zásadnou zmenou je možnosť podania žaloby fyzickou alebo právnickou osobou na neplatnosť rozhodnutia prijatých Radou v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, voči ktorým sa vykoná obmedzujúce opatrenie.
