V súčasných smeroch sa objavuje akýsi dualizmus, davu sa priznáva, že je racionálny i iracionálny. Na jednej strane uznáva potlačenie osobnosti indivídua v dave, na druhej strane hovorí, že v dave vychádza na povrch pravá podstata jednotlivca. Ako obvykle, nie je teda možné určiť, či viac ovláda dav jednotlivca, alebo majú jednotlivé indivíduá väčší vplyv na dav.
Poslednou kapitolou sú tzv. „choroby masy“, do ktorých som zaradila paniku, davovú psychózu a masovú hystériu. Tieto javy boli pre mňa pri práci najväčšou záhadou a naďalej ňou aj ostali.
Celkovo môžem povedať, že aj napriek tomu, že v práci uvádzam viacero princípov, na základe ktorých fungujú masové procesy ( napr. teória nápodoby, Freudovo libido, hypnóza, sugescia či nákaza), žiadny z nich neprišiel na podstatu toho, prečo vlastne davové procesy a javy existujú, na základe čoho fungujú, prečo a ako vznikajú…
Či ide o to, že dav umožní jednotlivcovi schovať sa v anonymite tak, že jeho výstredné správanie tu nie je nápadné, a to tým viac, ak sa takto správajú ďalšie stovky ľudí, či ide o to, že človek v mase „stráca“ zodpovednosť a za jeho prípadné odsúdeniahodné správanie ho nikto trestať nebude, lebo v tom prípade by musel byť individuálne potrestaný každý jeden člen davu.. Alebo sa ako obyčajne bude jednať „len“ o akési biologické či chemické procesy v tele človeka?
Ak je davové správanie len vecou hypnózy, potom to ale vždy závisí od hypnotizéra.
Ten by mal determinovať správanie sa davu, a teda teoreticky by mal byť každý dav jedinečný, no masové správanie je vždy nezávisle od vodcu, natoľko podobné, že jeho osobnosť tu zrejme nezohráva určujúcu úlohu. Prejavy davu majú vždy tie isté vlastnosti, presne ako ich uvádza Le Bon vo svojej štúdii.
Dav je však prirodzeným javom v ľudskej spoločnosti, vždy tu bol a vždy tu aj bude, už len z dôvodu, že ľudia majú potrebu združovať sa. A samozrejme, preto, lebo viac hláv vždy viac dokáže. Existuje mnoho typov davov, ich členenie v práci uvádzam, no všeobecne je platné, že ľudia sa združujú vtedy, keď chcú niečo dokázať. Spoja svoje sily, utvoria dav, dajú sa ním strhnúť a svoje prejavy x-krát zosilnia, aby dali najavo, čo vlastne chcú. Tá druhá strana môže masu vypočuť, splniť jej požiadavky, alebo môže zhromaždenie potlačiť, no to nezaručí, že sa o nejaký čas nezhromaždí znova. Ak sú požiadavky davu trvalo potláčané, nerešpektované či ignorované, môže dokonca vzniknúť revolúcia, a domnievam sa, že práve v tomto prípade sú všetky uvádzané vlastnosti davu najvýraznejšie.