Potreba vodcu je spôsobená libidom, ktoré sleduje narcistické potreby a je priťahované k objektom, ktoré zaisťujú ich uspokojenie. Touto teóriou sa dá tiež zjednodušene vysvetliť vznik más, združovanie ľudí do davov.
Nedá sa vzdať ovládania masy menšinou, pretože masy sú lenivé a nechápavé, nerady sa zriekajú pudov, argumenty o nevyhnutnosti takého odriekania ich nepresvedčia, povzbudzujú sa navzájom v neviazanosti. Len vplyvom príkladných jedincov, ktorých uznajú za svojich vodcov, ich možno primäť k pracovným výkonom a odriekaniu, na ktoré je trvanie kultúry odkázané. Je dobré, ak vodcovia sú schopní ovládať svoje pudové priania. Ľudia nepracujú dobrovoľne radi a argumenty nezmôžu nič proti ich vášňam.

Rozdiel medzi masami s vodcom a bez vodcu: otázka, či masy s vodcom nie sú pôvodnejšie a úplnejšie, či v iných masách nemôže byť nahradený vodca nejakou ideou, abstraktným pojmom, k čomu tvoria prechod už náboženské masy, ktorých hlavou je určitá nedokázateľná bytosť, alebo môže túto úlohu plniť určitá idea, prianie.

S. Freud hovorí o zrieknutí sa členmi časti svojej identity v prospech vodcu, dobrovoľne sa stávajú od neho závislými, regredujú na vzťah rodič – dieťa.
Freud dokonca vyvíja teóriu, že túžba vlastniť milovaného vodcu je samotným kľúčom k združovaniu ľudí, k tvoreniu masy. Pretože vodca je nedosiahnuteľný a pretože jeho pozornosť musí byť rozdelená medzi množstvo nasledovníkov, vzťah identifikácie je vyjadrený v požiadavke uniformity, takže nasledovníci dôrazne pôsobia jeden na druhého, vzhľadom na príklad ich vodcu.

Aj negatívny vodca či idea môže pôsobiť zjednocujúco a vyvolávať podobné citové väzby.
Veľký človek (vodca) podľa Freuda ovplyvňuje svojich blížnych (masu) dvojakým spôsobom: svojou osobnosťou a ideou, za ktorú sa angažuje. Táto idea môže vyjadrovať nejaké staré želanie más alebo ukazovať ich túžbam nejaký nový cieľ, či nejako inak priťahovať masy. Niekedy pôsobí osobnosť sama osebe, zatiaľ čo idea hrá úplne vedľajšiu rolu. V ľudskej mase je silná potreba autority, ktorú možno obdivovať, pred ktorou sa človek skláňa, ktorá nad ním vládne a prípadne ho aj týra. Táto potreba masy je vlastne prenesená túžba po otcovi, ktorá od detstva existuje v každom človeku. Všetky črty, ktoré sa prisudzujú veľkému človeku, sú otcovské vlastnosti. Rozhodnosť myslenia, sila vôle, energia činu patria k obrazu otca, predovšetkým však autonómia a nezávislosť veľkého človeka, jeho božská bezstarostnosť, prerastajúca niekedy až do bezohľadnosti.