Pacient a jeho lekár by mali byť spojencami na spoločnej ceste.







Komunikovať neznamená iba hovoriť. Pri správne vedenej komunikácii s pacientom musíme:

- vedieť, čo chceme povedať,
- rozhodnúť, kedy informáciu povedať, to zn. odhadnúť, či je vhodný čas na predanie informácie
- vybrať správne miesto,
- rozhodnúť, ako najlepšie informáciu podať,
- pamätať na skutočnosť, že pre nás už jasne podané informácie nemusia byť pre druhú stranu také jasné,
- hovoriť zreteľne a zrozumiteľne, svoje slová nekomplikovať,
- zvoliť primerané tempo a odpovedajúci tón reči,
- sledovať a zaznamenávať reakcie pacienta, všímať si prejavy hnevu, úzkosti, zmätku, akceptácie
- brať do úvahy pocity pacienta,
- udržovať v primeranej miere očný kontakt pacientom,
- kontrolovať svoje neverbálne prejavy,
- umožniť pacientovi, aby sa v dostatočnej miere vyjadril,
- neznepokojovať, ani nedráždiť pacienta svojim prejavom,
- skontrolovať, či pacient informáciu prijal a pochopil.

Spojenie medzi lekárom a pacientom nesmie byť jednosmerné, musí prebiehať v oboch smeroch.
Prvým predpokladom pre vzájomné porozumenie je schopnosť empatie personálu. Empatia neznamená súcit, ktorý môže dokonca zraňovať, ale ide o to, vedieť sa vcítiť do situácie, v ktorej je pacient a čo by v takej situácii najviac potreboval.
Stretnutie pacienta a zdravotníka prebieha ako stretnutie dvoch konkrétnych ľudí, v konkrétnom čase a mieste, ale zároveň sa začleňuje do širších súvislostí. Súčasťou je aj predstava, ktorú má pacient o zdravotníctve ako systému, o nemocnici ako zdrav. zariadení, o profesii lekára a sestry. To pomáha u pacienta vytvárať tzv. haló efekt, teda určité očakávania, a to jak pozitívne, tak negatívne. Haló efekt sa od logickej analýzy situácie odlišuje tým, že celkový záver vzniká na základe jednej, alebo niekoľkými, nie podstatnými informáciami. V myšlienkovom svete jedinca má však tento záver rovnakú platnosť, ako výsledky všeobecného hodnotenia. S celkom inými pocitmi ide pacient do zriadenia o ktorom sa hovorí ako o dokonalom, alebo do zariadenia s nedobrou povesťou.
Od začiatku stretnutia lekára ( či iného zdrav. pracovníka) s pacientom a dokonca i pred tým, začína komunikácia, ktorá bude mať pre ďalší vývoj ich vzťahu ( a teda jeden zo základných predpokladov úspešného liečenia), rozhodujúci význam. A preto, aj keď v medicíne hrá choroba dominantnú úlohu, musíme stále myslieť na to, že je to nezávisle a samostatne existujúci jav. Môžeme nájsť iba nemocného človeka, pacienta, nie však nemoc.