Pacient má byť predmetom nášho záujmu, nie jeho problémy.
Pri komunikácii lekár- pacient, často vznikajú nedorozumenia. Zvlášť pri predávaní informácií lekár- pacientovi. Obaja môžu rozprávať o jednej veci, ale úplne inak. Záleží to hlavne na lekárovi, ako informácie odovzdá, aby tomu ten onen konkrétny pacient porozumel. Nie každý má rovnaké vzdelanie a nie každý sa na jednu vec pozerá rovnako. Výskumy ukázali, že tretinu podstatných informácií získaných od lekára, pacient buď nezachytil, nestihol si zapamätať, a to buď preto, že im nerozumel, alebo preto, že bol v stresu , či mu bolo trápne sa opýtať.
Iná situácia je, keď má pacient zhoršené podmienky pre prijímanie informácie napr. pre bolesť, depresiu, pri zastretých kognitívnych funkciách. A tak sa môže stať, že únik infor. bude väčší na úkor prijatých informácií.

Medzi ďalšie komunikačné prostriedky sú prostriedky, ktoré sa označujú ako metakomunikatívne, tj. tím, čo je za komunikáciou. Napríklad paralingvistické prostriedky.- sila hlasu..
Pri zmyslovej komunikácii naše výpovede majú byť kongruentné , to znamená, že komunikačné prostriedky niesu vo vzájomnom rozporu. Veľmi často môžeme pozorovať rozpor medzi obsahom výpovede a intonáciou. Hovorí sa potom o tzv. dvojitej väzbe.

V lekárskom prostredí sa táto komunikačná chyba objavuje v analogických situáciách, napr. keď pacient ( neposlušné dieťa) bojkotuje často skryte lekárove zámery, narušuje spoluprácu, vyvíja neprimeranú iniciatívu atd. V situáciách, kedy lekár nesúhlasí s plánovaným, alebo vykonávaním postupom nemocného , za ktoré cíti ( až rodičovskú) zodpovednosť, je lepšie vyjadriť jasne svoj nesúhlas s pacientovým zámerom než ho manipulovať metódou dvojité väzby do pocitov viny a teda aj do spolupráce. Je čestnejšie a účinnejšie povedať: „S vašim názorom nesúhlasím a bol by som rád, aby ste to vedel, než to začnete uskutočňovať.“ Ako povedať : „ No tak si to urobte ako myslíte!“ Voľba slov a vetná stavba je veľmi dôležitá. Mali by sme dbať, aby naše výpovede boli formulované kladne.
Pohrebiskom jasnej komunikácie sú slovesa snažiť sa a pokúsiť sa. Vychádzame z predpokladu , že väčšina ľudí je ochotná plniť svoje sľuby, čo nám dáva prehlásenie pacienta o tom, že sa bude snažiť držať diétu, že sa pokúsi obmedziť prísun cholesterolu? Nič viac než to, že sa bude snažiť a pokúšať. Neznamená to, že to urobí. Snaživí a pokúšajúci sa, skutočne venujú veľa úsilia sľúbeným aktivitám , ale nie dosiahnutie cieľovej prémie.
Ale je ďalšie slovo, ktoré do komunikácie zanáša šum.