Čas na to, aby zdr. pracovník mohol zvážiť, čo pac. viedlo do takéhoto stavu. Pacient môže mať na svoju agresiu aj tzv. oprávnený nárok( nemocničná strava). Ďalšou a dosť častou príčinou agresie je snaha prekovať úzkosť. Býva to úzkosť zo straty pozície. Tlmenie takejto agresia sa obracia na príčinu, na zdroj. Prvotnou povinnosťou lekára je znížiť jeho úzkosť a upokojiť ho. Lepšia ako farmakológia je tu rozhovor. Inou príčinou agresie je zlosť na osud. Zlosť vyplývajúca z bezmocnosti, z frustrácie, z utrpenia. - empatie v týchto situácie nie je nikdy dosť. Vyjadriť pochopenie pre pacientovu situáciu, legitimizovať jeho reakcie a neodsudzovať jeho postoj napomôže k riešeniu a k dobrej spolupráci, ktorá vychádza z obojstranného uznania.
Úzkostný pacient predvádza v istom smere zväčšeninu pocitov, s ktorými mnoho ľudí prichádza do ordinácie. Úzkosť je nepríjemný prežitok, ktorý má svoju symptomatológiu psychosociálnu a symptomatológiu vegetatívnu, či somatickú. Na viditeľnej sociálnej úrovni sa takýto pacient dožaduje pocitov bezpečia, istoty a ochrany. Robí to ale tak často nešťastným spôsobom, že vyvolá nepríjemný dojem a odmietavú odpoveď. Prístup k úzkostným pacientom musí byť vľúdny a pevný, aby zmobilizoval svoje dospelé JA, ktoré je schopné testovať realitu a robiť predpoklady ďaleko vecnejšie než ustráchané malé dieťa( -jeho druhé JA), ktoré v nás úzkosť prebúdza.

Úzkostný pedant- pacient kombinovaný agresiou a úzkosťou. Pri rozhovore ide o zhrnutie pacientových názorov. Dajme mu za pravdu, pokiaľ ide o ich pocity a nenechajme s zlákať ku kritike kolegov. Pomalý a zdĺhavo sa má učiť pacienta, aby sa prestal zameriavať iba na nepríjemnosti, aby si začal uvedomovať tiež niektoré stránky terapeutického postupu a potom aj vlastného života. Depresívny pacient– nie len zle spolupracuje a dopredu signalizuje, že naša práca vlastne nemá cenu, ale naviac svojim nezáujmom o život, viac, či menej skrytým spôsobom dáva najavo, že žitie je ťažké, že by bolo lepšie ho ukončiť. Samovražedné riziko je u tejto poruchy dosť značné a my dosť dobre nevieme, ako si v takejto situácii počať. Človek, ktorý spolupracuje s takýmto človekom, by mu mal dovoliť byť takým, akým je. V prípade naznačených samovražedných tendencií je povinnosťou lekára o týchto náznakoch, či myšlienkach hovoriť.