Preto nebeháme okolo ako zúrivé, drancujúce, živé beštie, nespíme s členmi vlastnej rodiny, nevraždíme sokov, máme sex len so súhlasom partnera a podobne. V spoločnosti sú tieto hlbšie pohnútky a žiadostivosti obmedzované, hoci stále sú v nás prítomné. Ale daňou, ktorú za všetko toto potláčanie platíme, je, že sme v rôznej miere extrémne sexuálne frustrovaní. A mnohé nerovnováhy a neurózy, ktoré Freud videl v každodennom živote, pripísal priamo na konto tejto frustrácie. Ak sa opäť pozrieme na ľudskú fantáziu v snívaní, stojí za to všimnúť si, že prvou vecou, o ktorú mali záujem mnohí snívajúci, bolo zapojenie sa do sexu. Je prekvapujúce, že len čo sa v snívaní „zrejmé“ pravidlá rozplynú – teda keď si snívajúci objekt prestane mýliť sen s realitou a uvedomí si, že už nemusí dodržiavať žiadne „pravidlá“ -, ihneď sa začne správať podľa Freudovej teórie. Častokrát snívajúci vo svojich snoch pripúšťajú vykonávanie všetkých druhov milostných aktov, a to aj takých, ktoré by bdelá spoločnosť považovala za extrémne amorálne. Ženy hovoria o divokej žiadostivosti, o túžbe dosiahnuť orgazmus s kýmkoľvek a čímkoľvek čo im príde do cesty. Muži voľne hovoria o „zmocnení sa prvej ženy, ktorú zbadajú“, ani nečakajúc na jej súhlas. Pohlavná túžba je taká silná, že a sexuálne frustrácia taká vysoká, že subjekty bez najmenšieho zaváhania zanechávajú všetky zábrany a pretvárky „slušnosti“ a „civilizácie“. Ak si snívajúca osoba „uvedomí“, že sníva, „uvedomí“ si tiež, že neexistujú žiadne reálne spätné účinky jej milostného aktu. „Vie“, že ju nemôžu chytiť a trestať a tiež, že sa o tomto jej správaní nikdy nikto nedozvie. V tomto type prostredia, podľa Freuda, niektoré celkom základné pudy víťazia nad ľudským zverom a celkom ho opantajú.