Predstavovali si bábätko, ktoré si prispôsobia na svoj obraz a zrazu mali človiečika, ktorý už mal základ osobnosti hotový. Hoci rodina dieťa nesmierne ľúbila, mala veľké problémy – otec unikal k alkoholu, mama bola zneurotizovaná, celá rodina potrebovala terapiu.
Sú ľudia, ktorým je jedno, aké dieťa dostanú. Farba pleti nerozhoduje, niektorí vyslovene žiadajú, že sa chcú ujať mentálne či fyzicky poškodeného dieťaťa. Väčšina uchádzačov o adopciu však túži po zdravom, čo najmenšom dieťati. Najväčší záujem je o bábätká. V skutočnosti je však väčším rizikom ako ročné a staršie dieťa. Aj po vylúčení telesných ochorení ukáže až čas, či bude mentálne zdravé. Pokiaľ majú adoptívni rodiča nejaké predsudky či zábrany, nesmú sa lámať nasilu, či sa ich snažiť dokonca podviesť. Stretla som sa raz s prípadom, ktorý ma vyslovene pobúril. Pracovala som s osvojiteľmi, ktorí v žiadnom prípade nechceli rómske, ba ani polorómske dieťa. Hoci, do ich rodiny by snedé dieťatko celkom zapadlo. A potom mi jedného dňa hrdo ukázali kočík, kde ležalo krásne cigánčiatko. Hneď mi zdôraznili – náš Janko je biely. Nahnevala som sa na tých, ktorí im Janka zverili, pretože ako bude rásť, rysy etnika budú výraznejšie, a je otázka, ako sa tým rodičia s jednoznačne odmietavým postojom vyrovnajú. Mala som aj osvojiteľov, ktorí tiež najprv v žiadnom prípade nechceli dieťa rómskeho pôvodu, ani miešanca. Na druhej strane, chceli dieťatko hneď. Upozornila som ich, že na dieťa presne podľa svojich predstáv budú čakať možno roky. A potom som sa dozvedela, že prišli do ústavu a zobrali si najčernejšie dieťatko, aké bolo. Jednoducho, dospeli k tomu, že sú schopní prijať ho a už to nebol problém.