Umenie počúvať

ÚVOD

Umenie počúvať je vo všeobecnosti najmenej chápanou častou procesu komunikácie. Schopnosť počúvať nevyžaduje síce priamo akademický titul, ale učenie nám ju pomôže zdokonaliť. V umení počúvať, rovnako ako v každej tvorivej činnosti, nikdy nevystačíme s intuíciou či inšpiráciou. Musíme si osvojiť techniky umožňujúce prenikať do hĺbky a dôkladne rozumieť nielen vysloveným, ale aj zamlčaným posolstvám.
Mnohí z nás sa pri konštatovaní, že máme zlú pamäť, nevedomky priznávame k tomu, že v skutočnosti nevieme počúvať alebo počutému občas nevenujeme zodpovedajúcu pozornosť. Chyby, vyskytujúce sa v procese počúvania, sú často spôsobené nesprávnymi návykmi.
Nevedieť počúvať je oveľa častejším problémom, ako by sa nám mohlo zdať na prvý pohľad. Ak sa ľudí spýtame, či sú presvedčení, že vedia počúvať, väčšina z nich odpovie: „Samozrejme, že áno.“ Skutočnosť je prozaickejšia, často síce počujeme, ale zriedkavo už počúvame pozorne a s ozajstným zaujatím. POČUŤ NIE JE TO ISTÉ AKO POČÚVAŤ

Počuť sa vzťahuje na fyziologický proces, keď zvukové vlny narážajú na ušný bubienok a uvedú tak do chodu orgány stredného a vnútorného ucha, kde sa zmenia na nervové impulzy smerujúce do mozgu, ktorý si ich interpretuje.
Počúvať je niečo, čo sa treba naučiť. Proces počúvania spočíva v sústreďovaní sa na to, čo nám niekto rozpráva, na hudbu šíriacu sa okolo. Počúvanie si vyžaduje vedomú selekciu toho, čomu chceme venovať svoju pozornosť.
Odborníci odhadujú, že 70% bdelého času komunikujeme s inými ľuďmi, sami rozprávame, počúvame, čítame, píšeme. Z toho 33% rozprávame a až 42% počúvame. Táto činnosť sa tak stáva veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že počúvať nie je ťažké, ale stať sa „počúvateľom“, teda aktívnym a vnímavým poslucháčom, je oveľa ťažšie, ako sa stať presvedčivým rečníkom. Počúvanie nie je ľahké, pretože znamená omnoho viac ako vnímať slová. Poslucháč musí venovať pozornosť a rozlišovať mimiku hovoriaceho, udržať pozornosť či kontakt očí, zachytiť spodné prúdy, adekvátne formulovať otázky a nachádzať vhodné odpovede a vedieť tiež, kedy a s akým výrazom ostať ticho. Hoci si to, ako všetko dobré, vyžaduje určitú námahu, stojí to za to, veď odmenou bude citeľné zlepšenie našich vzťahov.

Ak si podľa výskumov osvojíme sedem základných princípov počúvania, všetci sa môžeme stať lepšími spoločníkmi a keď príde v rozhovore rad aj na nás, naši partneri nás budú lepšie chápať:




1.Počúvať celým telom
„Počúvanie celým telom“ môžeme opísať ako postoj, na ktorom sa aktívne zúčastňujú všetky viditeľné časti nášho tela tak presvedčivo, že ten, kto hovorí, jasne vníma, že sa mu venuje maximálna pozornosť a skutočný záujem. Cíti, že si vážime a ceníme nielen to, čo hovorí, ale aj jeho samého.

2.Počúvať očami
Charles Spurgeon, slávny americký kazateľ, hovorieval: „Je mi nepríjemné , ak mi ani slepý „nehľadí“ do tváre, keď s ním hovorím.“
Ako sa cítite vy, keď hovoríte, a váš partner roztržito blúdi zrakom a len občas sa zahľadí aj na vás?
Pokúsme sa nášho partnera presvedčiť o tom, že ho počúvame. Mali by sme na hovoriaceho pôsobiť prirodzene, pozerať mu do tváre a vyhnúť sa tomu, aby sme pohľadom blúdili po kútoch práve vtedy, keď sa chce s nami podeliť s niečím dôležitým. Ľudia nedôverujú tým, čo nehľadia počas rozhovoru do tváre. Nedôvera je jednou z najväčších prekážok účinnej komunikácie. Keď sa však hľadíme prirodzene a priamo, dokážeme vzbudiť dôveru a vytvoriť pocit istoty. Psychológovia dokázali, že zaľúbenci udržujú intenzívnejší vizuálny kontakt ako ostatné dvojice. Očami možno preniesť mnohé posolstvá: lásku alebo ľahostajnosť, akceptovanie alebo odmietnutie, prekvapenie aj nezáujem, radosť i smútok.

3.Počúvať hlavou
Pohyb hlavou vo vhodnej chvíli môže naznačiť: „Rozumiem, Súhlasím, Som s tebou.“ Oprieť si prst o tvár, škrabať sa na hlave či zátylku často znamená, že pozorne počúvame. Naopak, ležérna poloha v kresle môže byť známkou ľahostajnosti. Nič nehovoriaci výraz tváre znamená: „Som síce tu, ale nie veľmi rád. Tak s tým radšej rýchlo skončíme.“ Oprieť si bradu o ruku na spôsob Rodinovho „Mysliteľa“ je jedným z najlepších spôsobov, ako dať najavo nepredstieraný záujem. Je vhodné ľahko nakloniť hlavu smerom k hovoriacemu ako náznak snahy o zachytenie každého jeho slova. Samozrejme, treba to urobiť prirodzene a myslieť to úprimne.

4.Počúvať rukami
Rukami možno vyjadriť mnohé súhlasné i nesúhlasné gestá. Namierenie ukazováka na hovoriaceho môžeme interpretovať ako obviňujúce gesto. Naopak, ukázať dlaňou k sebe znamená: „Poď bližšie. Chcem Ťa mať blízko.“ Vyvarujeme sa roztržitého škrabkania alebo kreslenia, kým počúvame. Hrať sa s ceruzkou alebo kľúčmi, strihať si nechty počas rozhovoru síce nenarobí veľa hluku, sú to však prekážajúce a frustrujúce prejavy, lebo naznačujú: „To, čo hovoríš, nemá pre mňa taký význam ako to, čo robím.“ Lásku môžete vyjadriť aj uchopením partnerovej ruky, nežným ťapnutím alebo obyčajným stiskom. Fyzický kontakt je nevyhnutný pre duševné zdravie.

Dokazujeme ním, že partnerovi venujeme pozornosť, vyvoláva dôveru a tiež prenáša posolstvo, ktoré niekedy nedokážeme vyjadriť slovami.

5.Počúvať perami
Tento spôsob počúvania obsahuje úsmev, ba až smiech, vzdychy, letmý bozk a iné spôsoby použitia úst na vyjadrenie záujmu a lásky. Aj slovné posolstvá ako: „Nehovor!, Naozaj?“ a iné úprimne vyslovené slová ukážu partnerovi náš skutočný záujem.

6.Počúvať telom a mysľou
Ak sa chceme naučiť počúvať, musíme byť pozorní, aby sme zachytili skryté myšlienky, zámery a podtextové tvrdenia hovoriaceho. Naklonenie alebo priblíženie sú gestami záujmu a účasti. V každom rozhovore je potrebné mentálne spracovať ponúkané informácie, analyzovať ich, spomenúť si na ne neskôr a vyvodiť z nich závery. Počúvajúci by mal vedieť zachytiť základnú myšlienku rozhovoru a interpretovať údaje. Jej správne pochopenie a následné intelektové spracovanie sú základnými schopnosťami umenia počúvať. Ale pozor, niektorí ľudia s analytickým a logickým myslením možno budú mať pri počúvaní problémy, ak nedokážu vyjadriť svoj postoj aj gestami, ktoré sú pre ich partnera dôležitejšie ako obsah. Ak je váš partner čímsi zaujatý, prispôsobte svoj postoj pri počúvaní tak, aby ste vyjadrili záujem alebo potešenie. Keď váš partner túži podeliť sa s vami o niečo, nájdite vhodný spôsob a vyjadrite ho rečou tela. Schopnosť počúvať celým telom môžeme použiť aj inak: ak hovoriaci vyjadruje príliš veľké zaujatie, môžeme ho upokojiť, keď mu odpovieme uvážlivo a kontrolujeme vlastné emocionálne reakcie. Keby sme aj my podľahli svojmu temperamentu, bolo by to prilievanie oleja do ohňa. Naopak, ak hovoríme pomaly a tichšie a súčasne kontrolujeme vlastné reakcie, účinok bude zmierňujúci.

7.Myslieť a počúvať súčasne
Hlasové prejavy sa líšia rýchlosťou reči. Bolo zistené, že osoby, ktoré hovoria s pauzami, povedia za minútu od 80 do 100 slov. Rýchlejší rečníci dokážu vysloviť až 150 a viac slov za rovnaký čas. Ale všetci sme schopní prijať viac ako 400 slov za minútu. To znamená, že normálny jedinec je schopný myslieť štyri alebo päťkrát rýchlejšie ako hovoriť. Ak práve počúvate niekoho, kto vysloví 100 slov za minútu a vy ste schopní prijať až päťsto, čím sa zaoberá vaša myseľ v „zostávajúcom čase“?
Ak myslíte na iné veci, aj keď sa zdá, že počúvate, zachytíte iba časť toho, čo hovoriaci povie. Niektorí z nás využívajú „zostávajúci čas“ na premyslenie odpovede a vôbec si neuvedomujú, že sa tak vystavujú riziku úniku časti informácie. Dávame tak najavo svoj nezáujem a súčasne nedokážeme postrehnúť tón a príslušné neverbálne prejavy, ktoré by nám mohli umožniť hlbšie chápanie vysloveného.

Ak by sme dokázali zachytiť celé posolstvo, mali by sme „zostávajúci čas“ využiť na viac, než len na premyslenie odpovede, mali by sme zvažovať, čo nám partner hovorí a spracovať podávanú informáciu. Znamená to pozorovať aj jeho neverbálne signály a reakcie a prejavovať.

„Pokračuj, pokračuj...“
Dobrým spôsobom ako počúvať je povzbudzovanie, aby partner pokračoval, či už súhlasným postojom z našej strany, alebo kladením vhodných doplňujúcich otázok. Ide o to, aby sme dali odpoveď, ktorá neobsahuje úsudky o hodnote partnerovej výpovede, ani o žiadnej z jeho osobných myšlienok a citov. Dá sa povedať, že ho máme vyzvať, aby sa s nami o ne podelil.
Niekoľko výrazov, ktoré dokážu partnerovi, že ho chceme aj ďalej počúvať: „Nehovor.. Aké zaujímavé...! Teší ma, že o tom viem.. Naozaj obdivuhodné...! Už chápem.. Rozumiem.. Pokračuj, pokračuj...“
Tieto výrazy sú dôkazom záujmu o hovoriaceho, dávajú mu najavo možnosť vyjadriť sa bez zábran, presviedčajú ho, že poslucháč sa tiež môže od neho čosi naučiť, že jeho názory sú zaujímavé. Stimulujú ho, aby pokračoval v rozprávaní, aby sa podelil o svoje city a pocity.
V záujme účinnej komunikácie je nevyhnutné, aby ste vášmu partnerovi poskytli maximum možnosti vyjadriť to, čomu verí, čo si myslí a čo cíti. Musíme si neustále opakovať, že nie je možné, aby som ja bol vždy pochopený, aby som ja bol vždy vyrovnaný. Aj druhá strana má svoje dôvody a ja by som si ich mal vypočuť, analyzovať, a samozrejme brať na ne ohľad.

Podnetné otázky
Podnetné otázky patria viac k umeniu počúvať ako k umeniu hovoriť, lebo bez toho, aby sme počúvali, ich nie je možné formulovať. Formulácia a kladenie vhodných otázok predstavuje vítanú pomoc pri získaní informácií. Ak chceme svojho partnera lepšie spoznať, musíme mu klásť otázky. V mnohých prípadoch je správne formulovaná otázka podnetom na konverzáciu, ktorá dovedie partnerov ku komunikácii bez zábran a na vyššej úrovni dôvernosti. Bráni tiež vzniku komunikačných bariér, ktoré môžu byť príčinou rozchodu. Podnetné otázky majú za následok viacero psychologických účinkov: vyjadrujú náš záujem o partnera, sú prejavom úcty, lásky a sympatií. Pri uplatňovaní metódy podnetných otázok treba vedieť, že ich musíme klásť taktne, a musíme sa tiež vyhýbať v danom okamihu nepríjemným témam, lebo vtedy môže byť ich účinok negatívny.






CHYBY PRI POČÚVANÍ

Skákanie do reči – prerušovanie rozhovoru
Je to veľmi vážna chyba. Tí, ktorí prerušujú hovor, si väčšinou už pripravujú vlastnú odpoveď na to, čo počujú, ale nepočúvajú to, o čom sa hovorí. Zaujímaj ich len vlastné myšlienky, a preto venujú nedostatočnú pozornosť vyslovenému.

Hľadajú skôr možnosť zasiahnuť nejakou vhodnou poznámkou. V rozhovore je však dôležité, aby mal náš partner možnosť dokončiť svoj výstup, aj keď sa nám môže zdať nudný alebo nevhodný. Keď ho prerušíme, dávame tým najavo svoju neúctu alebo hrubosť, ktorá môže citlivému partnerovi ublížiť rovnako ako fyzický útok.

Absencia vizuálneho kontaktu
Je to veľmi nepríjemná chyba. Ak sa na nášho spoločníka počas rozhovoru nepozeráme, vzbudzujeme dojem nezáujmu a ľahostajnosti. Ak sa začnú v medziľudských vzťahoch objavovať trhliny, pohľad do očí partnera počas rozhovoru je čoraz zriedkavejší. Stráca sa pôvab dialógu tvárou v tvár, keď sú pohľady rovnako výrečné ako ústa, keď si nimi vymieňame city a pocity, pre ktoré len ťažko hľadáme slová.
Vo vzťahu plnom napätia môže vzájomný pohľad z očí do očí absentovať aj niekoľko mesiacov, a tak jedinou spoločnou aktivitou sú sporadické sexuálne prejavy, zanechávajúce pocit nenaplnenia, pretože partneri ignorovali citové potreby. Odmietanie zrakového kontaktu niektorým z partnerov môže predstavovať aj určitý druh trestu. Odmietaním pohľadu na toho druhého dávame najavo svoju nespokojnosť. Ale vedomé odopieranie takéhoto kontaktu je prejavom krutosti. Tí, ktorí sa snažia o záchranu alebo obnovu narušeného vzťahu, mali by začať s obnovovaním vzájomného kontaktu očí. Nudný partner
Nudný spoločník reaguje vždy tak, akoby vopred vedel o všetkom, čoho sa bude rozhovor týkať. Keď manželka začuje, že sa manžel opäť začína sťažovať na problémy v zamestnaní, alebo on už po stýkrát počúva jej horekovanie nad nudnými a neustále sa opakujúcimi domácimi činnosťami, pomyslí si: „Zasa to isté“ a vypne svoju „komunikačnú linku“. Je nám jasné, že by sme sa mali snažiť o to, aby sme neopakovali mnohokrát povedané, ale súčasne nesmieme zabúdať, že ak náš partner často hovorí o tom istom, je to preto, že pre neho je to dôležité a dúfa, že aj my tomu budeme prikladať rovnaký význam.

Partner, ktorý si vyberá
Vyberá si len tie časti rozhovoru, ktoré sa jemu zdajú byť zaujímavé a ostatné odmieta. Častým príkladom je manžel pozerajúci televízne správy, kým sa jeho manželka pokúša o rozhovor. Väčšina toho, čo mu povie, ide jedným uchom dnu a druhým von. Keď sa však zmieni o nečakaných výdavkoch, ihneď zbystrí pozornosť.

Veľa ľudí nechce počúvať o niečom nepríjemnom, znepokojujúcom alebo rušivo zasahujúcom do pohodlnej každodennej rutiny, napríklad o nevhodnom správaní dieťaťa v škole alebo o nepredvídaných výdavkoch.

Podozrievavý partner
Partner v defenzíve prekrúca význam vysloveného a chápe to ako útok na vlastnú osobu. Manželka nevinne podotkne, že si potrebuje kúpiť nové šaty. Táto obyčajná žiadosť manžela rozzúri, ak si ju interpretuje ako sťažnosť na to, že málo zarába.

Necitlivý partner
Je ním ten, komu sa nedarí zaznamenať aj nevyslovené pocity a nálady.
Mladomanželka požiada manžela, aby išli večerať do reštaurácie. V skutočnosti ani tak nepotrebuje večeru ako uistenie, že je pre svojho partnera stále príťažlivá, že ju miluje a je pripravený vyvinúť snahu, aby ju potešil. Ak jej on stroho odpovie, že na to nemajú peniaze, alebo že je príliš unavený, je zrejmé, že mu nevyslovené posolstvo uniklo.


ZÁVER

„Aby človek bol dobrým poslucháčom, nielen že ním musí byť, ale musí sa ním aj zdať.“ – výrok o Cézarovej žene. Svojmu partnerovi musíme dokázať svoj postoj, svoje správanie, komentáre i otázky, že ho počúvame s úprimným záujmom.
Efektívne počúvanie šetrí čas, je prejavom úcty, uznania druhej strany, umožňuje získať informácie hneď na mieste. Pomáha vycítiť reakciu druhej strany, pri pocite krivdy počúvanie ukľudňuje. Počúvanie je predpokladom vypočutia. Druhá strana oceňuje, ak nemusí opakovať argumenty.
Pri komunikácii si musíme neustále pamätať, že osoba, s ktorou hovoríme, sa viac zaujíma o seba, o svoje problémy a starosti ako o nás. Preto počúvanie je jedným z predpokladov úspešnej komunikácie.

Zdroje:

Umenie komunikovať – Nancy van Peltová, Neografia, 1 -