Ak dieťa z akýchkoľvek dôvodov nie je schopné vyhovieť požiadavkám školy, stráca záujem o školu a učenie, čo opäť zvyšuje napätie, vedie k vnútorným konfliktom, ktoré žiak rieši neurotickými obrannými mechanizmami. - Telesná alebo duševná vyčerpanosť (dieťa môže byť oslabené chorobou, operačným zákrokom, úrazom, úmrtím člena rodiny, rozvratom v rodine, presťahovaním sa a pod.
- Konštitučne oslabená nervová sústava (predpokladá sa, že neuróza vzniká prevažne na určitom zdedenom teréne, resp. že určité typy nervovej sústavy sú náchylnejšie reagovať na stresové situácie neuroticky.)
Podľa prevahy určitých príznakov sa neurózy rozdeľujú na rôzne druhy. Tri základné sú:
-psychasténia: charakteristická zvlášť psychickými príznakmi: fóbie, anxiozita (chorobná úzkosť), pocity menejcennosti, nutkavé myšlienky a činy, balbuties (zajakavosť) mutismus (útlm rečových prejavov), negativizmus, depresívne stavy a pod. -neurasténia: vyznačuje sa zvlášť telesnými príznakmi: bolesťami hlavy a inými bolesťami, tikmi, nespavosťou anorexiou, vomitizmom (zvracanie), pomočovaním a pod.
-hystéria: jej základnú zložku tvorí životné neuspokojenie so snahou budiť obdiv, súcit, závisť, oslňovať okolie, vyhľadávať senzácie a záľuba v pocite bolesti. Prejavuje sa hysterickými záchvatmi, mdlobami, obrnami rôzneho stupňa a pod. Najvýraznejšie sa prejavuje neurotická deformácia vzťahom dieťaťa ku škole, tzv. školskou fóbiou. Vcelku sa nepredpokladá, že by neuróza mohla mať za následok deficit v oblasti všeobecných rozumových schopností. Vnútorný stres, typický pre neurózu, však môže spôsobiť zlyhanie pri testoch mentálnych schopností. Narúša funkciu pamäte, koncentrácie pozornosti a reč. Niektoré neurotické deti však dokážu vynaložiť i maximálne úsilie na dosiahnutie výkonu, ktorý je lepší ako u zdravých detí. Takéto výkony však neurotické deti veľmi vyčerpávajú. Neurotické deti bývajú svojimi spolužiakmi označované ako zvláštne, odlišné, nápadné svojou dráždivosťou alebo naopak svojím odťahovaním. POSOBENIE PORUCHY ČI NARUŠENIA DIEŤA NA JEHO OKOLIE


Poruchu či narušenie dieťaťa si všimnú zvyčajne najprv rodičia. Postoj rodičov k chorobe dieťaťa môže byť rôzny. Niektorí rodičia si handicap dieťaťa nechcú priznať a pred svojim okolím sa tvária, že ich dieťaťu nič nie je, u iných sa môže vyskytnúť obviňovanie, že „každý z nich má nejakú zásluhu na chorobe dieťaťa“. Ak sa choroba dieťaťa zistí neskôr, keď je dieťa staršie, môže byť situácia skomplikovaná ešte „pádom nádejí“, ktoré rodičia do dieťaťa vkladali.
Zistenie poruchy si tiež vyžaduje nový prístup rodičov k dieťaťu.