referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sergej
Utorok, 22. októbra 2019
Niektoré psychické choroby detí
Dátum pridania: 24.11.2003 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: fluss
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 445
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.6
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 9m 20s
Pomalé čítanie: 14m 0s
 

Tu sa vytvárajú rôzne typy postojov k dieťaťu, kam patria základné: nadmerná starostlivosť a zainteresovanosť (prejavuje sa nadmernými prejavmi lásky a starostlivosti, úplným rozhodovaním za dieťa i vtedy, ak by mohlo vzhľadom na svoju inteligenciu jednať samotné, pripútavaním dieťaťa k sebe) a opačný postoj – vnútorné vzdanie sa dieťaťa (čo sa prejavuje v psychike dieťaťa tým, že zatrpkne voči sebe a okoliu).
Samotné narušené dieťa sa musí so svojim stavom vyrovnávať. Psychicky narušené dieťa však disponuje s pomerne obmedzeným arzenálom obranných mechanizmov, pomocou ktorých sa môže vyrovnať s vlastným handicapom a rôznymi nepriaznivými vplyvmi okolia. Postihnuté dieťa si skôr či neskôr uvedomí, že nie je také, ako jeho rovesníci, ani také, aké by malo byť, i to, v čom spočíva jeho odlišnosť a narušenosť. Pod týmto vplyvom dieťa často podlieha depresiám, uzatvára sa do seba, prestáva mať záujem o svet, je vzdorovité až agresívne a pod. V odbornej literatúre sa tiež píše veľa o popisoch jednotlivých chorôb, čo je typické pre človeka s danou diagnózou. Ak si to dieťa „naštuduje“ môže sa viac alebo menej stavať do role dieťaťa s touto diagnózou. Dokáže dôsledne hrať danú formu ochorenia, i keď nebola diagnóza ochorenia dieťaťa stanovená správne, alebo šlo len o ľahkú formu. Rodičia niekedy tomuto postoju priamo nahrávajú, keď sa sami stavajú do role „rodičov takto diagnostikovaného dieťaťa.“
Inou formou vyrovnávania sa s postihnutím je i jeho úplné negovanie a provokatívna snaha dieťaťa, aby ho ani iní nebrali na vedomie. Dieťa sa snaží svoje okolie presvedčiť, že mu nič nie je, s každou situáciou si dokáže hravo poradiť a povzniesť sa nad ňu. Ak nejde o chorobu, ktorá sa dá liečiť, predstavuje určité ignorovanie vlastného handicapu vlastne normálne vysporiadanie sa s postihnutím. Postihnuté dieťa sa však nemusí iba vysporiadať s postihnutím ako takým, ale aj s tým, ako naň reagujú ostatní. V prístupe okolia k narušenému dieťaťu sa vytvárajú dva extrémy, a to prejavy ľútosti a výsmechu, pričom k ľútosti handicapovaného dieťaťa majú sklon prevažne dospelí, k výsmechu deti. V každom prípade je človek viac alebo menej bezradný, keď príde do styku s postihnutým dieťaťom, preto sa dospelí i deti takémuto stretu vyhýbajú. Styk s postihnutým dieťaťom môže byť i podnetom pre zlepšenie správania zdravého dieťaťa a môže mu poskytnúť „školu života.“ Človek sa totiž musí naučiť vyrovnať nie len s tým, že je postihnutý, či narušený, kým ostatní sú zdraví, ale i stým, že je zdravý, i keď existujú i ľudia chorí a poškodení. Použitá literatúra:
L. Košč: Psychologie postiženého dítĕte a jeho výchova, SPN, 1982 Praha.
 
späť späť   2  |  3  |   4   
 
Zdroje: L. Košč: Psychologie postiženého dítĕte a jeho výchova, SPN, 1982 Praha
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.