Niektoré psychické choroby detí

PSYCHOTICKÉ DIEŤA


Psychóza je vážne ochorenie centrálneho nervového systému, pri ktorom sa náhle alebo postupne dezorganizuje osobnosť duševne zdravého človeka a do značnej miery sa narúša sociálny život stratou kontaktu jedinca s realitou. Psychóza sa často prejavuje patologickým únikom (alebo unikaním) do seba, do svojich fantázií. Psychotické dieťa si nič nevšíma, na nič nereaguje, resp. ignoruje i tie podnety, ktoré naň priamo pôsobia (autizmus). Inaokedy sa psychotik prejavuje extrémnym citovým životom a činnosťou neprimeranou situáciám, v ktorých sa nachádza. Často dochádza i k patologickým zmenám duševných procesov, ako sú ilúzie (výrazne skreslené vnemy), halucinácie a bludy (chorobné, extrémne nesprávne úsudky, o ktorých realite je psychotik nezvratne presvedčený). Základné typy detských psychóz je tzv. raný detský autizmus a psychóza, známa ako schizofrénia. a) Raný detský autizmus

Autistické deti vyzerajú spočiatku normálne. Sú čulé, majú dobrú motorickú koordináciu, zručne zaobchádzajú napr. so svojimi prstami. Vyhýbajú sa však priamemu pohľadu a nereagujú na zrakové alebo sluchové podnety iných ľudí. Spravidla sa odhalia prvé známky autizmu už v útlom detstve, a to predovšetkým to, že sa dieťa nikdy neusmialo, nedávalo najavo radosť z prítomnosti matky alebo inej blízkej osoby, tiež v správaní voči cudzím a známym osobám nerobilo žiaden rozdiel.
Autistické deti sa okrem toho nikdy nesnažili napodobňovať dospelých, čiže ide o zlyhanie tzv. „snahy“ o osobné kontakty. Neskôr sa ukáže zlyhanie pri verbálnej komunikácii. Väčšina týchto detí nerozpráva, ak však hovoria, ich reč pripomína papagája. Dieťa akoby k nikomu nehovorilo a od nikoho neočakávalo odpoveď. Používa opakovane stereotypné vety a nazapája sa do žiadneho rozhovoru. Autistické deti neznášajú zmeny vo svojom okolí, zvlášť pokiaľ ide o predmety. Ľudia môžu prichádzať a odchádzať – či sú blízky alebo cudzí, veci však musia ostať stabilné, nemenné. Autisti túžia po statickom živote, čo prakticky znemožňuje ich učenie. b) Detská schizofrénia

Pre schizofrenické ochorenia sú typické tieto príznaky:
- Výrazné emocionálne poruchy sociálnych vzťahov, ako postupné uzatváranie sa svetu, strata záujmu o ľudí a udalosti až po úplné prepadnutie do neskutočného sveta vlastnej fantázie, čo je sprevádzané tiež dezorientáciou a nepohyblivosťou. - Výrazné emocionálne poruchy vo forme apatie a výskytu citov v neadekvátnej situácii.

- Výrazné poruchy správania, ako nápadná gestikulácia, opakované pohyby a rôzne činy, ktoré sú zrejme motivované obsahom fantazijného vnútorného sveta schizofrenika. - Výrazné poruchy v poznávacej sfére (ilúzie, halucinácie, bludy). Najčastejším bludom je presvedčenie, že myšlienky a činy pacienta sú nadmerne pozorované a kontrolované, usmerňované vonkajšími nepriateľskými silami. Z halucinácií sa najčastejšie vyskytuje počutie hlasov, ktoré sa buď o pacientovi rozprávajú, alebo s ním priamo komunikujú. Schizofrenické deti nie sú schopné vytvoriť si normálny vzťah k rodičom a súrodencom, reč nepoužívajú ako prostriedok na naviazanie komunikácie alebo kontaktu. Na rozdiel od autistických detí však prejavujú výraznú snahu o telesný kontakt, o priamy dotyk. Normálny vzťah k sebe samým si nevytvárajú. NEUROTICKÉ DIEŤA


Pod neurózami chápeme mierne funkcionálne ochorenie nervovej sústavy, prejavujúce sa poruchami adaptácie jedinca na prostredie a poruchami najvyšších regulácií somatických a vegetatívnych funkcií. Neurózy sú spojené s nepríjemnými až trýznivými pocitmi. Vyžadujú ambulantné, niekedy i špeciálne psychiatrické liečenie. Tieto poruchy patria medzi najfrekventovanejšie, tvoria asi 30% psychiatrickej klientely. Zarátať však treba i tie deti, ktoré nie sú v ošetrení psychiatrov. Neurotické poruchy predstavujú dosť často len extrémne uplatňovanie normálnych obranných mechanizmov, ktoré organizmus používa v snahe odstrániť, prípadne riešiť záťažovú, či frustračnú situáciu, stres, psychickú traumu, resp. pretrvávajúce nevyriešené konflikty. To všetko vedie k strate vnútornej rovnováhy, k pocitu úzkosti – anxiete, k pretrvávajúcemu vnútornému napätiu – tenzii a k bezradnosti. Hlavným a najvážnejším symptómom neurózy je anxieta. Môže byť zjavná, ak dieťa navonok vyzerá napäté, ustrašené, nadmieru nebojácne, alebo ak určité náročné situácie majú za následok pomočovanie, nechutenstvo, nespavosť a pod. Anxieta môže byť i skrytá, dá sa však vytušiť z rôznych prejavov neprimeraného správania, ktoré sú prejavom neúspešného používania obranných mechanizmov voči anxiete, teda pocitom úzkosti. Zdroje neurózy sú rôzne. Medzi najzávažnejšie patrí:
- nesprávna výchova v rodine ( nadmieru starostlivé, alebo odmietavé rodinné prostredie, ktoré buď dáva nedostatok príležitostí k samostatnému konaniu, alebo núti predčasne riešiť nadmieru zaťažujúce situácie, ktoré dieťa nie je schopné vyriešiť).
- Konflikty súvisiace s návštevou školy ( konflikty učiteľ – žiak, ktoré sa prenášajú i na domáce prostredie a rodičov a pod.

Ak dieťa z akýchkoľvek dôvodov nie je schopné vyhovieť požiadavkám školy, stráca záujem o školu a učenie, čo opäť zvyšuje napätie, vedie k vnútorným konfliktom, ktoré žiak rieši neurotickými obrannými mechanizmami. - Telesná alebo duševná vyčerpanosť (dieťa môže byť oslabené chorobou, operačným zákrokom, úrazom, úmrtím člena rodiny, rozvratom v rodine, presťahovaním sa a pod.
- Konštitučne oslabená nervová sústava (predpokladá sa, že neuróza vzniká prevažne na určitom zdedenom teréne, resp. že určité typy nervovej sústavy sú náchylnejšie reagovať na stresové situácie neuroticky.)
Podľa prevahy určitých príznakov sa neurózy rozdeľujú na rôzne druhy. Tri základné sú:
-psychasténia: charakteristická zvlášť psychickými príznakmi: fóbie, anxiozita (chorobná úzkosť), pocity menejcennosti, nutkavé myšlienky a činy, balbuties (zajakavosť) mutismus (útlm rečových prejavov), negativizmus, depresívne stavy a pod. -neurasténia: vyznačuje sa zvlášť telesnými príznakmi: bolesťami hlavy a inými bolesťami, tikmi, nespavosťou anorexiou, vomitizmom (zvracanie), pomočovaním a pod.
-hystéria: jej základnú zložku tvorí životné neuspokojenie so snahou budiť obdiv, súcit, závisť, oslňovať okolie, vyhľadávať senzácie a záľuba v pocite bolesti. Prejavuje sa hysterickými záchvatmi, mdlobami, obrnami rôzneho stupňa a pod. Najvýraznejšie sa prejavuje neurotická deformácia vzťahom dieťaťa ku škole, tzv. školskou fóbiou. Vcelku sa nepredpokladá, že by neuróza mohla mať za následok deficit v oblasti všeobecných rozumových schopností. Vnútorný stres, typický pre neurózu, však môže spôsobiť zlyhanie pri testoch mentálnych schopností. Narúša funkciu pamäte, koncentrácie pozornosti a reč. Niektoré neurotické deti však dokážu vynaložiť i maximálne úsilie na dosiahnutie výkonu, ktorý je lepší ako u zdravých detí. Takéto výkony však neurotické deti veľmi vyčerpávajú. Neurotické deti bývajú svojimi spolužiakmi označované ako zvláštne, odlišné, nápadné svojou dráždivosťou alebo naopak svojím odťahovaním. POSOBENIE PORUCHY ČI NARUŠENIA DIEŤA NA JEHO OKOLIE


Poruchu či narušenie dieťaťa si všimnú zvyčajne najprv rodičia. Postoj rodičov k chorobe dieťaťa môže byť rôzny. Niektorí rodičia si handicap dieťaťa nechcú priznať a pred svojim okolím sa tvária, že ich dieťaťu nič nie je, u iných sa môže vyskytnúť obviňovanie, že „každý z nich má nejakú zásluhu na chorobe dieťaťa“. Ak sa choroba dieťaťa zistí neskôr, keď je dieťa staršie, môže byť situácia skomplikovaná ešte „pádom nádejí“, ktoré rodičia do dieťaťa vkladali.
Zistenie poruchy si tiež vyžaduje nový prístup rodičov k dieťaťu.

Tu sa vytvárajú rôzne typy postojov k dieťaťu, kam patria základné: nadmerná starostlivosť a zainteresovanosť (prejavuje sa nadmernými prejavmi lásky a starostlivosti, úplným rozhodovaním za dieťa i vtedy, ak by mohlo vzhľadom na svoju inteligenciu jednať samotné, pripútavaním dieťaťa k sebe) a opačný postoj – vnútorné vzdanie sa dieťaťa (čo sa prejavuje v psychike dieťaťa tým, že zatrpkne voči sebe a okoliu).
Samotné narušené dieťa sa musí so svojim stavom vyrovnávať. Psychicky narušené dieťa však disponuje s pomerne obmedzeným arzenálom obranných mechanizmov, pomocou ktorých sa môže vyrovnať s vlastným handicapom a rôznymi nepriaznivými vplyvmi okolia. Postihnuté dieťa si skôr či neskôr uvedomí, že nie je také, ako jeho rovesníci, ani také, aké by malo byť, i to, v čom spočíva jeho odlišnosť a narušenosť. Pod týmto vplyvom dieťa často podlieha depresiám, uzatvára sa do seba, prestáva mať záujem o svet, je vzdorovité až agresívne a pod. V odbornej literatúre sa tiež píše veľa o popisoch jednotlivých chorôb, čo je typické pre človeka s danou diagnózou. Ak si to dieťa „naštuduje“ môže sa viac alebo menej stavať do role dieťaťa s touto diagnózou. Dokáže dôsledne hrať danú formu ochorenia, i keď nebola diagnóza ochorenia dieťaťa stanovená správne, alebo šlo len o ľahkú formu. Rodičia niekedy tomuto postoju priamo nahrávajú, keď sa sami stavajú do role „rodičov takto diagnostikovaného dieťaťa.“
Inou formou vyrovnávania sa s postihnutím je i jeho úplné negovanie a provokatívna snaha dieťaťa, aby ho ani iní nebrali na vedomie. Dieťa sa snaží svoje okolie presvedčiť, že mu nič nie je, s každou situáciou si dokáže hravo poradiť a povzniesť sa nad ňu. Ak nejde o chorobu, ktorá sa dá liečiť, predstavuje určité ignorovanie vlastného handicapu vlastne normálne vysporiadanie sa s postihnutím. Postihnuté dieťa sa však nemusí iba vysporiadať s postihnutím ako takým, ale aj s tým, ako naň reagujú ostatní. V prístupe okolia k narušenému dieťaťu sa vytvárajú dva extrémy, a to prejavy ľútosti a výsmechu, pričom k ľútosti handicapovaného dieťaťa majú sklon prevažne dospelí, k výsmechu deti. V každom prípade je človek viac alebo menej bezradný, keď príde do styku s postihnutým dieťaťom, preto sa dospelí i deti takémuto stretu vyhýbajú. Styk s postihnutým dieťaťom môže byť i podnetom pre zlepšenie správania zdravého dieťaťa a môže mu poskytnúť „školu života.“ Človek sa totiž musí naučiť vyrovnať nie len s tým, že je postihnutý, či narušený, kým ostatní sú zdraví, ale i stým, že je zdravý, i keď existujú i ľudia chorí a poškodení. Použitá literatúra:
L. Košč: Psychologie postiženého dítĕte a jeho výchova, SPN, 1982 Praha.

Zdroje:

L. Košč: Psychologie postiženého dítĕte a jeho výchova, SPN, 1982 Praha -