Sebaúcta je vysoká, ak rodičia majú k deťom vrelý a milujúci vzťah, venujú im chápajúcu a pozitívnu pozornosť. Dieťaťu, ktorého rodičia prechádzajú napr. rozvodom, sa takejto pozornosti nie vždy dostáva. Dieťa má potom sklon chápať zlyhanie rodičov ako vlastné zlyhanie a trpí pocitom viny. Nízka miera sebaúcty môže prameniť z pocitu hanby. Dieťa má pocit, že jeho rodina nie je taká dobrá ako rodina úplná, takže ani ono samo nie je také dobré ako ostatné deti. Dieťa má potom aj v škole pocit odlišnosti a len málo ho upokojí, že aj iní jeho vrstovníci pochádzajú z neúplných rodín. Z toho môže vyplývať neistota dieťaťa v nadväzovaní kontaktov, bojazlivosť, stiahnutie sa do seba a následná neobľúbenosť.
J.S. Wallerstein (1987) uvádza medzi inými následovné reakcie detí na rozvod alebo rozchod rodičov. U detí od 6 do 11 rokov to je zhoršenie školských výkonov, prudký hnev - zlosť a u chlapcov poruchy správania - agresia. U detí od 12 do 18 rokov : delikvencia, školské zlyhanie, užívanie drog, sexuálna promiskuita. Často sa stáva, že deti, ktoré sa trápia, zameriavajú svoje problémy navonok, a to vo forme porúch správania. Ak sa dieťa zle cíti má sklon zle sa správať, hlavne, ak cíti, že rodičia nad ním nemajú plnú kontrolu. K najčastejším poruchám správania v školskom prostredí patrí záškoláctvo, krádeže, šikanovanie, toxikománia, delikvencia a kriminalita.
Dieťa z neúplnej rodiny sa takýmto správaním môže snažiť pritiahnuť na seba pozornosť rodičov, je to vlastne volanie o pomoc, signál, že sa s ním niečo deje. Poruchy správania môžu vzniknúť pod vplyvom straty autority, ktorú v rodine obyčajne predstavuje otec. Vrelý, angažovaný , starostlivý otec je prevenciou proti antisociálnemu správaniu, zatiaľ čo otec neplniaci rodičovské funkcie pravdepodobnosť delikvencie zvyšuje. Dieťa sa môže snažiť upozorniť na seba rodičov, ktorí ho zanedbávajú. Jeden rodič oň stratil záujem a druhý je príliš zamestnaný ekonomickým zabezpečovaním rodiny. Takto môže tiež prejavovať svoj hnev, zlosť a sklamanie z rodičov. Výskumy ukázali, že problémy chlapcov bývajú vážnejšie a trvajú dlhšie ako dievčat. Nedostatok otcovskej autority, nepresne alebo nedostatočne vymedzené výchovné hranice a neuspokojený pocit bezpečia znamenajú ústup v rodičovskej roli, dieťa sa v takom prípade môže stať "silnejšie " než rodič. „Ak sa dieťa cíti ako všemocný pán a rodičov môže ovládať, stráca možnosť cítiť sa u nich v bezpečí a ctiť si ich. Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú v živote štastné.