Pátos pohrebnej ceremónie, jednoznačné sympatie príbuzných a priateľov a kondenzovaná citová atmosféra môžu zmierniť šok dieťaťa zo straty rodiča. Pri úmrtí dochádza k zintenzívneniu nielen vnútrorodinných vzťahov, ale aj k zjednoteniu príbuzenstva, ktoré zahrňuje pozostalých a dieťa predovšetkým - jednotnými prejavmi sympatií.
Vo všetkých spoločnostiach je ovdovelým a osirelým predpísaná rola s vysokým spoločenským statusom, ktorá im uľahčuje orientáciu v náročnej životnej situácii: "Spoločnosť dáva jedincovi model, ako reagovať na smrť, ako zariadiť pohreb, čo má hovoriť a čo si myslieť, ako dlho zotrvať v smútku" (Waller a Hill, 1951). Z týchto dôvodov sú dôsledky na psychiku dieťaťa po úmrtí rodiča celkom odlišné ako po rozvode. Citová väzba dieťaťa k rodičovi stratu spravidla nielen prežíva, ale - pokiaľ u dieťaťa nevzniknú pocity obviňovania - ešte sa upevňuje. Pokiaľ sa spomienky s odstupom času skresľujú, tak väčšinou v pozitívnom smere.
Citová atmosféra pred rozpadom rodiny je buď pozitívna (úmrtie po dlhotrvajúcej chorobe) alebo bez ovplyvnenia (náhle úmrtie). Atmosféra po rozpade rodiny je charakteristická intenzívnym smútkom pozostalých. Náhle úmrtie rodiča spôsobí v dieťati najprv pocit efektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúce z nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktogénne: oživuje a posilňuje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomrelému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nielen z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.

2.1.2 SLOBODNÉ MATKY
Koncom šestdesiatych rokov sa v západoeuópskych krajinách a v USA prejavil zreteľne trend naznačený už pred druhou svetovou vojnou. Klesla ochota ľudí, hlavne mladých, uzatvárať manželstvá. Stúpol počet ľudí, ktorí vytvárajú rodiny neformálne a zároveň počet žien, ktoré rodia a vychovávajú deti sami, t.j. bez muža. U nás bol počet nemanželských detí najvyšší v povojnovej dobe, údaje z konca osemdesiatych rokov sa vtedajšej deväťpercentnej miere zase začínajú približovať, ale ešte ju nedosahujú.
Určitá sociálna stigma slobodných matiek sa postupom času zmenšuje - skôr boli slobodné matky odsudzované, negatívne hodnotené po morálnej stránke a ich deti ľutované. Z toho vyplývalo dosť znevýhodňujúce postavenie v spoločnosti.
Je účelné rozlišovať medzi veľmi mladými slobodnými matkami a matkami, ktoré majú dieťa za slobodna až okolo tridsiateho roku.