Zdroje v širšej sociálnej sieti: aká je miera a kvalita vonkajších zdrojov podpory (priatelia, príbuzní), ktoré je rodina schopná aktivovať.

Aj v situácii, keď jeden partner odišiel z rodiny, môže byť snaha osamelého rodiča pomôcť deťom vyrovnať sa so situáciou úspešná. Záleží hlavne na osobnosti osamelého rodiča a vonkajšej podpore.

2.1.4 DOBROVOĽNE SLOBODNÉ MATKY
V poslednom čase pribúda zrelých žien v období strednej dospelosti (často okolo 35 rokov), ktoré zámerne chcú byť slobodné a dieťa majú s mužom, s ktorým nikdy nepočítali pre trvalý vzťah. Sú väčšinou zaistené, úspešné vo svojom povolaní, a aj keď nestretli vhodného partnera, chcú priviesť na svet dieťa, pokiaľ je čas. Môžeme sem zaradiť i matky, ktoré nie sú vydaté a dieťa adoptovali alebo prijali do pestúnskej starostlivosti. Ďalšia možnosť (využívaná skôr v zahraničí) je asistovaná reprodukcia - slobodná žena sa stáva matkou po umelom oplodnení.

2.2 RODINA OSAMELÉHO OTCA
Osamelým otcom sa muž stáva väčšinou vtedy, keď matka detí zomrie, opustí rodinu alebo je kvôli vážnej chorobe celkom vyradená zo starostlivosti o deti. Osamelých otcov je neporovnateľne menej ako osamelých matiek. Súdna prax len výnimočne zveruje dieťa do opatery otca. Ale na druhej strane nie sú zdaľeka také vzácne prípady , keď matka v rodine nemôže plniť svoju funkciu a hlavná váha výchovy dieťaťa spočíva na otcovi. V takomto prípade však pomáhajú otcovi väčšinou starí rodičia alebo iná materská náhrada ženského rodu, takže len ťažko možno hovoriť o osamelom otcovi.
Ale skutočne osamelí otcovia sú vystavení tým istým psychologickým nebezpečiam a úskaliam ako osamelé matky. Miera týchto nebezpečí je však skôr zosilnená. Výskumy ukázali, že repertoár upokojovacích a zabavovacích postojov voči dieťaťu je v podstate rovnaký u žien i mužov. Muži reagujú na úsmevy dieťaťa rovnako ako ženy. Takisto na detsky plač. Hovoria k dieťaťu vyšším hlasom, lezú s ním po podlahe, robia naň grimasy, atď. Napriek tomu otec má predsa len určitú nevýhodu. Otec sa nemôže s dieťaťom tak intímne zžiť ako matka behom tehotenstva, neprežíva pôrod, intimitu dojčenia. Moderná psychológia teda ukazuje, že otec nie je svojou psychickou vybavenosťou z role "materského" vychovávateľa zásadne vylúčný, aj keď k onej základnej interakcii s dieťaťom má predsa len dlhšiu a zložitejšiu cestu.
Až do sedemdesiatych rokov bola rola otca považovaná za okrajovú.