nadviazanie vzťahu bez rozmyslu a bez zábran, alebo naopak rozhodné odmietanie druhého pohlavia.
Aj v tejto problematike sa názory autorov rozchádzajú. Napr. prof. Jean Le Camus z Univerzity v Toulouse (2000) tvrdí, že neexistujú dôkazy o tom, že absencia otca zťažuje prijatie mužskej pohlavnej role u chlapcov.
Úmrtím, rozvodom alebo rozchodom deti mnoho strácajú. Okrem straty denného kontaktu s jedným rodičom obyčajne vidia menej aj druhého rodiča, ktorý musí venovať viac času zárobku. Niekedy je úplne prerušený kontakt s niektorými príbuznými, napr. starými rodičmi. Deti strácajú pocit rodinnej súdržnosti, pocit istoty a presvedčenia, že im rodičia budú stále niekde nablízku. To všetko môže v určitých prípadoch viesť k psychickým zraneniam, ktoré sa prejavujú dlhodobým smútkom a depresiami, úzkosťou, náladovosťou. Úzkosť sa môže prejavovať psychosomatický-mi symptómami, napr. častými bolesťami, pre ktoré neexistuje žiadny somatický podklad. Niektoré malé deti prechádzajú "regresiou", čo je reakcia na stres napr. po rozvode. Ďieťa si cmúľa palec, a tým sa akoby vracia k skoršiemu obdobiu svojho života, keď sa cítilo bezpečnejšie.
Postupom času, ako sa dieťa vyrovnáva so stratou, tieto prejavy ustupujú. Významnú rolu tu zohráva celková citová atmosféra rodiny. napr. v rodine, kde sa citové prejavy dieťaťa považujú za detinskosť a rozmaznanosť, dieťa svoj smútok potláča a ťažšie sa s ním vyrovnáva.
Dnes už nie je takým problémom psychická deprivácia, s akou sme sa stretávali u detí z detských domovov ešte pred dvadsiatimi rokmi, ale skôr to, čo by sme nazvali "citová subdeprivácia". Predznamenáva totiž budúce zlyhanie v situáciách náročných na citovú vyspelosť a v oblasti medziľudských vzťahov. Preto je veľmi dôležité, aké sú vzťahy v neúplnej rodine a to, či sú uspokojované citové potreby dieťaťa.
Deti sa učia na svojich rodičoch, sú socializované tým, že preberajú typ vzťahov medzi rodičmi (úctu, lásku, spôsob riešenia konfliktov). Tu sa stretávame s problémom medzigeneračného prenosu rozvodového správania. Ukázalo sa, že deti z rozvedených manželstiev sa rozvádzajú častejšie než deti z manželstiev nerozvedených. Rozvod rodičov predstavuje v životnej skúsenosti detí model riešenia manželského nesúladu a tým sa podieľa na určitom poňatí role muža a ženy v manželstve. Ukazuje sa, že konfliktné formy partnerských interakcií si ľahšie osvoja malé deti než deti v období puberty a adolesencie.
V. Panenka (1982) skúmal vplyv neúplnej rodiny na psychopatologický vývin osobnosti, a to na 371 pacientoch psychiatrickej liečebne v Prahe.