Ú V O D

Ak má žiak v škole problémy, či už so školským prospechom alebo správaním, učitelia obyčajne hľadajú príčiny. A často môžeme počuť, že príčinou je rodina - neúplná rodina. Ale je to naozaj tak? Na túto otázku som sa pokúsila, aj keď len čiastočne, odpovedať v tejto práci. Na začiatku hovorím o tom, čo to rodina je a aké má funkcie, charakterizujem neúplnú rodinu i jej rôzne druhy a konkretizujem vplyv neúplnej rodiny na dieťa v školskom prostredí. Pri štúdiu literatúry na túto tému ma prekvapili dve veci. Prvá - že tej literatúry nie je až tak mnoho (vlastne takmer žiadna v slovenskom jazyku). Aj keď mnohí autori sa zaoberajú problematikou neúplnej rodiny, málokto hovorí o jej vplyvoch na žiaka. Druhou prekvapujúcou skutočnosťou bolo zistenie, že autori sa vo svojich názoroch neraz značne rozchádzajú.

RODINA A JEJ FUNKCIE
Jedným zo základných predpokladov zdravého duševného vývinu dieťaťa je, aby vyrastalo v prostredí citovo vrelom a stálom. Na prvý pohľad sa to zdá byť celkom samozrejmé a ľahko dosiahnuteľné. Ale predsa len sa treba nad tým zamyslieť a niekedy i napnúť mnoho síl, aby sme tieto dve podmienky splnili. Tá prvá požaduje, aby rodičia mali svoje deti radi. Tá druhá požaduje, aby sa mali radi navzájom. Aby dokázali vytvoriť spoločenstvo, ktoré bude trvať po celý ich život a v ktorom bude všetkým dobre. Aby dokázali vytvoriť skutočnú rodinu.
Nutne si teda kladieme otázku: čo to vlastne rodina je? Autori sa však priamym definíciám vyhýbajú a obmedzujú sa na vyjadrenia neveľmi jednoznačné. Z. Bauman definuje rodinu takto: "Je to skupina osôb spojených zväzkami manželstva, krvi alebo adopcie, ktoré obvykle bývajú spolu a vnútri skupiny postupujú podľa spoločensky určenej a uznanej deľby úloh. Je to spoločensky schválená forma stáleho spolužitia". Kramer vymedzuje rodinu širšie: "Je to skupina ľudí so spoločnou históriou, súčasnou realitou a budúcim očakávaním vzájomne prepojených transakčných vzťahov. Členovia sú často (ale nie nutne) viazaní hereditou, manželskými zväzkami, adopciou alebo spoločným usporiadaním života v určitom úseku ich životnej cesty. Kedykoľvek medzi blízkymi ľudmi existujú intenzívne a kontinuálne psychologické a emocionálne väzby, môže byť používaný pojem rodina".
Rodina je prvým sociálnym prostredím, do ktorého sa dieťa narodí. Je východiskovým terénom socializačného procesu a "spojovacím mostíkom" medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Hlavný zmysel rodiny je reprodukčný.

Rodina uľahčuje ľudom starostlivosť o deti a ich výchovu. Okrem toho, že je rodina biologicky dôležitá pre udržanie ľudstva, je tiež jednotkou spoločnosti. Reprodukuje človeka ako organizmus i ako bytosť kultúrnu. Sprostredkuváva tradíciu ďalším generáciám. Rodina formuje osobný vývin dieťaťa i jeho postoj k všetkým ďalším skupinám. Snaží sa ho formovať podľa vlastnej hodnotovej schémy. Rodina plní viaceré funkcie voči svojim členom i spoločnosti. Ide najmä o tieto základné funkcie :
1. Biologicko-reprodukčná funkcia. Spočíva, ako sme už vyššie spomenuli, v zaisťovaní biologického trvania spoločnosti a v odovzdávaní biologických vlastností. A tiež v erotických vzťahov medzi manželmi, čiže v pohlavnej láske, ktorá je silným stabilizujúcim činiteľom manželstva i rodiny. K poruchám tejto funkcie možno zaradiť bezdetnosť, neplánované rodičovstvo, ale aj mnohodetnosť, pri ktorej nie sú rodičia schopní dostatočne sa postarať o zabezpečenie svojich detí. Patria sem aj predčasné tehotenstvá nedospelých matiek a rodičovstvo u sociálne nezrelých alebo psychicky narušených rodičov.
2. Ekonomická funkcia. Predstavuje zabezpečovanie základných životných potrieb rodiny. Poruchy tejto funkcie sa prejavujú v hmotnom nedostatku a neschopnosti rodiny zabezpečiť základné životné potreby jej členov, čo je v súčasnosti dôsledkom nezamestnanosti, zvyšovania životných nákladov a iných negatívnych dôsledkov transformačných procesov.
3. Socializačno-výchovná funkcia. Možno ju označiť za najdôležitejšiu funkciu. Rodičia sú pre deti prvé výchovné vzory, ktoré majú u nich spravidla veľkú autoritu, čo umožňuje efektívnosť rodinnej výchovy. Táto funckia nie je splnená, keď sa rodičia nemôžu, nechcú či nedokážu náležite postarať o dieťa.
4. Emocionálna funkcia. Kladné citové vzťahy v rodine sú dôležitým predpokladom rozvoja vlastnej emocionality dieťaťa. Rodina zabezpečuje dieťaťu lásku, bezpečnosť, pochopenie a uznanie. Keď tento emocionálny podklad chýba, nastáva citová deprivácia a frustrácia. Nezriedka dochádza k vážnym deformáciám v psychosociálnom vývine človeka.
5. Ochranná funkcia. Spočíva v ochrane zdravia detí, ale aj v ich ochrane pred sociálno-patologickými javmi.

Rodina by mala položiť dostatočne základy imunizácie dieťaťa voči nežiadúcim činnostiam najmä vytváraním vlastných autoregulačných mechanizmov, pozitívnej hodnotovej orientácie a tiež voľnočasových aktivít.

2 NEÚPLNÁ RODINA
Neúplná rodina je rodina s jedným rodičom (okolo 90% z nich sú matky s dieťaťom alebo deťmi, okolo 10 % otcovia). Predstavuje stále častejší rodinný typ (jedna zo štyroch rodín v USA je tohoto typu). Jedná sa o rodiny vzniknuté rozvodom, rozchodom, ovdovením, adopciou dieťaťa osamelou ženou alebo pôrodom dieťaťa mimo manželstva .
Neúplné rodiny sú tu od praveku. Po celé tisícročia bola hlavnou príčinou neúplnosti rodín smrť jedného z rodičov. Boli tu vdovci, vdovy a siroty. Spoločnosť s tým tradične počítala a mala osvedčené prístupy k tomuto problému. Ochrana vdov a sirôt bola znakom rytierstva, známkou zbožnosti, občianskou cnosťou. Existovali sirotince a tiež tradičné (psychologicky a pedagogicky krajne pochybné) poňatie macochy a otčima. Rozvody sú tu tak isto od dávnych dôb a nie sú vynálezom modernej doby. Od počiatku šestdesiatych rokov 20. storočia výrazne rástol počet neúplných rodín.Tento trend bol dôsledkom vzrastajúceho počtu rozvodov, ale v posledných rokoch je tiež odrazom nárastu počtu žien, ktoré majú deti mimo manželstva - za slobodna.
V bývalom Československu pribudlo od roku 1960 do roku 1970 viac než
40 000 neúplných rodín, t.j. relatívne skoro 37 %. Na celkovom počte sa podieľajú rozvody 34 %, úmrtie jedného z rodičov 30 %, v 24 % sú rodičia uvádzaní síce ako manželia, ale jeden z nich " nie je prihlásený v spoločnej domácnosti k trvalému pobytu", v 10 % je rodič slobodný a konečne v 2 % nebola príčina neúplnosti zistená.
Prevažná väčšina rodín s jedným rodičom sú, ako sme uviedli osamelé matky. Pretože rodiny vedené osamelou matkou alebo osamelým otcom majú svoje špecifiká, budeme hovoriť o nich samostatne.

2.1 RODINA OSAMELEJ MATKY
Rodiny osamelých matiek môžeme rozdeliť do štyroch skupín podľa spoločenských postojov k nim :
1. Osamelé matky, ktorým manžel zomrel, teda vdovy s deťmi.
2. Osamelé matky, ktoré majú deti mimo manželstva.
3. Osamelé matky, ktoré majú deti z rozpadnutého manželstva.
4. Osamelé matky, ktoré zámerne chcú byť slobodné a dieťa majú s mužom,
s ktorým nikdy nepočítali pre trvalý vzťah.
2.1.1 VDOVY
Úmrtie je biologicky podmienenou cestou zániku rodinnej jednotky a je imanentné životnému cyklu rodiny. Každá rodina sa zákonite raz rozpadá úmrtím svojich členov. Úmrtie postihuje rovnakým dielom harmonicky i neharmonicky žijúce rodiny. Často, na rozdiel od rozvodu, vedie k pevnejšej zomknutosti pozostalých a štruktuálny rozklad je kompenzovaný emocionálnou integráciou.

Pátos pohrebnej ceremónie, jednoznačné sympatie príbuzných a priateľov a kondenzovaná citová atmosféra môžu zmierniť šok dieťaťa zo straty rodiča. Pri úmrtí dochádza k zintenzívneniu nielen vnútrorodinných vzťahov, ale aj k zjednoteniu príbuzenstva, ktoré zahrňuje pozostalých a dieťa predovšetkým - jednotnými prejavmi sympatií.
Vo všetkých spoločnostiach je ovdovelým a osirelým predpísaná rola s vysokým spoločenským statusom, ktorá im uľahčuje orientáciu v náročnej životnej situácii: "Spoločnosť dáva jedincovi model, ako reagovať na smrť, ako zariadiť pohreb, čo má hovoriť a čo si myslieť, ako dlho zotrvať v smútku" (Waller a Hill, 1951). Z týchto dôvodov sú dôsledky na psychiku dieťaťa po úmrtí rodiča celkom odlišné ako po rozvode. Citová väzba dieťaťa k rodičovi stratu spravidla nielen prežíva, ale - pokiaľ u dieťaťa nevzniknú pocity obviňovania - ešte sa upevňuje. Pokiaľ sa spomienky s odstupom času skresľujú, tak väčšinou v pozitívnom smere.
Citová atmosféra pred rozpadom rodiny je buď pozitívna (úmrtie po dlhotrvajúcej chorobe) alebo bez ovplyvnenia (náhle úmrtie). Atmosféra po rozpade rodiny je charakteristická intenzívnym smútkom pozostalých. Náhle úmrtie rodiča spôsobí v dieťati najprv pocit efektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúce z nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktogénne: oživuje a posilňuje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomrelému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nielen z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.

2.1.2 SLOBODNÉ MATKY
Koncom šestdesiatych rokov sa v západoeuópskych krajinách a v USA prejavil zreteľne trend naznačený už pred druhou svetovou vojnou. Klesla ochota ľudí, hlavne mladých, uzatvárať manželstvá. Stúpol počet ľudí, ktorí vytvárajú rodiny neformálne a zároveň počet žien, ktoré rodia a vychovávajú deti sami, t.j. bez muža. U nás bol počet nemanželských detí najvyšší v povojnovej dobe, údaje z konca osemdesiatych rokov sa vtedajšej deväťpercentnej miere zase začínajú približovať, ale ešte ju nedosahujú.
Určitá sociálna stigma slobodných matiek sa postupom času zmenšuje - skôr boli slobodné matky odsudzované, negatívne hodnotené po morálnej stránke a ich deti ľutované. Z toho vyplývalo dosť znevýhodňujúce postavenie v spoločnosti.
Je účelné rozlišovať medzi veľmi mladými slobodnými matkami a matkami, ktoré majú dieťa za slobodna až okolo tridsiateho roku.

Prvá skupina je charakteristická tým, že dievčatá prichádzajú do iného stavu často neplánovite, ich partneri sú skôr krátke, letmé známosti. V druhej skupine nájdeme skôr ženy, ktoré so svojimi partnermi udržovali dlhodobý vzťah a vedome sa rozhodli mať dieťa. Po narodení dieťaťa sa vzťah k jeho otcovi stáva pre obe skupiny žien neľahký a konfliktný. V našich podmienkach totiž tehotné ženy dávajú jednoznačne prednosť manželskému stavu pred postavením slobodnej matky, takže fakt, že si dieťa ponechali, sa vykladá ako pokus primäť partnera k sobášu.
Podľa výskumov z brnenskej manželskej poradne - tehotenstvo slobodných matiek prebieha komplikovanejšie a tieto matky majú viac pôrodných komplikácií. Ich deti sú častejšie choré než deti žijúce v kompletných rodinách. Bytová i finančná situácia slobodných matiek je horšia než u žien vydatých. Deti majú horší školský prospech, aj keď sa inteligenciou nelíšia od detí z úplných rodín. 2.1.3 ROZVEDENÉ MATKY
Postoje k nim sú ambivalentné. Na jednej strane sú obviňované, že neudržali manželstvo, i keď neuspokojivé, tzv. kvôli deťom. Na druhej strane sa tvrdí, že v prospech detí je lepšie konfliktný vzťah ukončiť a žiť s deťmi síce v neúplnej rodine, ale v relatívnom pokoji. Panuje všeobecný názor, že takéto rodičovstvo síce nie je optimálne, ale v dnešnej spoločnosti mnohokrát nevyhnutné.
Rozvod má stránku ekonomickú, právnu, rodičovskú, psychickú a sociálnu. Zvlášť posledné tri aspekty predstavujú záťaž na roky. Podľa skúseností klinických pracovníkov sa rodina po rozvode opäť stabilizuje do dvoch až piatich rokov. Rôzni autori sa prekvapivo rozchádzajú v názoroch na to, ako vplýva rozvod na dieťa. Starší autori majú tendenciu dívať sa na rozvod ako na jav nenormálny, či dokonca tragický a tvrdia, že plnohodnotná výchova detí je možná len v úplnej rodine. Iní prechádzajú do druhého extrému a tvrdia, že existuje vek, v ktorom dieťa rozvodom vôbec netrpí a nemá naň žiadny vplvy. Mnohí sa však zhodujú v tom, že rozvod je pre väčšinu detí traumou a kladie zvýšené nároky na ich psychiku.
Podľa Goldenberga (1998) sa rysujú tri dimenzie, ktoré ovplyvňujú úspešnú adaptáciu neúplnej rodiny s jedným rodičom po rozvode:
1. Vnútorné zdroje rodiny: zahrňujú schopnosť reorganizovať sa a udržať si vnútornú integritu i napriek veľkým zmenám, ktoré sa dejú v štruktúre a fungovaní rodiny. Osamelá matka si udržuje pocit kontroly a zvládania - nedochádza napr. k symbiotickým koalíciám.
2. Environmentálny stres: záleží tiež na tom, ako rodina vníma stres prichádzajúci z jej vonkajšieho prostredia a nakoľko efektívne mechanizmy zvládania používa.
3.

Zdroje v širšej sociálnej sieti: aká je miera a kvalita vonkajších zdrojov podpory (priatelia, príbuzní), ktoré je rodina schopná aktivovať.

Aj v situácii, keď jeden partner odišiel z rodiny, môže byť snaha osamelého rodiča pomôcť deťom vyrovnať sa so situáciou úspešná. Záleží hlavne na osobnosti osamelého rodiča a vonkajšej podpore.

2.1.4 DOBROVOĽNE SLOBODNÉ MATKY
V poslednom čase pribúda zrelých žien v období strednej dospelosti (často okolo 35 rokov), ktoré zámerne chcú byť slobodné a dieťa majú s mužom, s ktorým nikdy nepočítali pre trvalý vzťah. Sú väčšinou zaistené, úspešné vo svojom povolaní, a aj keď nestretli vhodného partnera, chcú priviesť na svet dieťa, pokiaľ je čas. Môžeme sem zaradiť i matky, ktoré nie sú vydaté a dieťa adoptovali alebo prijali do pestúnskej starostlivosti. Ďalšia možnosť (využívaná skôr v zahraničí) je asistovaná reprodukcia - slobodná žena sa stáva matkou po umelom oplodnení.

2.2 RODINA OSAMELÉHO OTCA
Osamelým otcom sa muž stáva väčšinou vtedy, keď matka detí zomrie, opustí rodinu alebo je kvôli vážnej chorobe celkom vyradená zo starostlivosti o deti. Osamelých otcov je neporovnateľne menej ako osamelých matiek. Súdna prax len výnimočne zveruje dieťa do opatery otca. Ale na druhej strane nie sú zdaľeka také vzácne prípady , keď matka v rodine nemôže plniť svoju funkciu a hlavná váha výchovy dieťaťa spočíva na otcovi. V takomto prípade však pomáhajú otcovi väčšinou starí rodičia alebo iná materská náhrada ženského rodu, takže len ťažko možno hovoriť o osamelom otcovi.
Ale skutočne osamelí otcovia sú vystavení tým istým psychologickým nebezpečiam a úskaliam ako osamelé matky. Miera týchto nebezpečí je však skôr zosilnená. Výskumy ukázali, že repertoár upokojovacích a zabavovacích postojov voči dieťaťu je v podstate rovnaký u žien i mužov. Muži reagujú na úsmevy dieťaťa rovnako ako ženy. Takisto na detsky plač. Hovoria k dieťaťu vyšším hlasom, lezú s ním po podlahe, robia naň grimasy, atď. Napriek tomu otec má predsa len určitú nevýhodu. Otec sa nemôže s dieťaťom tak intímne zžiť ako matka behom tehotenstva, neprežíva pôrod, intimitu dojčenia. Moderná psychológia teda ukazuje, že otec nie je svojou psychickou vybavenosťou z role "materského" vychovávateľa zásadne vylúčný, aj keď k onej základnej interakcii s dieťaťom má predsa len dlhšiu a zložitejšiu cestu.
Až do sedemdesiatych rokov bola rola otca považovaná za okrajovú.

Postupom času nastali zmeny, muži sú povzbudzovaní k aktívnejšiemu a senzitívnejšiemu prístupu k deťom, k väčšej angažovanosti na ich vývoji.
Teda prvou nevýhodou otca je nedostatok biologického zžitia s dieťaťom a druhou - tradičný pohľad ľudí, že opatrovateľskú funkciu lepšie zvládajú ženy, čomu je prispôsobená aj spoločnosť (máme rôzne podporné skupiny pre matky s deťmi, ale žiadne pre otcov). Ďalšie činitele sú skrytejšie, ale o to závažnejšie. Pre citový a sociálny vývin dieťaťa je potrebné, aby malo vo svojej blízkosti vzory životnej role mužskej i ženskej. To je podmienkou neskoršej mužskej identity u chlapcov a ženskej identity u dievčat. Teda otec by mal prinášať dosť podnetov ako z mužské-
ho, tak i zo ženského sveta. Tu môžu nastať komplikácie, lebo rozhodne nie je ľahké prevziať to, čo charakterizuje ženský svet (jemnosť, nežnosť, citovejší prístup k životným skúsenostiam). 3 DÔSLEDKY NEÚPLNOSTI RODINY NA DIEŤA
Celý rad štúdií sa snaží ukázať, aký vplyv má neúplnosť rodiny na vývin osobnosti dieťaťa. Výsledky však zďaleka nie sú jednoznačné a výskum zďaleka nie je uzatvorený, medzi iným aj preto, že činiteľov, ktoré vstupujú do hry je mnoho a ich účinnosť je málo prehľadná. Niektoré všeobecné poznatky nám však výskum predsa len poskytuje. Bolo skúmaných mnoho pacientov psychických ambulancií, mladistvých delikventov a detí v psychologických poradniach. A zhodne sa ukazuje, že v osobnej histórii týchto ľudí sa odlúčenie od jedného z rodičov objavuje nápadne často. Rozborom matriálu o 309 deťoch hospitalizovaných na detskom psychiatric-kom oddelení zistil Langmeier nasledovné pomery :
 právne úplné zloženie rodiny......................................... 57 % detí
 jeden z rodičov zomrel .................................................. 14 % detí
 rodičia sa rozviedli alebo rozišli ..................................... 11 % detí
 deti odobraté zo starostlivosti rodičov ............................ 10 % detí
 deti nardené mimo manželstva ....................................... 4 % detí
 obaja rodičia zomreli ....................................................... 4 % detí

Treba si samozrejme uvedomiť, že väčšina detí z neúplných rodín, nemá žiadne poruchy správania, neprichádza do konfliktu so zákonom, ani sa nedostáva do psychiatrických poradní! Musí sa spojiť viac nepriaznivých činiteľov, aby k niečomu takému prišlo. Psychologické činitele, ktoré nepochybne pôsobia sú tieto : kto chýba v rodine, ako dlho chýba, od akého veku dieťaťa, ako je nahradzovaný, aká bola osobnosť strateného rodiča a aká je osobnosť prítomného rodiča, a hlavne aká je osobnosť dieťaťa. Aký je sociálny kontext, v ktorom život neúplnej rodiny prebieha (ako pomáhajú prarodičia, aké je hospodárske zaistenie rodiny, aké sú kultúrne tradície spoločnosti).

Významným činiteľom je tiež príčina neúplnosti.
Môžeme tiež uvažovať o tom, ako veľmi a či vôbec sa líši neúplná rodina, kde otec nie je fyzicky prítomný od neúplnej rodiny, kde otec neplní svoju funkciu a je neprítomný psychologicky, napríklad v dôsledku alkoholizmu alebo duševného ochorenia. V rodinách, kde otec je prítomný, je rôzna miera jeho zapojenia do procesu socializácie detí a do ich výchovy. Často fyzická prítomnosť otca teda nie je zárukou zdravého vývinu detí.
Sobotková (2001) uvádza, že výskumy zatiaľ nedokázali priame súvislosti medzi absenciou otca vo výchove a možnými negatívnymi javmi vo vývine dieťaťa. Zaujímavý pohľad na problematiku predkladá Mukti Jane Campionová (1995). Predpoklad, že dieťa potrebuje oboch rodičov, aby sa úspešne identifikovalo so svojou pohlavnou rolou a naučilo modelom efektívneho správania, považuje za ideálny stav. V skutočnosti to podľa nej funguje tak, že nie je dôležitá kvantita rodičovstva (teda jeden alebo dvaja rodičia), ale kvalita rodičovstva. Úspech rodičovstva pri obtiažnejších podmienkach je podľa Campionovej výrazne ovplyvňovaný podporou okolia a dostupnou odbornou pomocou.
Teda jednoduchá skutočnosť, že dieťa je vyhovávané len jedným rodičom, nespôsobuje sama o sebe nejaké zvláštne úchylky v jeho vývine. Spôsobuje len to, že výchova za takých okolností je náročnejšia a prináša určité nebezpečenstvá, ktorým musíme venovať zvýšenú pozornosť.
Už sme uviedli, že dieťa potrebuje mužské i ženské vzory, aby sa mohlo identifikovať so svojou sexuálnou rolou. Problémy môžu nastať, keď takýto vzor chýba, najčastejšie je to otec. Otec je vzorom nielen tým, čo sám robí, je i vzorom spolupráce (pokiaľ s matkou skutočne spolupracuje). Skúsenosti ukazujú, že chlapci sú v tomto smere citlivejší, vnímavejší a teda "zraniteľnejší" ako dievčatá. Častejšie u nich nachádzame ťažkosti z nedostatku autority, ale i z nedostatku možnosti nájsť si imponujúci mužský vzor, uspokojiť svoje športové, technické, prírodné záujmy a pod. Nie je správne, ak matka znižuje hodnotu otca. Matkin kritický postoj môže dokonca oslabiť chlapcovo prianie identifikovať sa so svojím otcom. Ak je otec trvale neprítomný, je tu riziko, že sa chlapec stane príliš závislým na matke, čo ešte viac ohrozí jeho pocit maskulinity.
Dievčatá sú spravidla spoločensky prispôsobivejšie a výchovných problémov býva u nich menej. Avšak aj u nich niekedy pozorujeme, že im v otcovi chýba osoba, s ktorou by mohli prežiť vzťah nezáväzného citového obdivu a podľa ktorej by si mohli vytvárať predstavu o svojom budúcom životnom partnerovi. Chlapcom i dievčatám hrozí, že by mohli zostať príliš dlho citovo nezrelými. Vo vzťahoch k druhému pohlaviu potom ľahšie upadajú do niektorých krajností, akou je napr.

nadviazanie vzťahu bez rozmyslu a bez zábran, alebo naopak rozhodné odmietanie druhého pohlavia.
Aj v tejto problematike sa názory autorov rozchádzajú. Napr. prof. Jean Le Camus z Univerzity v Toulouse (2000) tvrdí, že neexistujú dôkazy o tom, že absencia otca zťažuje prijatie mužskej pohlavnej role u chlapcov.
Úmrtím, rozvodom alebo rozchodom deti mnoho strácajú. Okrem straty denného kontaktu s jedným rodičom obyčajne vidia menej aj druhého rodiča, ktorý musí venovať viac času zárobku. Niekedy je úplne prerušený kontakt s niektorými príbuznými, napr. starými rodičmi. Deti strácajú pocit rodinnej súdržnosti, pocit istoty a presvedčenia, že im rodičia budú stále niekde nablízku. To všetko môže v určitých prípadoch viesť k psychickým zraneniam, ktoré sa prejavujú dlhodobým smútkom a depresiami, úzkosťou, náladovosťou. Úzkosť sa môže prejavovať psychosomatický-mi symptómami, napr. častými bolesťami, pre ktoré neexistuje žiadny somatický podklad. Niektoré malé deti prechádzajú "regresiou", čo je reakcia na stres napr. po rozvode. Ďieťa si cmúľa palec, a tým sa akoby vracia k skoršiemu obdobiu svojho života, keď sa cítilo bezpečnejšie.
Postupom času, ako sa dieťa vyrovnáva so stratou, tieto prejavy ustupujú. Významnú rolu tu zohráva celková citová atmosféra rodiny. napr. v rodine, kde sa citové prejavy dieťaťa považujú za detinskosť a rozmaznanosť, dieťa svoj smútok potláča a ťažšie sa s ním vyrovnáva.
Dnes už nie je takým problémom psychická deprivácia, s akou sme sa stretávali u detí z detských domovov ešte pred dvadsiatimi rokmi, ale skôr to, čo by sme nazvali "citová subdeprivácia". Predznamenáva totiž budúce zlyhanie v situáciách náročných na citovú vyspelosť a v oblasti medziľudských vzťahov. Preto je veľmi dôležité, aké sú vzťahy v neúplnej rodine a to, či sú uspokojované citové potreby dieťaťa.
Deti sa učia na svojich rodičoch, sú socializované tým, že preberajú typ vzťahov medzi rodičmi (úctu, lásku, spôsob riešenia konfliktov). Tu sa stretávame s problémom medzigeneračného prenosu rozvodového správania. Ukázalo sa, že deti z rozvedených manželstiev sa rozvádzajú častejšie než deti z manželstiev nerozvedených. Rozvod rodičov predstavuje v životnej skúsenosti detí model riešenia manželského nesúladu a tým sa podieľa na určitom poňatí role muža a ženy v manželstve. Ukazuje sa, že konfliktné formy partnerských interakcií si ľahšie osvoja malé deti než deti v období puberty a adolesencie.
V. Panenka (1982) skúmal vplyv neúplnej rodiny na psychopatologický vývin osobnosti, a to na 371 pacientoch psychiatrickej liečebne v Prahe.

Zistil, že pacienti z rodín rozpadnutých úmrtím rodiča vykazujú nižší stupeň socialnych porúch, ale viac psychotických príznakov ako pacienti z rozvrátených rodín. Na druhej strane sociálne poruchy a neurotické príznaky významne prevažovali u pacientov z rozvrátených rodín. Celkovo sa prejavili významné rozdiely medzi pacientami z úplných a neúplných rodín v oblasti sociálnych porúch a psychiatrických diagnóz, ale žiadne rozdiely v iných znakoch psychopatológie (abúzus alkoholu, abúzus drog, suicidálne prejavy a intelektová úroveň). Panenka prišiel k záveru, že neúplná rodina nepredstavuje apriórne patogénne prostredie a sama o sebe nevedie k dysfunkcii. Rozvoj dysfunkcie a patogenity závisí na špecifickosti danej situácie a na okolnostiach, ktoré súvisia s rozpadom rodiny.

4 DIEŤA Z NEÚPLNEJ RODINY V ŠKOLSKOM PROSTREDÍ
Škola je prostredie, kde sa zvlášť výrazne začínajú prejavovať sociálne vlastnosti dieťaťa. Tu sa dieťa učí základným povinnostiam, vzťahu k spolužiakom i učiteľom. Dieťa sa dostáva do situácie, keď samo, bez rodičov, je postavené do sveta práce a povinností, keď stojí pred nutnosťou obstáť v školskom kolektíve a docieliť úspechy. Akú pozíciu si dieťa v danom veku vybuduje, taký bude do istej miery další vývin jeho sebavedomia a spôsob komunikácie v neskoršom období.
Balharová aŠporcová (2002) skúmali význam role otca pri utváraní sociálnych vlastnsotí dieťaťa. Na hodnotenie socializácie dieťaťa použili dotazník, ktorý vyplňovali učitelia 2 707 osemročných žiakov. Zistili, že neprítomnosť otca či nedostatok citovej opory matke sa odrazil v horšom sociálnom správaní detí. Výraznejšie odchýlky v sociálnom správaní boli u detí bez otcov. Z toho vyplýva, že reálna prítomnosť otca v rodine, aj keď neposkytoval citovú oproru matke, sa javila prospešnejšia než jeho úplná absencia. Potvrdil sa zvláštny význam podpory otca apocitu bezpečia pre matku a tým aj pre dieťa už v období tehotenskom a popôrodnom. Ukázala sa aj pozoruhodná súvislosť medzi nemožnosťou komunikácie matiek s blízkou osobou v popôrodnom období a neschopnosťou komunikácie dievčat v mladšom školskom veku.
Dieťa si vytvára v škole sociálne vzťahy. V.Trnka skúmal 100 detí z rozve-
dených manželstiev a kontrolnú skupinu 100 detí z úplných rodín. Pri hodnotení kolektívom triedy sa javili deti z rozvedených manželstiev ako neobľúbené, samotárske, bojazlivé, nedisciplinované, hašterivé. Autor prisudzuje tieto vlastnosti strate autority a pocitom menejcennosti. Pocity menejcennosti vyplývajú z nízkej miery sebaúcty a z nízkeho sebahodnotenia dieťaťa.

Sebaúcta je vysoká, ak rodičia majú k deťom vrelý a milujúci vzťah, venujú im chápajúcu a pozitívnu pozornosť. Dieťaťu, ktorého rodičia prechádzajú napr. rozvodom, sa takejto pozornosti nie vždy dostáva. Dieťa má potom sklon chápať zlyhanie rodičov ako vlastné zlyhanie a trpí pocitom viny. Nízka miera sebaúcty môže prameniť z pocitu hanby. Dieťa má pocit, že jeho rodina nie je taká dobrá ako rodina úplná, takže ani ono samo nie je také dobré ako ostatné deti. Dieťa má potom aj v škole pocit odlišnosti a len málo ho upokojí, že aj iní jeho vrstovníci pochádzajú z neúplných rodín. Z toho môže vyplývať neistota dieťaťa v nadväzovaní kontaktov, bojazlivosť, stiahnutie sa do seba a následná neobľúbenosť.
J.S. Wallerstein (1987) uvádza medzi inými následovné reakcie detí na rozvod alebo rozchod rodičov. U detí od 6 do 11 rokov to je zhoršenie školských výkonov, prudký hnev - zlosť a u chlapcov poruchy správania - agresia. U detí od 12 do 18 rokov : delikvencia, školské zlyhanie, užívanie drog, sexuálna promiskuita. Často sa stáva, že deti, ktoré sa trápia, zameriavajú svoje problémy navonok, a to vo forme porúch správania. Ak sa dieťa zle cíti má sklon zle sa správať, hlavne, ak cíti, že rodičia nad ním nemajú plnú kontrolu. K najčastejším poruchám správania v školskom prostredí patrí záškoláctvo, krádeže, šikanovanie, toxikománia, delikvencia a kriminalita.
Dieťa z neúplnej rodiny sa takýmto správaním môže snažiť pritiahnuť na seba pozornosť rodičov, je to vlastne volanie o pomoc, signál, že sa s ním niečo deje. Poruchy správania môžu vzniknúť pod vplyvom straty autority, ktorú v rodine obyčajne predstavuje otec. Vrelý, angažovaný , starostlivý otec je prevenciou proti antisociálnemu správaniu, zatiaľ čo otec neplniaci rodičovské funkcie pravdepodobnosť delikvencie zvyšuje. Dieťa sa môže snažiť upozorniť na seba rodičov, ktorí ho zanedbávajú. Jeden rodič oň stratil záujem a druhý je príliš zamestnaný ekonomickým zabezpečovaním rodiny. Takto môže tiež prejavovať svoj hnev, zlosť a sklamanie z rodičov. Výskumy ukázali, že problémy chlapcov bývajú vážnejšie a trvajú dlhšie ako dievčat. Nedostatok otcovskej autority, nepresne alebo nedostatočne vymedzené výchovné hranice a neuspokojený pocit bezpečia znamenajú ústup v rodičovskej roli, dieťa sa v takom prípade môže stať "silnejšie " než rodič. „Ak sa dieťa cíti ako všemocný pán a rodičov môže ovládať, stráca možnosť cítiť sa u nich v bezpečí a ctiť si ich. Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú v živote štastné.

Samy ešte netušia, že nikdy nedosiahnu slobodu, pokiaľ budú závislé na moci " (Prekopová, 1993).
Tyranizovanie sa môže preniesť aj do školských podmienok, a to vo forme šikanovania. "Ide o agresiu, ktorej sa dopúšťa dieťa alebo skupina detí voči dieťaťu alebo skupine detí viac -menej bezbranných, či už pre fyzickú alebo inú slabosť" (Říčan, 1998). Ako uvádza Kolář (1997) väčšina agresorov prejavovala známky citovej deprivácie a u svojich rodičov sa stretávali s agresiou. Dieťa z neúplnej rodiny sa môže stať nielen šikanujúcim ale aj šikanovaným. U typických "obetí" bol častý výskyt ochranárskej matky a absencia mužskej identifikačnej postavy, prípadne rôzne varianty patologickej rodiny.
Záškoláctvo je porucha správania, ktorá spočíva v úniku od školských povinností. Môže byť dôsledkom nedostatočnej adaptácie žiaka na školské prostredie alebo porúch v rodinnom prostredí. Úzko súvisí s kriminalitou a patologickými závislosťami.
Pri jednom rozsiahlejšom výskume (Matějček a Dytrych, 1994) bolo potvrdené, že deti z neúplných rodín boli hodnotené učiteľmi a svojimi matkami ako menej ctižiadostivé, menej svedomité, viac citlivé až precitlivé, viac dráždivé a nervózne, šlo o deti s neurotickými symptomámi. Uvedené príznaky síce môže vymiznúť úpravou rodinných pomerov, ale tiež môžu prerásť do detských psychických porúch. Iné zahraničné práce tvrdia, že chlapci vychovávaní v rodinách bez otca od útleho detstva sa javia pri testovaní inteligencie ako menej nadaní, než chlapci vyrastajúci s otcom. Väčšina autorov sa však zhoduje v tom, že nie je rozdiel medzi inteligenciou detí z úplných a neúplných rodín. Možné školské zlyhanie teda majú príčinu inde. Môže to byť reakcia detí na rozchod rodičov. Deti sú nešťastné, menej sa v škole snažia, majú ťažkosti so sústredením sa na vyučovaní (sú duchom neprítomné, zasnívané). Doma majú sťažené podmienky na prípravu na vyučovanie, rodičia sa im menej venujú a pod.
Z uvedeného vyplýva, že dieťa z neúplnej rodiny sa môže stať za určitých okolností tzv. problémovým žiakom (aj keď sa ním stať nemusí a väčšinou ani nestáva). Je dôležité, aby učiteľ poznal rodinné zázemie žiaka a mohol pochopiť príčiny nevhodného správania sa alebo neprospievania a poskytnúť žiakovi adekvátnu pomoc v spolupráci so školským psychológom, sociálnym pedagógom a samozrejme rodinou samotného dieťaťa.
Na túto tému urobili v posledných rokov zaujímavé výskumy psyhológovia vo Veľkej Britániia SSpojených štátoch. Zhodne tvrdia, že rozvod sám o sebe má na poruchy správania a školského prospechu u chlapcov zanedbateľný vplyv. U dievčat je síce vplyv samotného rozvodu zrejmý, ale veľmi malý.

Podstatný vplyv na tieto poruchy má všetko, čo sa v rodine deje pred rozvodom. Zaujímavé je, že vo väčšine iných výskumov autori uvádzajú, že rozvod alebo rozpad rodiny má významnejší vplyv na chlapcov ako na dievčatá.
Doteraz sme hovorili len o nepriaznivých dôsledkoch neúplnej rodiny pre dieťa. Tieto môžu byť naopak aj priaznivé. Psychológovia sú presvedční, že deti sa celkovo lepšie vyvíjajú v dobre fungujúcej rodine s jedným rodičom ako vo vysoko konfliktnej rodine pôvodnej. Takže dieťa môže po rozchode rodičov dosahovať naopak lepšie výsledky v škole ako predtým, keď žilo v napätí a neistote. V niektorých prípadoch vedie výchova samotnou matkou k rýchlejšiemu dospievaniu dieťaťa a k úspešnejšiemu spoločenskému zaradeniu. Mlady človek, ktorý musel prekonávať určité prekážky, bude iniciatívnejší, cieľavedomejší, istejší vo svojom vystupovaní, samostatnejší, ako iný, ktorý vyrástol v dokonalom pohodlí a hmotnom i citovom blahobyte.

Z Á V E R

V tejto práci som uviedla rôzne názory a výskumné zistenia viacerých autorov na tému neúplná rodina. Uvedomujem si, že sa mi tému ešte nepodarilo ani zďaleka vyčerpať a tiež uspokojivo odpovedať na otázku, či má neúplná rodina negatívny vplyv na dieťa v školskom prostredí. Snáď môžem len povedať, že treba odmietnuť stále rozšírený názor, že nefunkčnosť je logickou súčasťou neúplnej rodiny. Áno, nefunkčnosť sa môže prejaviť a tiež negatívny vplyv na žiaka, ale len za istých okolností, ktoré je nutné podrobnejšie preskúmať. Musíme mať na zreteli, že jednotlivé druhy neúplných rodín (rodina slobodnej matky, rodina rozvedená, rozpadnutá úmrtím rodiča) sa vo svojom pôsobení na psychiku dieťaťa líšia, preto je nutný diferencovaný prístup k problémom neúplných rodín. Možno ešte dodať, že neúplná rodina môže niekedy plniť funkcie lepšie ako rodina úplná, zaťažená hlbokými vnútornými konfliktami.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Dieťa z neúplnej rodiny v školskom prostredí