Táto túžba je charakterisktická pre každé dieťa, vychádza z vnútra a ono si to uvedomuje. Chlapci sa hrajú s autíčkami alebo stavebnicami a dievčatá zvyčajne s bábikami. V chlapcoch je už od malička zakódovaná túžba stavať a budovať. Takto sa ako budúci živitelia rodín pripravujú na svoju úlohu. Pre dievčatá je prirodzená hra na mamu., čím sa pripravujú na ich životné poslanie - byť matkami.
Frustrácia môže prameniť z toho, že dieťa nemá vhodné podmienky na hru, že sa jednoducho nemôže venovať dostatočne hre. To, že nenapĺňa túto svoju potrebu, nepriaznivo vplýva aj na jeho vývin. Stáva sa, že si dieťa vytvorí k hračke vzťah ako k živej bytosti. S tou istou bábikou spáva, ak ju nemá pri sebe v posteli, nezaspí. Keď sa hračka stratí alebo zničí, dieťa plače a je frustrované.
Dieťa v predškolskom veku ešte nemá vyhranený charakter, tento sa dospievaním formuje a utvára. K formovaniu charakteru prispieva hra, pri ktorej sa dieťa môže realizovať. Jednou z čŕt charakteru je egoizmus, ktorý je vyjadrený vetou. "Táto bábika je moja a hrám sa s ňou len ja". Dieťa sa v tomto období hrá väčšinou samo, až neskôr prechádza ku kolektívnym hrám. Dieťa si uvedomuje samo seba, má zážitok JA, a tak presadzuje svoju vôľu, často aj neadekvátne. Ešte nevie rozlišovať, čo je dobré a zlé, morálne a nemorálne a nenesie zodpovednosť za svoje skutky. Veľmi jasne však chápe rozdiel medzi SMIEŠ a NESMIEŠ. Dieťa skúša prekročiť hranicu NESMIEŠ, lebo je zvedavé, či rodičia myslia vážne to, čo hovoria. Napr. mama povie dieťaťu, že si po hre musí hračky upratať a nesmie ich nechať rozhádzané. Dieťa hračky neuprace. Matka buď dôsledne vyžaduje splnenie svojho rozkazu, alebo to nepovažuje za podstatné a hračky uprace sama. Aj týmto sa formuje charakter dieťaťa.