VSEOBECNE DEFINICIE.

Táto práca vznikla k semináru Sociálna antropológia, ktorý prebiehal v školskom roku 2001/2002 v treťom ročníku na katedre etnológie.
Termín subkultúra býval v minulosti rôzne definovaný. Všeobecne bol chápaný ako patologicky jav v spoločnosti, niečo primitívny ako nižšia kultúra. Už v samej etymológií slova , „ sub „ vyjadruje niečo nižšie, horšie.
Mnoho dnešných javov odpovedá skôr tejto negatívnej interpretácii. Vezmime si napríklad agresívne chovanie skinheadov, bitky na futbalových štadiónoch a aj vzájomná agresia iných rôznych skupín mládeže. Hovorí sa tiež o subkultúrach narkomanských, radikálnych a okrajových. V tomto význame sa pojem subculture užíva na označenie spoločenských skupín stojacich v konflikte s majoritnou väčšinou.
Naproti tomu v sociologickej literatúre ( hlavne americkej ) sa môžeme stretnúť s úplne inou definíciou. Pod subkulturou tu rozumejú skupiny etnické , náboženské či dokonca pracovne. Hovorí sa subkulture amerických Talianoch, mormónskej či dokonca subkulture finančných maklérov. V tomto prípade sa jedná o segment kultúry avšak bez hodnotiaceho elementu. Nie vyššie - nižšie, nie horšie - lepšie. Ďalšou interpretáciou je chápanie subkultúry ako určitej formy protestu mládeže. Takéto vysvetľovanie však narazilo na problémy s príchodom hnutia hippies. Tí totiž nepasovali do rámcov revoltujúcej mládeže, keďže “ hipisakom “ mohol byt v kľude tak ako päťnástročný chalan tak aj doktor i žena v domácnosti. Preto sa pre búriacu mládež začal užívať skôr termín kontrakultura, čo lepšie odpovedalo v zmysle konfliktu medzi mladou a staršou generáciou.
Poľská sociologička Aldona Javlowska vo svoje knižke Drogy kultúry tento proces popisuje takto : mladý človek opúšťa svoju rodinu a začína žiť v hipisackej komunite, potom začína chodiť na protivojenske demonštrácie a nakoniec sa zapojí do prace v ekologickom hnutí. Mame tu do činenia s procesom prechodu cez viaceré fázy. Sociologička Anna Wyka pojatie termínu subkultúra definuje ako vstupnú fázu procesu, ktorého produktom je alternatívna kultúra. Fázy medzitým sa potom nazývajú kontrakultúry.
ANARCHIZMUS
Počiatky hnutia anarchizmu siahajú do druhej polovice 19-teho storočia a spájajú sa s klasickými menami ako Bakunin a Stirner. Avšak znovuoživenie a renesancia tejto ideológie nastala až v 60-tych rokoch 20-teho storočia - začiatok vzbury mládeže na západe. Tieto ideje ožili v heslách a manifestoch amerických yippies, revolty 1.

Parížskeho mája a v umení mladých umelcov tej doby. Všetky tieto hnutia mali spoločnú orientáciu a ciel. Zmenu spoločenskej situácie , odmietnutie autority a boj proti vrstve bohatých. Ich cieľom malo byt volne spoločenstvo postavene na zásadách slobodnej kooperácie individuálnych a zborových činiteľov. Spoločenstvo bez administratívneho aparátu, či moci smerovanej do vnútra (polícia) a von (armáda)
Znovuozivenie tohto hnutia nastalo zase až v roku 1976. Bolo to aj vďaka skupine Sex pistols a časopisom venujúcich sa hudbe , ktorá je známa pod názvom punk. Anarchia sa tu však chápala skôr v zmysle rozkladu, chaosu a bezvládia. Tu však treba rozlišovať medzi pojmi punk a anarchizmus. Takzvaní punkeri sú fanúšikovia hudby a anarchisti sú skôr odporcovia súčasného systému. Jedno, ale nevylučuje druhé. Ďalej by som sa venoval už, iba punku. Počiatky punku sa viažu s vyčerpaním atraktívností predchádzajúcich štýlov (posthippis a disco) a potreby nového modelu umeleckej expresie. Zároveň vychádza aj zo situácie, keď bola ako politická tak aj ekonomická (naftová) kríza. Vo Veľkej Británii sa hovorilo o úpadku niekdajšieho impéria a problémom mladých sa stal nedostatok prace. Výsledkom toho bola agresia, apatia a celkove vzdanie sa. V takejto situácii hovoriť o milosti a pokoji alebo o veselej zábave na diskotékach strácalo svoj zmysel. Tieto fakty spôsobili, že tato vlna zasiahla najviac mládež z robotníckych kolónii veľkých miest. Preto britsky punk odvodzuje svoj pôvod v proletariáte na rozdiel od amerického.
V USA punk začal svoju históriu ako pokračovanie avantgarnych umeleckých štýlov kultivovaných cez bohému New Yourku rokov 60-tych. Vážne úlohy tu zohrali jeden z najvyznamnejsich tvorcov pop-artu Andy Warhol, poetka a speváčka Patty Smith a líder skupiny Velvet underground Lou Reed. V Amerike mal však punk skôr esteticky charakter a nie formu spoločenského hnutia mládeže.
Oba aj americký aj britský mal svoju podstatu v odmietaní konvencii, rebelantstve a podvratnosti. Mladí ľudia tvoriaci tuto subkultúru konali viac intuitívne než s rozumom. Ich hesla boli “NO FUTURE”, “NO RULES”, “ANARCHY”. Negácii podliehali aj základné hodnoty ako rodina, vzdelanie manželstvo. Boli proti politike, všetkému čo malo znak hierarchizacie teda aj cirkev. Odmietali dominujúcu kultúru ako falošnú zameranú na zisk. Vysoký doraz sa kládol na slobodu a individualizmus. Punk je síce skupinová záležitosť, ale nie je postavený na vnutroskupinovej hierarchii.
Okrem hudby sa punk prejavil aj v odeve.

Typickými odevnými súčiastkami boli čierna vybíjaná bunda tzv. sidovka (nazvaná podľa Sida Viciousa- Sex Pistols), vojenské topánky, reťaze na krku (nie zlate), zámky, náušnice, obtiahnuté nohavice, a vlasy zafarbene a tvarovane na “číro”. Dôležité bolo šokovať rodičov a okolie.
Po čase však punk stratil na svojej dynamike a dnes zovšeobecnel ako jeden z mnohých prejavov mládeže.
Neopunk je súčasný štýl hudby, hudobne síce príbuzný punku, ale inak zo sociálneho a čo do popularity nemá s pôvodným punkom nič spoločné. Ide skôr o estetickú záležitosť.

SKINHEADS.

Prvýkrát sa objavili okolo roku 1966 v Anglicku. Spočiatku tvorili odnož inej subkultury takzvaných moods, resp. hard moods. Vyvstali z robotníckych stredísk, preto aj ich výzor mal byt proletariansky.
Vysoké topánky, dzinsi, vojenské košele a krátke vlasy. Tie symbolizovali stálu pripravenosť do boja proti cudzím. Vtedy, však pod pojmom cudzí, nerozumeli cudzí ako etnicky či rasovo , ale cudzí ako bohatší. Ich výzor tiež vyjadroval silu patriotizmus a postoje ľudí prace v protiklade k zzenstilosti a pacifizmu hippies. V 60-tych rokoch boli dokonca silne inšpirovaných kultúrou karibskych imigrantov (tiež mali krátke vlasy). Avšak tato ich fascinácia nimi netrvala dlho. Skončila sa, keď sa strediska mladých imigrantov začali uzatvárať pred nimi vplyvom ideológie rastafarianizmu. Ich ďalším nepriateľom sa stali punkeri , ktorí síce pochádzali z rovnakých podmienok, ale vyznávali iné hodnoty a nie poriadok a disciplínu. Vzájomná vojna medzi nimi sa odohrávala hlavne na rokovych koncertoch a futbalových štadiónoch. Z Anglicka sa hnutie, už ako rasistické rozšírilo do ďalších krajín a dnes je aktívne vo viac ako 33 krajinách a pôsobí v ňom okolo 70 000 mladých ľudí. Najviac ich je v Nemecku 5000, v Cesku a Maďarsku ich je 4000 v USA 3500 a v Poľsku 2000. V Nemecku útočia hlavne na Turkov, v Anglicku na aziatov, vo Francúzsku na severoafricanov a v našich krajoch na Rómov. V Poľsku je situácia trochu iná. Narozdiel od typicky progermanskeho postoja sú Poľskí skinheadi silne antigermanski. Je to dôsledok, keď ich historicky antagonizmus je silnejší ako vzájomná solidarita medzi skinhedmi. A všade atakujú narkomanov, bezdomovcov, homosexuálov a ľudí stojacich v názoroch proti nim.
V našich oblastiach je situácia taká, že časť spoločnosti pokladá skinov za svojich ochrancov, lebo útočia na Rómov, ktorých vinia za väčšinu zločinov spáchaných u nás.

Vyjadrujú vlastne v extrémnej podobe, to čo cíti aj nie mala skupina populácie.
Na Slovensku sa skinheadi delia do dvoch hlavných skupín NACIONALISTOV a NARODNYCH SOCIALISTOV. Nacionalisti kladu na prvé miesto “čisté a biele Slovensko”, odmietajú Hitlera a nepoužívajú nacistické insígnie. Ich symbolmi sú Slovensky znak a poprípade Slovenska zástava. Pre Národných socialistov je zase prvoradá rasa, i keď aj národ je dôležitý. Sú viac internacionálne orientovaní, spolupracujú na medzinárodnej úrovni, vyznávajú fašizmus a uctievajú Hitlera. Cieľom je revolúcia a iba árijská rasa. Používajú nacistické insígnie.
I keď existujú medzi nimi iste názorové nezhody, povacsinou si dobre rozumejú a pri akciách stoja “bok po boku”.
Okrem týchto dvoch skupín existujú u nás aj menej početní tzv. nepoliticky OI skins, pre ktorých je hlavná zábava, hudba a pivo.
V zahraničí u nás len vo veľmi malom množstve existujú aj tzv. SHARPeri (skinheadi proti rasovým predsudkom), ktorý stoja otvorene proti rasizmu a sú ich najvacsimi nepriateľmi.
Rasisticky orientovaní skinheadi sú často zgrupovaní do viac, či menej ilegálnych skupín. Najaktivnejsie sú “Blood and honour” a “Slovakia hammer skins”. Sú to pobočky zahraničných organizácií a najaktivnejsou je SHS. Hovoria si elita z elity a nie každý sa môže stať ich členom. Berú len spoľahlivých a už osvedčených ľudí. Tak ako u anarchistoch aj tu je dôležitý výzor a odev. Tvorí ho: oholená hlava pripadne krátke vlasy kvôli nenápadnosti,
texasky, vysoké vojenské topánky (kanady),
insígnie (príloha číslo 1) a tetovania,
bomber, pochádza z anglického “crombie” čo bola plastová bunda ako
protiklad ku kožuchu-symbolu bohatstva.

GRAFITTI.

Sú to nápisy, hesla, obrazy maľované na stenách, múroch, plotoch a iných verejných miestach. Maľuje sa štetcom, sprejom a cez šablóny. Technika sa časom zdokonaľovala a diela najslávnejsich ako M. Basquiata a K. Haringa sa dostali až do galérii a pričinili sa o zmenu statusu z prostého pouličného umenia na tzv. vyžšie umenie.
Prvé grafitti sa objavili okolo roku 1977-78 v New Yourku konkrétne v metre. Vo svojich počiatkoch malo charakter provokácie, bola to skôr forma revolúcie. Múr na verejnom mieste sa stal alternatívnym nosičom informácií. Alegóriou amerických spreyerov sa stal Tomcat znackujuci si svoje teritórium a ničiaci znaky svojich protivníkov, prekrývaním ich svojimi. Bolo v tom niečo zvieracieho.

Teraz by som rad prezentoval niektoré postrehy zo života tejto subkultúry u nás.
Zacinajuci spreyer sa do komunity writerov (príloha číslo 2) dostáva veľmi ťažko. Musí urobiť zopár dobrých veci, aby si ho niekto všimol. Keď však pristihnú začiatočníka pri práci ma smolu príde o spreye pripadne aj viac. V gangu funguje určitá hierarchia, tovariš-majster, niečo podobne ako v stredovekých cechoch. Toyovia sú teda začiatočníci, spočiatku pomáhajú a učia sa od majstrov. Pri bombingoch slúžia aj ako oči a uši.
Hodnota toya stúpa podla toho kolko veci urobi, pricom sa posudzuje technika (ako su zavedene linky a ciary) a styl (vynaliezavost pisma). Ak je dobry stava sa writerom.
Spreyer existujuci v istej skupine ma svoje presne vymedzene prava a povinosti. Napriklad ak niekto nic nerobi, pripadne robi same shity a kazi meno crew tak ho vyhodia. To znamena , ze si uz nemoze pisat ich meno. Ak to nerespektuje zacnu nicit jeho veci a to zvycajne zaberie.
Writery sa delia na bomberov a legalistov. Bomberov laka hardcore. To su hlavne tagy. Tag hovori to som ja a bol som tu. Podpis mu ma pomoct vystupit z ilegality a ziskat “nehynucu slavu”. Musi byt na viditelnom mieste tak, aby blysol do oci.
Nahradou za galerie su vlaky. “ Vlak je vyzva, memento, na vlakoch sa to vsetko zacalo”.“Grafitti patria na vlaky, je to adrenalin, chaoz a ilegal”.Kolko vlakov spravis tym mas vacsiu prestiz. Rozlisuje sa pritom, ci ide cely vlak, jeden vagon, ci iba maly piece. “My tie elektricky nenicime, oni funguju dalej. Ked tam mozu byt reklamy preco nie grafitti, su krajsie ako tie blbe reklamy”.
Druhou moznostou je legal, moze to byt jam. Jam je stretnutie viacerych crew, strieka sa oficialne, je to vybavene a povolene na magistrate. Avsak, nie kazdy jam je oficialny a nie kazda stena je ta povolena. Potom je tu este striekanie na zakazky, nie kazdy gratitak sa k tomu vsak znizi. Co ostane zo spreyeov to potom putuje zvacsa do ilegalu.
Kazdy spravny writer ma mat svoju blackbook. Ta obsahuje nacrty piecov (skece), fotografie hotovych prac a vystrizky z novin , vsetko o grafitti. Tak ako umelci maju svoje galerie tak my mame svoje blackbooky.
K grafitty patri aj hudba a oblecenie. V minulosti bolo rozsirene hardcore oblecenie, cize siroke gate. Dnes letia uzsie menej napadne (lepsie sa uteka pred polismi). Hudba, to je hlavne rap, hiphop, hc, ale aj reagee a ska. Je to vsak skor individualna zalezitost.
Tabu je pre kazdeho spreyera tiez ine. Pre niekoho su to historicke pamiatky, kostoly a dobry piece ak nie som presvedceny, ze urobim lepsi. Pre ineho existuje len jedno tabu a tym je brana jeho domu.

Na zaver co by mal mat poridny spreyer vzdy pri sebe?
Drievka (nuncaky) “dnes nemozes chodit vecer po meste cisty vzdy stretnes
niekoho kto ti chce dat po chriape”
cany (plechovky)
capy (trysky) na urcenie sirky lines
baterka, igelitka (ked ta nahanaju tak ich len zahodis)
kukla a rukavice (dobra vec stiahnes ich a fizly ti mozu...).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Subkultúry mládeže