Prírodná filozofia – Tháles, Anaximandros, Herakleitos, Empedokles, Alkmaion, Demokritos
ľudská bytosť – časť prírody; arché („je, bolo a bude“)
staršia: Miléťania, Herakleitos
mladšia: Empedokles, Demokritos
Tháles, Anaximandros, Anaximénes – zaoberali sa svetom, ktorý človeka obklopuje, meteorou (veci, úkazy vo výškach)
Anaximénes (546 – 525 p.n.l.) – nadväzuje na predstavu duše dychovej; duša = dych/vzduch oživujúci telo, vládne ním a udržuje ho pohromade; keď z neho posledným výdychom uniká – telo je bezvládne, dochádza k rozkladu; arché = vzduch; ako z toho vzniká: zrieďovaním (vzduch na oheň) a zhusťovaním (na vietor) – väčším zhustením – oblaky, voda (dážď), zem a kameň
Tháles (624 – 546 p.n.l.) – zmienky len o duši v prírode; považoval prírodu za plnú duševných síl, priznával duš.silu aj magnetovcu – priťahovanie železa; arche = voda
Anaximandros (610 – 546 p.n.l.) – zaoberal sa kozmológiou; vznik živočíchov a človeka – 1.živočíchy vznikli vo vlhku, mali na sebe ostnatú kôru, neskôr vystupovali na súš a kôra odpadla – človek z živočíchov – z rýb (v ich tele sa vyvíjali do dospelosti, potom z nich vyšli – dieťa je dlho odkázané na starostlivosť druhých); arché = apeiron
Herakleitos „Temný“(500 p.n.l.) –„otec dialektiky“ – stálosť vecí je klamom, všetko sa ustavične mení; v ohnisku – človek ako poznávajúca a jednajúca bytosť; arché = večne živý oheň (má rozum = logos = svetový zákon); proces vznikania a zanikania sveta sa periodicky opakuje (keď praoheň zhasne premení sa na živý svet, preto hasne, žije ďalej v inom kozmickom stave, po 1 veľkom roku všetko zanikne a znovu sa rozsvieti praoheň); človek = „svet v malom“ – zem = kosti a mäso, more = telesné tekutiny (hlavne krv); duša – vnútorným výparom, najviac príbuzná éterickému ohňu slnka (denne sa zapaľuje, tak ako oheň duše); výpar: suchší, vlhčí; suchá duša – najmúdrejšia a najlepšia (suchý výpar najbližšie k ohňu, logu), zvlhnutie výparu = opak; rozumnosť závisí na prijímaní vonkajšieho výparu – spojenie 2 cestami: dýchanie (aj keď spíme) a prostredníctvom zmyslových orgánov (len počas bdenia = stav najlepšej otvorenosti voči vonkajšku; duša sa stáva rozumnou); ľudia konajú, hovoria a myslia nerozumne, nechápu logos/všeobecný zákon sveta a života – určuje ich existenciu a správanie, ale ľudia si to neuvedomujú
Mladšia prírodná filozofia
Arché – nemenné prechádzajú k pluralizmu (elementárne arché – je niekoľko Empedokles, nekonečné množstvo Anaxagoras, atomisti) – neexistuje prázdny priestor -> nemožná zmena, vznikanie a pohyb vecí v priestore, zmysly klamú a pravda je na strane rozumu; pochopiť prírodu z jedného arché je nemožné, lebo súcno je nemenné, preto sa nemôže kvalitatívne premeňovať
Empedokles z Akragantu (490 – 430 p.n.l.)diela: O duši, Očistenie (Katharmoi); arché: zem, voda, vzduch, oheň = „korene“ všetkých vecí = stoicheia/elementa – večné, nemenné, trpné, bez samopohybu; do pohybu pôsobením 2 základných síl láska (priateľstvo = spojovanie a miešanie prvkov) a nenávisť (rozdeľovanie/rozpad a rozklad vecí); ďalším princípom je priťahovanie rovnakého a odpudzovanie rôzneho; LÁSKA – univerzálna kozmická sila, medziľudská – jedna z podôb lásky láska aj nenávisť – fyzické sily, psychické princípy (démony), mravné, láska – princíp slasti a dobra, nenávisť všetkého utrpenia a zla – večne zápasia o vládu (nadvláda lásky – čiastočky dokonale zmiešané v ohromnú guľu = božský sfairos – ide o vrcholný stav blaženého kľudu a mieru, dokonalej harmónie), opačný stav – stav úplného rozdelenia prvkov- medzi týmito stavmi – 2 periódy vznikania sveta: vlády sa zmocňuje nenávisť = svet v znamení zla, žijeme v ňom; vlády sa zmocňuje láska – od mnohosti k jednote, vyúsťuje vo sfairos – v každej perióde dochádza k vytváraniu organizmov; vznikanie – miešanie nemenných, večných elementov a ich čiastočiek, zanikanie naopak ich rozdeľovaním
Teória pórov (teória vnímania) – telesá sú pórovité, prúdia z nich neviditeľné výrony (hmota sa zmieša s inou, vec na diaľku pôsobí na druhú, ak výrony jednej prenikajú do druhej) – musia byť symetrické: veľkosť a tvar pórov odpovedá veľkosti a tvaru výronov, ak symetria = bytostné príbuzenstvo, ak nie = nepriateľstvo; aby došlo k vnímaniu musí vnímajúci zložením zodpovedať vnímanému; najrozumnejší a najbystrejší vo vnímaní sú tí, u kt. sú elementy v krvi zastúpené rovnakým dielom a častice sú primerane veľké a nie príliš od seba vzdialené
Zrakové vnímanie – oko: vo vnútri – oheň, voda – výrony buď do pórov ohňa (vnímanie bieleho a svetlého)/vody (vnímanie tmavého a čierneho) – normálne videnie = správny pomer oboch živlov
Substrátom myslenia je krv, hlavne v oblasti srdečnej
Panpsychizmus = názor, že všetko má tiež duševnú stránku
Katharmoi – duše nazýva démony; hlása o prevteľovaní duší, nadväzujúcu na orfizmus
ATOMISTI
Zakladateľ – Leukippos; predpokladali nemennosť základných elementov, arché = nekonečné množstvo prvkov – neviditeľné a nedeliteľné; definujú rozdiely tvarov, veľkostí a pohyblivosti; atómy sú vo večnom pohybe – pohyb predpokladá prázdny priestor, neuznávajú eleátov (nesúcno neexistuje), súcno = plný priestor; vznikanie a zanikanie vecí z pohybov atómov
Demokritos z Abdér (460 – 380 p.n.l.) – duša – v tele tým, čo ho oživuje, čo ním pohybuje, podkladom vnímanie a myslenia; duša – hmotná (z atómov ako oheň – vyznačujú sa jemnosťou, hladkosťou a guľatosťou); duša sa sama pohybuje (medzi dvoma telesnými atómy je jeden duševný – vysoko pohyblivý); dýchanie bráni vytlačeniu duše – živočích dýcha, vstupuje do neho vzduch a vnikajúce telesá odrážajú tlak; smrť – odchod atómov z tela pôsobením tlaku = mechanistická teória – atómy sa rozptýlia a duša zaniká (smrteľná), ak len čiastočná strata duševných atómov = spánok; vzduch – plný duševných atómov, všetkým prenikajú, univerzálne semená prírody a vecí
Vnímanie = proces, kt. sa zakladá na dotyku hmotných častíc, kt. vytekajú z telies – tieto výrony nazýva eidola = atómové komplexy, ktoré sa od vecí oddeľujú a svojou konfiguráciou zodpovedajú usporiadaniu atómu príslušného telesa
Videnie – odrážanie v oku – dochádza pôsobením výronov; vzduch – úlohu činiteľa medzi zrakovým orgánom a predmetom, z kt. obrazy vytekajú – do vzduchu sa otláčajú ako do vosku (stlačovaný nimi aj výromny z oka); 4 farby za jednoduché: biela, čierna, červená a žltozelená; biela – zložená z hladkých, presných a rovnakých tvarov; čierna – z tvarov opačných, drsných, nepravidelných, usporiadaných tak, že prieduchy nie sú priame a ľahko priechodné; farby ako kvality neexistujú objektívne
Počutie – od predmetu, kt. je zdrojom zvuku, vychádza prúd častíc, kt.