uvádzajú vzduch do pohybu, tak že jeho atómy istým spôsobom usporadúvajú, tie vchádzajú do celého tela (ušami); sluchový dojem vzniká dotykom tohoto prudko vnikajúceho a rozlievajúceho sa prúdu; duša = teplo
Poznanie rozumové hodnotí vyššie ako zmyslové; chápal myslenie a jeho pomer k vnímaniu psychologicky; vnímanie – temné a myslenie – pravé, dokonalejšia forma videnia, vzniká keď je duša súmerne zmiešaná; berie do úvahy tvar predmetu a okolitý vzduch ako médium
Názor: Subjektívnosť zmyslových kvalít – vlastnosti primárne (vlastnosti v skutočnosti: váha, ľahkosť, tvrdosť, mäkkosť, veľkosť a malosť, hustota a riedkosť) a sekundárne (zmyslové kvality – dané iba vo vnímaní) – vyplýva z teórie hmoty; podnety sú rôzne skupiny atómov rozlišujúcich sa geometricky: tvarom, veľkosťou, polohou, usporiadaním
Sofistika – rozvírila otázku povahy a dosahu poznania a zdôraznila jeho spoluurčenosť subjektom

4. Starovek – Sokrates, Platón, Aristoteles, Hippokrates
sofisti: Protagoras, Gorgias
- sústreďujú sa k človeku (ako indivíduu a subjektu) a spoločnosti
Protagoras (481 - 411) „Vyvracajúci“ – „Mierou všetkých vecí je človek, súcich, že sú a nesúcich, že nie sú“ = ako sa čo komu v podobe vnemu javí, také to pre neho aj je – objektívna pravda vo forme obecne platného vedenia nie je
- šlo o to, ako ľudí presvedčiť alebo aby mal v slovnom zápase nad druhým prevahu (boli to učitelia rečníctva); právne, politické normy vznikli ľudským ustanovením (sú podľa dohody) – opakom je to, čo je od prírody; profesionálny popularizátori vedenia, učitelia rečníctva a toho, čo občan potreboval k uplatneniu vo verejnom živote = areté (zdatnosť)
Gorgias (483 - 375) uvažuje o účinkoch reči na človeka
Sokrates (469 - 399vrchol idealizmu) – areté v zmysle mravnom = „cnosť“ (statočnosť, spravodlivosť, rozumnosť, zbožnosť = kladné charakterové rysy); mravné a spoločenské normy – trvalé, obecne platné a isté; „Viem, že nič neviem“; sokratovská metóda – sokratovská irónia (maska neznalosti – účel: vyviesť človeka z jeho pohodlnej, bezmyšlienkovej sebaistoty a sebauspokojenia, znekľudniť ho, uviesť do zmätku, pripraviť ho o jeho myslené istoty a tím ho podnietiť k hľadaniu skutočných); objaviteľ indukčných postupov = objaviteľ obecných pojmov; cieľom: Správne utváranie života, správne jednanie; dôraz na jasne formulované vedenie o tom, čo je dobré a čo zlé; poznanie dobra vedie k jeho chceniu a teda ku konaniu dobra, dobro robí človeka spokojným, šťastným – v tom zmysle je areté vedením = intelektualistický determinizmus; hlavným životným cieľom človeka má byť sebazdokonaľovanie, tj.