dosiahnutie pravej zdatnosti (rozumnosť, múdrosť); zameriava sa k duši človeka, k jeho vnútru
Platón (427 – 347 p.n.l.) – diela: Faidon (O nesmrteľnosti), Faidros (O pomere duše k ideám), Symposion (O láske), Ústava (Teória štátu), Timaios (Vznik sveta); dualista, veril v nesmrteľnú od tela odlišnú dušu; 2 ríše: svet zmyslového vnímania a svet ideí; 1.svet – oblasť vznikania a zanikania, diania, ustavičné zmeny – „panta rei“ – nič nie je stále – je nespoznateľný, iba neisté mienky; filozofovanie podmienené hľadaním pevného a nemenného v oblasti mravných hodnôt, vzorom pre tento svet je svet ideí (eidos); 2.svet = nadzmyslový svet nehmotných ideí, mimo čas a priestor, dokonalý; miera poznateľnosti sa riadi mierou súcnosti – predmetom mienenia (doxa), zdania; dokonalé poznanie (epistémé) – možné iba o dokonalom súcne; idea = vzor pre veci – na vrchole – idea dobra (nad všetky súcna, je ich príčinou a súčasne aj účelom; prvotným účelom = absolútnom, bohom); nážensko - etické poňatie sveta = teleologické; viera v nesmrteľnú dušu (= spojovací článok medzi oboma svetmi; nie je ideou, je tím, čo telo oživuje a čo ním pohybuje; spriaznená so svetom ideí, rozumovou zložkou; je prvotná); rozumové poznanie je obdobou procesu vnímania, akýmsi druhom dotyku medzi poznávacím objektom a subjektom => rovnaké sa poznáva rovnakým; telo je pre dušu hrobom, zábranou pravdivého poznania, pripútaná k telu následkom nízkych žiadostí – skúma bránami zmyslov: zrak, sluch, .. (Faidon); zmyslovým vnímaním sa duša znečisťuje a odcudzuje určeniu – cesta očisty, katarzie – milovník múdrosti, najviac sa vzďaľovať telesnej rozkoši; javy sveta zmyslovej skúsenosti sú matnými, tieňovými obrazmi transcendentného sveta ideí; všetko učenie a rozpoznávanie – vlastne spomínaním na svet ideí, reprodukcia na základe podobnosti; dialektická činnosť – delenie (diairesis) = členenie pojmov od všeobecného k zvláštnemu; učenie o eróte, erós = základný, rôzne sa prejavujúci pud, zahrňuje každú túžbu po dobre (pud plodiť – láska = túžba po nesmrteľnosti; krása – jedna z večných ideálnych hodnôt – „najviac žiariacim“ – vnímame zrakom); erós – túžba duše po pravom vedení, čo je skutočné a pravdivé, teda po sveta ideí – vedie človeka k poznávajúcemu a mravnému vzostupu; tri zložky duše: 1, rozumová (logistikon, nús – túžba po pravde, „milovaná vedenia“), 2, prchká (thymoeides, „milovaná víťazstva“ – „bojovná“, pomáha rozumovej; motivačný základ toho, že človek preberá mravné myslenie a spoločenský kódex svojho okolia), 3, žiadostivá (epithymétikon, najnižšia – túžba po jedle, pití, sexuálneho styku, .. „milovaná peňazí a zisku“) – v „Ústava“; podľa toho typy ľudských pováh: typ filozofický = rozumový, vrchol dokonalosti – súlad medzi všetkými zložkami, obdoba ústavy aristokratickej, typ človeka milujúceho víťazstvo a česť – obdoba timokratickej ústavy, typ, ktorý miluje zisk – obdoba ústavy oligarchickej; charakter demokratický – chýba jednoznačné a vyhradené zameranie snáh k určitej oblasti hodnôt, charakter tyranský – erós = tyran, pravý záporný opak blahodárneho eróta filozofického, naplňuje dušu šialenstvom, človek je schopný aj zabiť; sídlo rozumu – pravda, prchkosti – hruď, srdce, žiadostivosti - brucho
Aristoteles (384 - 322), založil v Aténach školu (Lyceum); Peri psyché (De anima) – zaoberal sa pamäťou, primárne asociačné zákony: zákon kontrastu, podobnosti, dotyku v priestore a čase; pokus o vymedzenia určitej oblasti javov, kt.