je možné považovať za psychické; každý prejav života je prejavom duševna; duša je entelechiou prírodného tela; medzi dušou a telom je vzťah ako medzi formou a látkou; pre duši – látkou organické telo (telo je nástrojom duše), je jeho účelom, zmyslom; delenie duše na 3 zložky: rastlinná (činnosť vyživovacia, vegetatívna, plodivá), živočíšna (zmyslové vnímanie, pociťovanie, senzitivita), ľudská (mysliaca, rozum);vnímanie je funkciou senzitívnej duše; vnímacie ústredie – srdce; spojenie medzi myslením a vnímaním je obrazivosť (schopnosť vytvárať predstavové obrazy = obnovené vnemy); organom myslenia je rozumová zložka duše; rozumové poznávanie je pravdivé, zmyslové podlieha omylu; rozum: trpný (spracováva názorné obrazy) a činný (nesmrteľný a večný); rozlišuje poznávaciu (city libosti – nelibosti, vlastnosti senzitívnej duše), citovú a snahovú stránku psychiky; hybnými činiteľmi sú žiadosti, vznikajúce v nerozumnej časti a vôle, vznikajúcej v časti rozumnej; protiklad rozumu a žiadosti – rozhoduje v konflikte rozum; bol empirikom (zbierania a klasifikácia faktov); srdce považoval za sídlo psychiky; mozog pokladal za orgán bez krvi, mozog považuje za ochladzovací orgán a srdce za zdroj vnútorného tepla; rozdiel medzi potencionálnym a aktuálnym
duša je forma tela; nepozná problém vzťahu tela a duše, nemožno ich oddeliť; vzniká a zaniká spolu s telom; asociačné zákony – ako sa združujú predstavy
Hippokrates (460 - 370) – ako mozog kontroluje rôzne telesné orgány; príčinou choroby je nerovnováha v 4 telesných tekutinách; všetok psychický život umiestňoval do mozgu
- štyri šťavy (temperament)
oheň krv sangvinik
zem čierna žlč melancholik
voda hlien flegmatik
vzduch žlč cholerik
predpokladá, že na pomer šťiav má vplyv prírodné prostredie, strava a spoločenské pomery
Alkmaion (500) člen phytagorovskej školy; urobil prvé pitvy, pozoroval senzorické funkcie, odkryl spojenie medzi okom a mozgom; mozog prijíma senzorické dojmy, je sídlom myslenia a vitálnym centrom organizmu; thymos – sídli v pľúcach a psyché v hlave; 1. kto umiestňuje sídlo psychiky do mozgu
Theofrastos (371 - 287) – naturalisticky a empiricky orientovaný; odmieta dualizmus; odmietol hľadanie príčiny; rozum do mozgu; detailne opisuje vnemy a afekty; zmysly nás presne informujú; 30 popisov negatívnych typov osobností

5. Stredovek – sv. Augustín, Tomáš Akvinský; patristika, scholastika
preloženie aristotelových spisov do arabštiny, potom do latiny, názory na psychiku boli asimilované kresťanstvom; nesmrteľná duša; vzdelávanie pod dohľadom cirkvi, vyučovali mnísy, školy boli pri kláštoroch, tam sa rozvíjali aj univerzity – v Salerne, Bologni, Paríži – vzdelávanie v medicíne, práve a teológii; vyučovací jazyk – latina
Patristika (ranný stredovek)
Dualizmus duše a tela; filozofickým základom je pojem Boha; prvky stoicizmu – pojem pneumatu = božieho ducha; vnútorné sa chápe ako zrkadlo vonkajšieho; telo prináša pokušenie a zlo
Augustinus (354 - 430) – viera predchádza rozum; anticipoval Descarta – pretože sa mýlim, som; študoval čas ako skúsenosť; pravdu hľadá vo vnútri človeka; rozlišuje 3 stupne poznania: zmyslové (poznávame telesný svet), vnútorné (zmyslové vnemy zlučujeme vo väčšie celky), rozum (blížime sa k pravde – pravda je však v Bohu); človek sa skladá z tela a duše (nehmotná a na tele nezávislá) – pri riešení ich vzťahu predpokladal látku (vzdušnú, svetelnú), sídliacu v mozgu a tepnách; ľudská myseľ – jednotná, rôzne schopnosti: rozum, pamäť, vôľa a imaginácia; jeho ps. Jedinou akceptovanou
Scholastika
Filozofia odtrhnutá od života, prakticky neplodná; viera predchádza rozum; 3 zdroje pravdy: zjavenie, senzorická skúsenosť a rozum; spor o univerzálie (všeobecné pojmy) – realizmus (rodové pojmy existujú reálne), nominalizmus (sú iba rečovým zovšeobecnením)
Tomáš Akvinský (1225 - 1274) – zhrnul všetko stredoveké myslenie; vychádza hlavne z Aristotela; základné poznanie o svete dáva viera, pochádza z božského rozumu a nemôže sa mýliť; niektoré veci sú nad chápanie rozumu, ale nie sú proti rozumu; veda a filozofia sú len slúžkami teológie; zastáva dualistický názor na vzťah duše a tela, ale neodtrhuje dušu úplne (rozlišuje medzi zlúčeninou telo – duša a spirituálnou dušou – jej funkciou je myslenie a vôľa, je nesmrteľná); jeho psychológia je štúdium ľudskej povahy
W. Occam (1285 – 1349) – františkán, nominalista; preniesol problém univerzálií do empiricky orientovanej psychológie učenia a myslenia; Occamova britva – zbaviť sa obkecu a povedať presne a vecne o čo ide
R.