Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži- zo strachu, že sa mu budú vysmievať, alebo sa s ním nebudú hrať.
Menšie deti svoju ranenú psychiku prejavujú plačom, väčšie zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s ním zaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať. V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.
Horší stav nastane, ak sa dieťa ani do puberty nezbaví škodlivého komplexu menejcennosti a prenesie si ho do dospelosti. Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti.
Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností. V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojim konaním, nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu, nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čím spoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi.